Boris Akunin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Grigorij Šalvovič Čchartišvili
Boris Akunin
Osobné informácie
PseudonymBoris Akunin
Narodenie20. máj 1956 (63 rokov)
 Zestaponi
Národnosťgruzínska
Dielo
Odkazy
Boris Akunin na akinun.ru
Spolupracuj na CommonsBoris Akunin
(multimediálne súbory na commons)

Boris Akunin, vlastným menom Grigorij Šalvovič Čchartišvili (rus. Григорий Шалвович Чхартишвили; * 20. máj 1956 Zestaponi, Gruzínsko) je ruský prozaik, dramatik a literárny kritik a prekladateľ gruzínskeho pôvodu.[1] Iné pseudonymy: Anatolij Brusnikin, Anna Borisova alebo Akunin-Čchartišvili.

Boris Akunin, život a dielo[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa 20. mája 1956 v meste Zestaponi v severnom Gruzínsku (iné zdroje však uvádzajú, že sa narodil v Tbilisi [2]), no už ako malý chlapec sa spolu s rodičmi presťahoval do Moskvy. Počas mladosti sa začal zaujímať o japonskú kultúru a japonské tradičné kabuki divadlo, a preto sa rozhodol pre štúdium na historicko-filozofickom oddelení Inštitútu krajín Ázie a Afriky[3], kde vyštudoval odbor japonológia. Po skončení školy sa venoval prekladom diel z japončiny a angličtiny, pracoval tiež ako tlmočník japonského jazyka a istý čas dokonca pôsobil ako zástupca šéfredaktora časopisu Inostrannaja literatura.

Pod pseudonymom Boris Akunin začal prvýkrát písať v roku 1998. Aj napriek tomu, že toto meno znie slovansky, má japonské korene. Akunin v japončine označuje zlého človeka alebo darebáka, zloducha, či lotra. Výberom svojho pseudonymu tiež vzdal hold Michailovi Bakuninovi – zakladateľovi moderného anarchizmu.[4] V roku 1999 vychádza jeho prvá kniha Pisateľ i samoubijstvo, ktorá pojednáva o problematike samovrážd autorov svetovej literatúry, a ruskí kritici ju označili za unikát ruskej literatúry.[5] Väčšiu popularitu získal po roku 2000[6], kedy vydáva sériu niekoľkých detektívnych románov Azazeľ, Tureckij gambit, Statskij sovetnik, Smerť Achillesa, Osobyje poručenija, Leviafan a Koronacija. Prvé tri zmieňované sa čoskoro dočkali filmového spracovania. V nasledujúcich rokoch mu vychádza ešte niekoľko pokračovaní, píše taktiež divadelné hry. Na konci októbra 2004 vychádza jeho zbierka čŕt a poviedok v štýle detektívneho thrilleru Kladbiščenskije istorii. Zaujímavé je, že na obálke knihy uvádza autor dve mená – Grigorij Čchartišvili, teda svoje vlastné meno, aj Boris Akunin, teda umelecký pseudonym, čo pôsobí dojmom, ako keby knihu napísali dvaja spisovatelia.

Figuruje tiež ako predseda projektu Puškinskaja biblioteka, patriaceho pod megaprojekt Otkrytoje obščestvo. Tento financuje medzinárodná charitatívna organizácia Soros Foundations Network, pod ktorou sa skrýva meno filantropa Georgea Sorosa. Projekt si za úlohu kladie podporovať rozvoj národnej kultúry a jej hlavných inštitúcií – knižníc.[7]

V roku 2008 bol Akunin označený za jedného z najpublikovanejších autorov v Rusku (iba počas prvej polovice roka 2008 sa vydalo odhadom približne 1,3 milióna exemplárov jeho kníh). Celkovo už Čchartišvili publikoval v Rusku viac ako 11 000 000 kníh. Okrem toho aktívne publikuje aj v zahraničí. Jeho knihy o Erastovi Fandorinovi čítajú ľudia v Taliansku, Francúzsku, Japonsku, Spojené kráľovstvo, Nemecku, Poľsku a v ďalších krajinách. Dokopy bolo publikovaných viac než milión kníh v zahraničí. Svoju tvorbu pod pseudonymom Boris Akunin Čchartišvili nazýva „literárnym a obchodným projektom“, taktiež rád opakuje frázu: „Nie som spisovateľ, ale beletrista“. Rozdiel je podľa neho v tom, že kým spisovateľ píše knihy pre seba, beletrista píše pre čitateľov. Radio Svoboda prehlásilo na základe jeho vlastného tvrdenia, že svoju stratégiu od začiatku staval nielen na kreatívnej, ale aj komerčnej báze, kvôli čomu aj vytvoril značku Boris Akunin. Podľa svojich vlastných slov nikdy nepíše knihy „do zásuvky“. Nikdy nesedí a nečaká na inšpiráciu, celý príbeh má dávno dopredu premyslený, vrátane hlavných postáv a príbehov každej jednej z nich.[5]

