Budova Slovenského rozhlasu
| Budova Slovenského rozhlasu | |
| budova | |
 | |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Kraj | Bratislavský kraj |
| Okres | Bratislava I |
| Mesto | Bratislava |
| Mestská časť | Staré Mesto |
| Súradnice | 48°09′15″S 17°06′51″V / 48,1541°S 17,1143°V |
| Výška | 82,64 m |
| Autor | Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič, Barnabáš Kissling |
| Štýl | brutalizmus |
| Materiál | oceľ, železobetón, švédska doska |
| Vznik | 1969 – 1984 |
 Národná kultúrna pamiatka SR
| |
| ÚZPF[1] | |
| - číslo | 12091/1 |
| - dátum zápisu | 6. 12. 2017 |
  Poloha v rámci Bratislavy
| |
 Poloha v rámci Starého Mesta
| |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Budova Slovenského rozhlasu je architektonicky ojedinelá a zaujímavá stavba v Bratislave na Mýtnej ulici 1.[2]
Je postavená z oceľovej konštrukcie v tvare obrátenej pyramídy. Autormi projektu sú Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič a Barnabáš Kissling.[2] Projekt vznikol v roku 1967. Stavba bola dokončená až v roku 1983. Obsahuje veľkorysé vnútorné priestory, vynikajúcu koncertnú sieň a dobre vybavené nahrávacie štúdiá. Je tu umiestnený aj jeden z najväčších organov na Slovensku. Celková výška budovy po vrchol antény je 80 metrov. Je nositeľom titulu Stavba storočia na Slovensku v kategórii Spoločenské stavby.[3] Jej dizajn je však vnímaný aj negatívne.[4]
So skúšobným vysielaním z tejto budovy sa začalo v roku 1984. Pravidelné vysielanie prebieha od 27. marca 1985. V decembri 2017 bola budova vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku SR.[1]
Architektúra
[upraviť | upraviť zdroj]Budova slovenského rozhlasu, jedna z architektonických dominánt Bratislavy, bola postavená v čase, keď umenie ovládal všadeprítomný socialistický realizmus. Napriek tomu, že ho mnohí považujú za „železnú päsť režimu, ktorou tu udrel na stôl, aby presadil cez ňu svoju pravdu“,[2] domáce aj zahraničné architektonické kruhy mu priznávajú dnes aj pozitívne hodnoty. V rámci mesta ide o výnimočnú budovu, koncept svedectva doby, v ktorej vznikala. Táto doba bola priaznivo naklonená veľkorysým riešeniam. Práve preto mohli jeho tvorcovia experimentovať, použiť progresívne technológie a konštrukčné princípy.
Tvorba budovy prebiehala v dobe politického uvoľnenia, liberálne 60. roky. O autoroch budovy rozhlasu rozhodla súťaž v roku 1963. Víťazom sa stal architekt Miloš Chorvát, investor sa však po zvážení všetkých za a proti rozhodol realizovať druhý najvyššie ocenený návrh architektonického kolektívu Štefan Svetko – Štefan Ďurkovič – Barnabáš Kissling, ktorého formu tvorila obrátená pyramída z oceľovej konštrukcie. Spoločná predstava sa formovala dlhší čas, no skupina sa zhodovala v jednom, vyhnúť sa obľúbenej zaužívanej koncepcii „plackovežiaka“. Väčšina inštitúcií sa totiž v období socialistického realizmu stavala tak, že vstupné a spoločenské priestory boli združené v nízkej „placke“, ku ktorej „prilepili“ vežiak s administratívou. „Návrh sme stále korigovali kvôli potrebe expresívneho výrazu. Táto budova nemala vyzerať ako hocijaká iná inštitúcia,“ hovorí Svetko, posledný žijúci z troch autorov projektu, s odstupom času hodnotí toto obdobie ako pomerne priaznivé. „Boli to roky, keď sa architektúra začala vymaňovať z područia ideológie, zo stupídneho panelákového režimu, a nadväzovala na predvojnovú tradíciu, keď u nás vznikali kvalitné stavby, porovnateľné s vývojom vo svete.“ V návrhu išlo o to, aká bude čitateľnosť obsahu budovy z jej formy. Budova sa nemala prejaviť navonok ako obyčajná administratíva. Urbanistické začlenenie vychádzalo z konceptu tzv. priečnej osi – mestského bulváru širokého 90 m, ktorý mal prechádzať z Hlavnej stanice popod Medickú záhradu a Ondrejský cintorín a ústiť do priestoru kultúrno-spoločenského centra.[2][5]
Rozložité priestory, ktoré rozhlas na svoju prevádzku nevyhnutne potrebuje, museli architekti sústrediť na malom pôdoryse. Keďže radikálne odmietali verziu tridsiatich poschodí nad sebou, zo začiatku uvažovali o rovnom dome s ustúpeniami na koncoch. Postupne však dospeli k symetrickej kompozícii oceľového koša, ktorá mala výhodu, že dokázala udržať samu seba – podobne ako kôš z prútia. Tak vznikol tvar obrátenej pyramídy, ktorý okamžite vyvolal medzi obyvateľstvom vznik fám a teórií. Od tvrdení, že ide o zmenšeninu Cheopsovej pyramídy, po úvahy nad negatívnymi energiami, ktoré takáto stavba do svojho okolia vyžaruje. Svetko považuje podobné názory za vtipné, od reality na míle vzdialené. Konečná forma budovy vyplynula totiž z jej funkcie a potrieb a bola úzko previazaná s použitým materiálom – oceľou. Na ideové väzby s exotickými kultúrami autori ani nepomysleli.[5]
