Francis Poulenc

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Francis Poulenc
francúzsky hudobný skladateľ
Francis Poulenc
Narodenie 7. január 1899
Paríž, Francúzsko
Úmrtie 30. január 1963 (64 rokov)
Paríž, Francúzsko
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Francis Poulenc

Francis Poulenc (* 7. január 1899, Paríž, Francúzsko - † 30. január 1963, tamtiež) bol francúzsky hudobný skladateľ a klavirista, jeden z členov tzv. Parížskej šestky.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätná tabuľa Francisa Poulenca v Paríži

.

Narodil sa v rodine bohatých farmaceutických magnátov (farmaceutická firma založená jeho predkami existuje dodnes). Jeho matka bola talentovaná amatérska klaviristka a postarala sa o synovo základné hudobné vzdelanie. Vďaka bohatému rodinnému zázemiu mu bolo umožnené študovať klavírnu hru u prominentného španielskeho virtuóza Ricarda Viñesa. Hudobnú skladbu však Poulenc v tomto období neštudoval.

V 18-ich rokoch zložil ako samouk svoju prvú skladbu Rapsodie Nègre pre barytón a orchester, ktorá vyvolala v Paríži senzáciu. Rodičia, ktorí zomreli v rokoch 1916 a 1917 sa tohto úspechu už nedožili. V roku 1918 bol Poulenc je povolaný do armády, kde zotrval do roku 1921.

V januári 1920 pomenoval hudobný kritik Henri Collet Poulenca a jeho piatich priateľov-skladateľov Parížska šestka. Tento termín sa okamžite ujal a používa sa dodnes. V roku 1921 skladateľ začal pociťovať, že sa potrebuje zdokonaliť v skladateľskej technike a vyhľadal Charlesa Koechlina, ktorý nebol známym skladateľom, ale bol v Paríži uznávaný ako učiteľ. Poulenc ho navštevoval tri roky, počas ktorých sa zdokonaľoval najmä v harmónii.

Významným pre Poulencov život i jeho tvorbu bol rok 1935, kedy pri autonehode tragicky zahynul jeho blízky priateľ Pierre-Octave Ferroud. Poulenc bol z udalosti otrasený. Táto tragédia viedla k tomu, že sa zúčastnil púte k čiernej rocamadourskej Madonne. Po tomto zážitku sa vrátil späť ku svojej katolíckej viere. V ďalšej fáze tvorby zložil množstvo duchovných vokálnych skladieb.

V rokoch 1953 – 1956 Poulenc zložil svoje najrozsiahlejšie dielo – operu Dialógy karmelitánok. Medzi jeho posledné diela patria hobojová a klarinetová sonáta. Poulenc náhle zomiera v roku 1963 na srdcový infarkt v Paríži, kde je aj pochovaný.

Osobnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Poulenc bol človek zvláštneho vtipu a duchaplnosti. Výzorovo pôsobil komicky a dokonca sa i podobal na jedného vtedajšieho francúzskeho komika. Jeho súkromný život bol pestrý. Poulenc bol homosexuál a netajil sa tým.[1]. Jeho prvým dlhodobým partnerom bol maliar Richard Chanlaire. Vzťahy s ďalšími mužmi (medzi inými s barytonistom Pierrom Bernacom, pre ktorého napísal niekoľko diel), zostávajú zahalené rúškom tajomstva. Mal však vzťahy i so ženami, zamýšľal sa oženiť s dlhoročnou priateľkou Raymonde Linossierovou, čomu však zabránila jej smrť.

Poulencov život ovplyvnilo niekoľko tragédií, pri ktorých prišiel o blízkych priateľov, najprv o spisovateľa Raymonda Radigueta, ktorý zomrel na týfus, a neskôr skladateľa Pierre-Octava Ferrouda, ktorý zahynul pri autonehode. Tieto tragické udalosti Poulenca mimoriadne silno poznačili, čo nakoniec viedlo k tomu, že sa obrátil na katolícku vieru, ktorú stratil v mladosti. To sa odrazilo i na skladateľovej tvorbe. V roku 1950 sa hudobný kritik Claude Rostand vyjadril o Poulencovi, že je to „napoly chuligán, napoly mních“ ("le moine et le voyou"). Tento výrok sa okamžite vžil a dnes sa nezabudne pripomenúť v žiadnej Poulencovej biografii. Upozorňuje totiž na zvláštnu polarizáciu skladateľovej osobnosti i jeho diela.

