Priečna flauta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Priečna flauta
Western concert flute 2.JPG

V iných jazykoch
nem. querflöte
ang. western concert flute
franc. flûte traversière
kastíl. flauta travesera
Klasifikácia
Podľa orchestrálnej praxe Drevené dychové nástroje
Tónový rozsah
Range flute.png
Príbuzné nástroje
Pikola

Priečna flauta je drevený (toto je zaradenie z hľadiska histórie, dnes sú priečne flauty vyrábané z kovov) dychový hudobný nástroj. Je tradične zastúpená vo všetkých symfonických, dychových aj komorných orchestroch, veľké využitie má aj v komornej hudbe, v menšej miere sa používa aj v jazze.

Stavba a funkcia[upraviť | upraviť zdroj]

Moderná priečna flauta sa skladá z troch častí:

  • Hlavica je u moderných fláut rovná, pri altových, tenorových alebo basových flautách môže byť zahnutá. V hornej tretine sa nachádza otvor na pery, na ktorom je navarený náustok slúžiaci k podopreniu dolnej pery. Miernym povyťahovaním hlavice sa ladí celá flauta.
  • Stredný diel: nachádzajú sa na ňom klapky, ktoré môžu byť buď uzatvorené alebo otvorené. V prípade otvorených klapiek sa uzatvárajú dierky pomocou prstov, zatiaľ čo v prípade uzatvorených klapiek sa dierky uztvárajú pomocou klapiek. Hra na nástroj s otvorenými klapkami je síce zložitejšia, ale flautista lepšie cíti rýchlosť prúdiaceho vzduchu a otvorené klapky tiež umožňujú radu zvukových efektov ako napr. glissando alebo hranie mikrointervalov.
  • Spodný diel: najnižší tón flauty môže byť buď c¹ alebo h, v závislosti na type spodného dielu. Okrem širšieho tónového rozsahu a lepších zvukových vlastností je výhodou H fláut tiež fakt, že sa na nich vďaka pomocnému hmatu dá ľahko zahrať tón c4 (za pomoci tzv. Gizmo klapky, ktorá sa dá namontovať len na H flauty).

Pôvodná Böhmova flauta mala otvorenú klapku gis, postupne sa ale začala presadzovať uzatvorená. To ale pôsobilo problémy pri hraní tónu e³, a tak sa vyvinula tzv. E mechanika, ktorá tento problém odstraňuje. S touto mechanikou sa vyrába vetšina dnešných fláut.

Fyzika[upraviť | upraviť zdroj]

Prúd vzduchu z úst je namierený na hranu, ktorá ho rozdeľuje (ostrá hrana alebo peryt). Pri tom vznikajú vzduchové víry a tzv. Strouhalove trecie tóny, podobné napríklad zvukom rýchlo sa pohybujúceho biča alebo pri pohybe telefónnych drôtov vo vetre. Jeden prúd vzduchu je vždy odvádzaný von a druhý dovnútra nástroja, kde sa zosiluje, pričom flauta slúží ako rezonátor. Priečna flauta dovoluje moduláciu tónu pomocou pier hráča, svoju rolu tiež hrá uhol vdychovania. Ako vzduch ide do flauty, tak my fúkame do flauty zas ten istý vzduch.

Materiál[upraviť | upraviť zdroj]

Rozložená flauta v puzdre

Priečne flauty sa po stáročia vyrábali z dreva, prvú zlatú flautu zkonštruoval v roku 1869 Louis Lot. Najkvalitnejšie flauty sa dnes vyrábajú zo zlata alebo striebra, obvyklejšími materiálmi sú niklová mosadz alebo špeciálne druhy ocelí (často navyše postriebrené). Flauty môžu byť zhotovené tiež z exotickejších materiálov ako zinok, mosadz, titán a podobne, najlacnejšie modely pre začiatočníkov sa môžu vyrábať z hliníku.

Typy fláut[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pikola: ladená in C (výnimočne tiež in Des) vznikla na konci 18. storočia. Je dvojdelna a znie o oktávu vyššie než priečna flauta.
  • Altová flauta: ladená in G, znie o kvartu nižšie než priečna flauta.
  • Basová flauta: ladená in C, znie o oktávu nižšie než priečna flauta, rovnako ako altová flauta sa používá len veľmi málo

pikola ladena c

História[upraviť | upraviť zdroj]

Priečne flauty sú ázijského pôvodu a v Európe sa po prvýkrát objavili v 12. storočí. Predchodcom priečnej flauty je priečna píšťala (tiež švajčiarska alebo polná), ktorá sa vyrábala zo Krušpánového (Buxus) dreva a mala krátku valcovitú trubicu. V 16. storočí sa zväčšila jej mensura, v 17. a 18. storočí sa stala viacdielnym nástrojom s opačným kónickym vŕtaním (zúženie od otvoru pier ku koncu) a stala sa súčasťou orchestrov (v tejto dobe už možno hovoriť o priamom predchodcovi priečnej flauty).

Revolúciou v stavbe priečnej flauty aj ostatných drevených nástrojov urobil v roku 1832 Theobald Böhm, keď vyvŕtal dierky nie podľa dosažitelnosti prstov, ale podľa akustických merítok, a potom im primontoval klapky. V roku 1847 navyše nahradil kónicku trubicu válcovitou, čím sa zlepšila intonácia, ale tým sa zmenily tónové vlastnosti flauty.

Vybrané diela pre priečnu flautu[upraviť | upraviť zdroj]

Správne držanie flauty

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Příčná flétna na českej Wikipédii.