V rokoch 2008 – 2011 Čchartišvili napísal niekoľko kníh pod novými pseudonymami – Anna Borisova (Tam, Kreativščik, Vremena goda) a Anatolij Brusnikin (Deviatnyj Spas a Geroj inogo vremeni).[8] Na svojom blogu sa vyjadril, že už dlhšiu dobu premýšľal nad tým, že by začal písať inak, a aby týmto krokom nikoho nesklamal, rozhodol sa písať pod iným menom.[9]

Niekoľko jeho kníh vyšlo dokonca v češtine, slovenského prekladu sa zatiaľ žiadna z jeho kníh nedočkala (okrem rozprávky Východ a Západ v časopise Revue svetovej literatúry[1]). Případ Azazel, Turecký Gambit, Leviatan, Achillova smrt a Zvláštní úkoly vydalo české nakladateľstvo Albatros. Tajemství zlatého tolobasu vydalo nakladateľstvo Art slovo v roku 2002.

Čchartišvili žije v Moskve s manželkou Erikou Ernestovnou. Jeho manželka mu podľa jeho vlastných slov pomáha čeliť novinárskym otázkam, keďže spisovateľ nemá čas sa zaoberať obchodnými záležitosťami.[10]

Politické názory Borisa Akunina[upraviť | upraviť kód]

V októbri 2011 bol Boris Akunin podozrievaný z propagácie extrémizmu a jeho posledný román zo série o dobrodružstvách Erasta Fandorina Ves mir teatr bol prešetrovaný Vyšetrovacím výborom Ruskej federácie. K trestnému stíhaniu však nedošlo z dôvodu „neexistencie protiprávneho konania“.[11] Koncom decembra toho istého roku spisovateľ opäť informoval o kontrolách, tentoraz z Hlavného riaditeľstva boja proti extrémizmu Ministerstva vnútra RF, ale samotné oddelenie poprelo túto informáciu.[12] V decembri 2011 Čchartišvili priletel do Moskvy až z Francúzska, aby na vlastné oči sledoval priebeh volieb do Štátnej Dumy a predniesol príhovor na zhromaždení, ktoré sa konalo 10. decembra. Počet účastníkov zhromaždenia sa pohyboval od 25 000 do 100 000 v závislosti od zdroja.

V januári 2012 sa Čchartišvili spolu s Rustemom Adagamovom a Dmitrijom Bykovom, Leonidom Parfionovom, Oľgou Romanovou, Jurijom Ševčukom a ďalšími novinármi a kultúrnymi osobnosťami stal jedným zo zakladateľov Ligy voličov – verejného združenia za spravodlivé voľby v Rusku.[13] V máji toho istého roku, krátko po inaugurácii Vladimira Putina, ktorý bol len dva mesiace predtým zvolený za prezidenta, začalo v uliciach Moskvy masové zatýkanie jeho oponentov. Na podnet Čchartišviliho sa konala protestná akcia – „progulka pisatelej“, aby sa spoločnosť uistila, či sa všetci obyvatelia hlavného mesta môžu voľne pohybovať po svojom vlastnom meste. Akcie sa zúčastnilo 15 až 20 tisíc ľudí.[14]

Akunin ako extravagantná osobnosť[upraviť | upraviť kód]

Akunin má na konte aj jeden mediálny škandál. V máji 2012 noviny SPID-Info publikovali článok s názvom Boris Akunin: V prvom rade idem na cintorín, potom do nevestinca, v ktorom spisovateľ hovorí o niektorých podrobnostiach zo svojho sexuálneho života. V septembri toho istého roku Čchartišvili zažaloval časopis a požiadal o odškodnenie vo výške milión rubľov za nelegálne používanie svojho mena, keďže taký rozhovor nikdy neprebehol.[15][16] V októbri Izmajlovský súd v Moskve potvrdil nárok Čchartišviliho na kompenzáciu a bola mu vymeraná vo výške 250 000 rubľov.[17]