Charakteristika tvorby[upraviť | upraviť zdroj]

Spomínané dve kontrastné stránky skladateľovej osobnosti sa odrazili i na jeho tvorbe – na jednej strane zanechal množstvo odľahčených klavírnych skladieb a sonát, na druhej strane hlboké a ambiciózne vokálne hudobné diela. Štýlovo má najbližšie ku neoklasicizmu, bol skôr konzervatívny a na rozdiel od kolegov Parížskej šestky sa dôslednejšie pridržiaval diatoniky. Vo všetkých oblastiach tvorby nemožno prehliadnuť jeden fakt – nezvyčajne bohatú melodickú invenciu. Poulenc, ktorý nemal klasické skladateľské vzdelanie priniesol do francúzskej hudby nové a pôvodné melódie, nadhľad, vtip a eleganciu. Časom si vybudoval ustálené harmonické postupy a používal harmonické prechody príznačné pre jeho skladby. Charakteristické sú najmä nečakané modulácie o pól tóna nižšie, ktoré neskôr u neho prerástli až do akéhosi manierizmu. Rád skladal diela pre klavír, na ktorom sám ako interpret vynikal, a tiež vokálne diela. Na rozdiel od väčšiny skladateľov mal vo väčšej obľube dychové nástroje než sláčikové. Názory kritikov na Poulencovú tvorbu sa dodnes výrazne rozchádzajú. Niektorí ho odmietajú brať vážne a tvrdia, že jeho diela hraničia s gýčom, zatiaľ čo iní ho považujú za najnadanejšieho a najprínosnejšieho člena Parížskej šestky.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Poulenc je dnes najčastejšie interpretovaný v súvislosti s jeho zborovou tvorbou. Zaujímavými dielami sú tiež jeho tri opery, medzi ktoré patrí aj jeho najrozsiahlejšie dielo Dialógy karmelitánok. Opery nie sú uvádzané často, i keď podľa niektorých ide o najlepšie francúzske opery 20. storočia (v roku 2007 však boli opery Ľudský hlas a Prsia Tirésiove uvedené na doskách Státní opery Praha). Z orchestrálnej tvorby sú cenné koncerty, z ktorých vyniká najmä Koncert pre dva klavíre a orchester d-mol. Majstrovským dielom je trojica sonát – pre flautu, klarinet a hoboj, ktoré patria k ťažiskovému repertoáru týchto nástrojov. Pôvabné sú taktiež ďalšie diela Poulencovej komornej tvorby, medzi inými Trio pre hoboj, fagot a klavír.

Klavírna tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • Trois mouvements perpétuels, FP 14 (1918)

Komorná tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • Trio pre hoboj, fagot a klavír, FP 43 (1926)
  • Sonáta pre flautu a klavír, FP 164 (1956 – 1957)
  • Sonáta pre klarinet a klavír, FP 184 (1962)
  • Sonáta pre hoboj a klavír, FP 185 (1962)

Orchestrálna tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Balet[upraviť | upraviť zdroj]

  • Abaude, choreografický koncert pre klavír a 18 nástrojov, FP 51 (1929)

Zborová tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • Omša g-mol, FP 89 (1937)
  • Salve Regina, FP 110 (1941)
  • Gloria, FP 177 (1959 – 1960)

Opera[upraviť | upraviť zdroj]

  • Prsia Tirésiove, FP 125 (Les mamelles de Tirésias) (1939 – 1944)
  • Dialógy karmelitánok, FP 159 (Dialogues des Carmélites) (1953 – 1956)
  • Ľudský hlas, FP 171 (La voix humaine) (1958)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. [1], glbtq.com, Champagne, Mario (2002), "Poulenc, Francis"