Brandenburské koncerty
Brandenburské koncerty sú skupina šiestich koncertov (BWV 1046-1051) Johanna Sebastiana Bacha. Patria k najvýznamnejším dielam barokovej hudby.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]
Tento cyklus nazvaný pôvodne Six Concerts avec plusieurs instruments (Šesť koncertov pre viac nástrojov) Bach zložil zrejme v rokoch 1718 - 1721 v Köthene. V roku 1721 ho venoval braniborskému markgrófovi Christianovi Ludwigovi, ktorý Bachovu prácu počas krátkeho stretnutia v Berlíne (1718/1719) inicioval.
Názov Brandenburské koncerty použil prvýkrát v 70. rokoch 19. storočia známy Bachov životopisec a bádateľ Philipp Spitta.
Interpretácia
[upraviť | upraviť zdroj]Brandenburské koncerty sú, najmä pre náročnosť koncertantných partov, považované za jeden z vrcholov interpretačného umenia a sú dnes prestížnou súčasťou repertoáru významných hudobných telies na celom svete.
Do polovice 20. storočia sa však ich súborné prevedenia objavovali len ojedinele, najmä zásluhou dirigentov, ktorí do tradičného repertoáru sústavnejšie zaraďovali aj predklasické diela (napr. Alfred Cortot, Adolf Busch, Hermann Scherchen, Otto Klemperer). Zlom nastal v nasledujúcich dvoch desaťročiach, kedy nebývalý záujem o starú hudbu priniesol so sebou aj hľadanie ciest k jej historicky poučenej interpretácii. Prirodzeným východiskom sa stal návrat k pôvodnému notovému textu a štúdium historických prameňov o dobovej interpretačnej praxi. Stále sa však používali prevažne moderné nástroje, predovšetkým preto, že úroveň poznatkov o stavbe historických replík a o autentickej technike hry neumožňovala dosiahnuť esteticky uspokojivé riešenie. Napriek tomu najmä interpretácia šesťdesiatych rokov 20. storočia významne prispela k objaveniu Bachovho diela v jeho historickom kontexte a zásadným spôsobom v tomto zmysle ovplyvnila aj hudobnú verejnosť.
Každé naštudovanie Brandenburských koncertov bolo vtedy spojené s radom otázok, o ktorých sa čiastočne diskutuje dodnes (napr. veľkosť ansámblu, tempa, dynamika, realizácia partov ai.). Stále zreteľnejšie sa tak prejavovali rozdiely medzi „tradicionalistami“ (napr. nahrávka Herberta von Karajana) a novou generáciou, ale aj vo vnútri jej samotnej (Nicolas Harnoncourt, Gustav Leonhardt, Karl Richter, Karl Ristenpart a ďalší).
Štruktúra a inštrumentácia
[upraviť | upraviť zdroj]Každý z brandenburských koncertov má svoju špecifickú štruktúru a inštrumentáciu. Sú tu nielen prvky consortov (3. a 6. koncert), concerta grosso (oi. 2. koncert) a sólového concerta talianskeho typu (4. a 5. koncert), ale aj suity a fúgy.
Koncert č. 2 F dur je súčasťou Sounds of Earth, hudby, ktorá putuje ako posolstvo ľudstva vesmírom.
Brandenburský koncert č. 1 F Dur
[upraviť | upraviť zdroj]Pre 2 rohy, 3 hoboje, fagot, husle, sláčiky a continuo.
Vety: (Allegro) - Adagio - Allegro - Menuett (Trio I - Polacco - Trio II)
Brandenburský koncert č. 2 F dur
[upraviť | upraviť zdroj]Pre trúbku in F, husle (Quartgeige), zobcovú flautu, hoboj, sláčiky a continuo.
Vety: (bez označenia) - Andante - Allegro assai
Brandenburský koncert č. 3 G-Dur
[upraviť | upraviť zdroj]Pre 3 husle, 3 violy, 3 violončelá a continuo.
Vety: (bez označenia - Adagio) - Allegro
Brandenburský koncert č. 4 G-Dur
[upraviť | upraviť zdroj]Pre husle, 2 zobcové flauty, sláčiky a continuo.
Vety: Allegro- Andante - Presto
Brandenburský koncert č. 5 D dur
[upraviť | upraviť zdroj]Pre koncertantné čembalo, priečnu flautu, husle a sláčiky.
Vety: Allegro - Affetuoso - Allegro
(Prvý čembalový koncert v dejinách)
Brandenburský koncert č. 6 B dur
[upraviť | upraviť zdroj]Pre 2 violy da braccio, violončelo, 3 violy da gamba a continuo.