Podľa médií dostáva na beletristu veľmi vysoké honoráre, no Čchartišvili sa bráni, že to je len preto, lebo Rusko je chudobná krajina a v očiach Rusov je teda zazobanec.[18]

Ocenenia[upraviť | upraviť kód]

Očividne si však vysoké honoráre zaslúži, Čchartišvili je totiž víťazom mnohých ocenení. V roku 2000 sa stal víťazom ocenenia Spisovateľ roka v súťaži Tvár roka, ktorú usporiadali noviny Komsomoľskaja pravda. Za scenár k filmu Azazeľ Čchartišvili získal cenu v národnej televíznej súťaži TEFI-2002 v nominácii Najlepší scenárista. V roku 2004 sa spisovateľ stal nositeľom francúzskeho Radu akademických paliem a v roku 2007 mu bola udelená cena Noma za najlepší preklad z japončiny, išlo o dielo Yukio Mishima.[19] V apríli 2009 mu japonská vláda udelila najvyššie japonské vyznamenanie – Rad vychádzajúceho slnka[20], ktorým sú oceňovaní ľudia, ktorí dosiahli významné úspechy v týchto oblastiach: medzinárodné vzťahy, propagácia japonskej kultúry, pokrok vo svojom odbore, rozvoj v zabezpečení blahobytu alebo ochrana životného prostredia. V septembri 2012 sa Čchartišvili stal nositeľom ceny Vyrobené v Rusku[21], ktorú organizuje časopis Snob, v kategórii Literatúra, rovnako tak aj ceny Osobnosť roka 2012 časopisom GQ v kategórii Spisovateľ roka.[22]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b AKUNIN Boris. In: KOVAČIČOVÁ, Oľga, a kol. Slovník ruskej literatúry 11.-20. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2007. 581 s. ISBN 978-80-224-0967-4. S. 57 – 58.
  2. Акунин, Б.: Библиотека Альдебаран
  3. Чхартишвили, Григорий: Я не бальзамировщик трупов, а продавец в розницу. – Арба.ру, 20.03.2002
  4. Norris, S. M.: Russia's People of Empire: Life Stories from Eurasia, 1500 to the Present
  5. a b Беллетрист Григорий Чхартишвили – tochka.net, 08.11.2005
  6. 5 Мурзина, М.: Борис Акунин: с историей обращаюсь, как Дюма. – АиФ – Я молодой, 22.11.2000. – №046
  7. Пушкинская библиотека, http :// www. pbl. ru / about / goals
  8. Анатолий О. Брусникин. – Ozon.ru
  9. Проект "Авторы": Анна Борисова. – Блог Бориса Акунина (borisakunin.livejournal.com), 11.01.2012
  10. Александров, Г.: "Если тебе страшно, значит, ты двигаешься в правильном направлении".
  11. Следователи не нашли экстремизма в книге Акунина. – km.ru, 27.10.2011
  12. Роман Акунина проверили во второй раз. – НТВ, 23.12.2011
  13. Декларация о создании Лиги избирателей. – Лига избирателей (ligaizbirateley.ru), 18.02.2012
  14. Кашин, О.: Союз читателей. – Коммерсантъ, 14.05.2012. – № 84/П (4869)
  15. Суд в Москве 19 сентября рассмотрит иск Акунина к газете "СПИД-Инфо". – Интерфакс, 13.09.2012
  16. Петрова, А.: Акунин требует 2 млн за придуманное секс-интервью. – Life News Online, 13.09.2012
  17. Суд взыскал с газеты "СПИД-Инфо" 250 тыс руб по иску Бориса Акунина. – РАПСИ, 24.10.2012
  18. Григорий Чхартишвили: Я не бальзамировщик трупов, а продавец в розницу. – Арба.ру, 20.03.2002
  19. Григорий Чхартишвили, автор романов Б.Акунина, стал лауреатом премии "Нома". – Комсомольская правда, 07.09.2007
  20. Борис Акунин награжден японским Орденом восходящего солнца. – РИА Новости, 29.04.2009
  21. "Сделано в России". Победители. – Snob.ru, 13.09.2012
  22. Победители премии "GQ Человек Года 2012". – GQ, 21.09.2012

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Boris Akunin

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]