Tón

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Za tón je považovaný každý zvuk so stálou frekvenciou. Tón je základným stavebným kameňom všetkej hudby a tóny zaujímajú v hudbe väčšinu priestoru.

Základnými vlastnosťami tónu sú:

  • výška - tá je daná frekvenciou
  • dĺžka - ako dlho tón znie
  • sila (hlasitosť) - je určená amplitúdou
  • farba - tá je daná pomerom medzi alikvótnymi tónmi - závisí na hudobnom nástroji, ktorý tón vydáva

Frekvencia tónov[upraviť | upraviť kód]

Jednotlivé rôzne tóny sa líšia frekvenciou. Ľudské ucho ale nevníma rozdiel frekvencií dvoch tónov ako aritmetický rozdiel, ale vníma frekvenciu logaritmicky a teda konštantný vnemový rozdiel zodpovedá konštantnému podielu frekvencií. Napríklad tón s dvojnásobnou frekvenciou znie pre ľudské ucho o jednu oktávu vyššie.

Preto by mohol byť každý tón označený svojou frekvenciou. Pretože by ale v praxi bolo takéto označenie veľmi nepohodlné, uvádza sa frekvencia len pre tzv. komorné a', ktoré má frekvenciu 440 Hz. V hudbe sa totiž jednotlivé tóny označujú písmenami.

Hudobné tóny[upraviť | upraviť kód]

Vibrácie a stojaté vlnenie na strune, základnej frekvencie a prvých šesť vyšších harmonických.

Okrem základnej frekvencie vyludzuje hudobný nástroj aj vyššie harmonické frekvencie. Základná frekvencia je najnižšia frekvencia periodického priebehu signálu. V hudbe je základný tón (fundament[1]) najnižšiu vnímaný tón, ktorý je prítomný. V termínológie superpozície sínusových signálov (vo Fourierovej rade) je základná frekvencia najnižšia frekvencia sínusového priebehu v súčte. Základná frekvencia sa obvykle označuje f0 (alebo FF). Keby nebolo vyšších harmonických tak by nebol žiaden rozdiel medzi komorným a' na klavíri a sínusovým signálom alebo pílovým signálom s frekvenciou 440 Hz. Hudobníci tieto rozdiely nazývajú farba tónu. Z tohto pohľadu je najzaujímavejším hudobným nástrojom ľudský hlas, ktorý musí prelaďovať medzi tónmi spojito. Pokiaľ falošný spev rozoznajú všetci, jemné nepresnosti v intonácii sú pre spevákov typické. Absolútne čistý spev po čase zneje strojovo.[2]

Šramoty[upraviť | upraviť kód]

Zvuky, ktoré nemajú pravidelný frekvenčný priebeh sa hudobne nazývajú šramoty. Aj tie majú v hudbe svojej využitie, hoci sú oproti tónom zastúpené výrazne menej. Výnimku tvoria niektoré druhy etnickej a populárnej hudby.

Základné tóny[upraviť | upraviť kód]

Poznáme 7 základných tónov: c, d, e, f, g, a, h.

Najmenšou, bežne v hudbe používanou vzdialenosťou medzi dvomi tónmi, je poltón. Medzi základnými tónmi nie sú vzdialenosti vždy rovnako veľké. Medzi niektorými tónmi je vzdialenosť dvoch poltónov, medzi inými vzdialenosť len jedného poltónu. Vzdialenosť medzi jednotlivými tónmi totiž nie je určená fyzikálne alebo matematicky, ale je určená ľúbozvučnosťou. Táto ľubozvučnosť je pre človeka prirodzená a objavila sa omnoho skôr ako hudobné značenie, alebo hudobná teória.

Tóny sa zapisujú do notovej osnovy ako noty. Tá má 5 liniek.

Hudobne nastroje.svg


na obrázku sú tri chyby , správne má byť :

C = 65,41 Hz

c4 = 3135,96 Hz

a4 = 3520,00 Hz

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Prednáška [online]. Výzkumné centrum JAMU, [cit. 2020-04-05]. Dostupné online. (po česky)
  2. SLAMA, Milan. ZVUKOVÝ EFEKT CHORUS S POUŽITÍM DSP , Diplomová práca, FEI STU 2010 [online]. [Cit. 2020-04-05]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]