Vety: (bez označenia) - Adagio ma non tanto - Allegro
Významné nahrávky (výber)
[upraviť | upraviť zdroj](Uvedené sú len súborné nahrávky usporiadané chronologicky. Informácie sú uvedené vždy v tomto poradí: dirigent/vedúci nahrávky - orchester/ansámbel, eventuálne významní sólisti - label - rok vydania, alebo reedícia)
Najstaršie zvukové záznamy
[upraviť | upraviť zdroj]- Alfred Cortot, Orchestre de l'École Normale de Musique, Paris, Koch, 1932
- Adolf Busch, Adolf Busch Chamber Players, EMI Referencie, 1935-36
Tradičné (alebo skôr tradičné) naštudovania
[upraviť | upraviť zdroj]- Hermann Scherchen, Orchester der Wiener Staatsoper (Adolf Scherbaum trúbka, Willi Boskovski husle ...), Millenium Classics, 1959
- Otto Klemperer, Pre Musica, EMI / Vox Box Legends
- Herbert von Karajan, Berliner Philharmoniker (Chirley Hopkins, Adolf Scherbaum, Lothar Koch ...), Deutsche Grammophon, 1965
- Lorin Maazel, Berliner Rundfunkorchester (M.André ...), 1966
- Karl Münchinger, Stuttgarter Kammerorchester (Aurel Nicolet flauta), London 1967
- Rudolf Baumgartner, Festival Strings Lucerne (Josef Suk husle, Aurel Nicolet flauta, Christiane Jaccottet čembalo ...), BMG, 1978
- Bohdan Warchal, Slovenský komorný orchester, Opus, 1978
- Yehudi Menuhin, Bath Festival Orchestra, Angel, 1989
Smerovanie k dnešnej historicky poučenej interpretácii (HIP)
[upraviť | upraviť zdroj]- Josef Mertin, Kammerorchester der Wiener Symphoniker (E.Melkus husle, N. Harnoncourt gamba, G.Leonhardt čembalo ...), začiatok 50.rokov
- JASCHA Horenstein, Kammerorchester der Wiener Symphoniker (N.Harnoncourt ...), Vox, 1954
- Felix Prohaska, Kammerorchester der Wiener Symphoniker, Amadeo (Artemis / Vanguard), 1957
- Kurt Redel, Pro arte (Maurice André trúbka ...)
- Karl Richter, Kammerorchester Karl Richter (A.Scherbaum trúbka, K.Schowchoe flauta, K.Richter čembalo ...), Teldec, 1958
- Karl Ristenpart, Saarländisches Kammerorchester (M.Oheim horna, P.Pierlot hoboj, H. Schneidewind trúbka ...), Accord, 1962
- Nicolaus Harnoncourt, Concentus Musicus Wien, Telefunken / Teldec, 1964
- Milan Munclinger, Ars rediviva, Supraphon / Columbia, 1965
- Aj Musici (H.Holliger hoboj, F.Ayo husle, M. Larrieu flauta, M. André trúbka ...), Philips, 1965
- Gustav Leonhardt, Collegium aureum, Deutsche Harmonia Mundi, 1965-7
- Karl Richter, Münchener Bach-Orchester (A.Nicolet flauta, H.Schneeberger husle, P. Thibaud trúbka, H.Baumann horna, Karl Richter a Hedwig Bilgram čembalo ...), DG / Archív Produktion, 1967
- Neville Marriner, Academy of St.Martin-in-the-Fields (A.Bernard, H.Holliger, M.Petri, H.Szeryng, J.-P.Rampal ...), Philips, 1980
HIP od 70. rokov do súčasnosti
[upraviť | upraviť zdroj]- Gustav Leonhardt (+ Sa W.Kuijkenové husle, gamba, cello, Claude Rippas trúbka ...), Sony, 1976-7
- Trevor Pinnock, The English Concert, DG / Archív Produktion, 1979-82
- Christopher Hogwood, Academy of Ancient Music, L'Oiseau-Lyre, 1985
- Reinhard Goebel, Musica Antiqua Köln (R.Goebel husle, Jaap Ter Linden gamba, W.Hazelzet flauta, Robert Hill a Henk Bouman čembalo ...), DG / Archív Produktion, 1987
- Jordi Savall, Le Concert des Nations, Astree-Auvidis, 1991
Najviac nahrávok (vrátane videozáznamov a DVD) uskutočnil zrejme Nikolaus Harnoncourt so súborom Concentus Musicus Wien.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Christoph Wolff: Johann Sebastian Bach - The Learned Musician, WW Norton, New York, 2000
- Brandenburgische Konzerte, Neue Bach-Ausgabe, Bärenreiter TP9, 1988
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Brandenburské koncerty
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Prehľad nahrávok brandenburských koncertov na stránke J. S. Bacha Archivované 2007-10-01 na Wayback Machine
- Ars rediviva v diskografii Maurica André[nefunkčný odkaz]
- Archív ČRo: Prvá česko-slovenská rozhlasová nahrávka brandenburských koncertov z roku 1977
- Brandenburské koncerty na stiahnute na stránke Českého rozhlasu
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Braniborské koncerty na českej Wikipédii.