Na Slovensku bol rozhlas prakticky prvou oceľovou budovou. Toto prvenstvo však so sebou prinieslo niekoľko nevýhod. Keďže stavitelia neboli na prácu s oceľovou konštrukciou zvyknutí a kontakty so svetovým vývojom boli viac než chabé, učili sa na vlastných chybách. Spojovacie systémy použité na stavbe rozhlasu vymýšľali architekti takpovediac na kolene v spolupráci s robotníkmi. Stalo sa tiež, že na slnečnej strane začala oceľová konštrukcia v lete praskať. Zlyhávali často základné veci, robotníci neboli zvyknutí pracovať profesionálne, precízne, takže samotní architekti trávili víkendy čistením obkladov, ušpinených od malty. Podľa Svetka sú niektoré miestnosti rozhlasu aj dnes „upravené horšie než maštale“, čo je pre autora takéhoto projektu viac než ponižujúce.[5]
Budova rozhlasu má mohutnú podnož s hlavnými nahrávacími a prevádzkovými priestormi, ktoré sú dôkladne odizolované od akéhokoľvek hluku. Jej ploché strechy s viacerými rovinami tvoria rozsiahle terasy, v ktorých sa ozýva vízia moderného rozvoľneného mesta, rozvinutá neskorou modernou o mimoúrovňové terasy. Z nich mali vychádzať mosty spájajúce tento komplex ponad okolité komunikácie s priľahlými objektmi a tvoriace súčasť okoloidúcich peších trás. Nad podnožou stojí na deviatich mohutných krížových stojkách redakčná a vysielacia časť. Pracoviská redakcií sa nachádzajú za sieťou diagonálnych oceľových väzníkov, ktoré zároveň tvoria vzhľadovú štruktúru fasády. Stred pyramídy tvorí železobetónové komunikačné jadro a medzi ním a obalom sa smerom nahor rozširuje vnútorná hala. Prechádza na výšku piatich podlaží. Najväčší prínos znamenala interiérová úprava budovy rozhlasu. Trojica autorov zamýšľala vytvoriť akúsi kancelársku krajinu, plnú svetla, zelene, vzduchu. Priestory šiestich podlaží mali byť otvorené a vzájomne previazané. Túto myšlienku sa však nepodarilo realizovať do detailov, ostala iba torzom. Svetko sa domnieva, že šlo – v našich podmienkach – o príliš progresívne chápanie architektúry a života v nej. Našinec - nech je to úradník alebo kreatívny pracovník – stále uprednostňuje, keď sa môže zavrieť medzi štyri steny a nevidieť, nepočuť... V interiéroch rozhlasu sa nájdu rarity, akou je napríklad Veľké koncertné štúdio. Sála visí v priestore na oceľovej konštrukcii s pružinami zhora. Predtým sa kovové pružiny umiestňovali v spodných častiach akusticky náročných priestorov, opotrebúvali sa a časom strácali zmysel. V koncertnej sále rozhlasu nesú omnoho menšiu záťaž, je k nim voľný prístup a možno ich vymieňať.[5]
Nie všetky pôvodné zámery Svetka, Ďurkoviča a Kisslinga sa dočkali uskutočnenia. Architekti plánovali využitie terás a bezprostredného okolia budovy rozhlasu v prospech kultúrneho života, zamýšľali tiež ďalšie stavby. Navrhnutý komplex rozhlasového centra sa nemal uzatvárať do seba. Vytvára bohaté spoločenské prostredie, výtvarne i účelovo veľmi pôsobivé, organizujúce široké záujmové územie. Spomedzi uvažovaných okolitých budov mal byť rozhlas, ako dnes vidíme sám osebe dosť vysoký, iba drobnou stavbou. Vízia veľkej modernizácie tejto časti mesta stála na staršej myšlienke, podľa ktorej sa mala tadiaľ tiahnuť chýbajúca okružná mestská komunikácia obkľučujúca centrálnu mestskú oblasť. V čase, keď Slovenský rozhlas vznikal, bola Mýtna ulica takmer periférnou časťou Bratislavy. Rozhlas mal byť jednou z prvých budov, ktoré neskôr vytvoria priečnu os mestskej zástavby, teda akýsi prechod medzi Starým a Novým Mestom. Priečna os bola nápadom architekta Emanuela Hrušku. Jej začiatok plánoval v predstaničnom priestore, pokračovala by popri areáloch vysokých škôl. Mala obsahovať ubytovacie, kultúrne, spoločenské a športové zariadenia a tiež koncepčne sústrediť vládne budovy. Projekt ostal nezrealizovaný. Stavba bola dokončená až v roku 1985.[5]
Po roku 1989, keď sa monopol veľkého a jediného štátneho rozhlasu rozplynul, sa ukázalo, že prevádzka môže fungovať aj v skromnejších priestoroch. Budova sa tiež začala spochybňovať z hľadiska prevádzkovej náročnosti. Existovali úvahy, že budova rozhlasu v budúcnosti zmení majiteľa. Architektúra, navrhovaná a pokrývajúca konkrétne potreby rozhlasu, ukrýva kvalitné technické vybavenie, ktoré ostane po predaji anonymnému kupcovi takmer nevyužité. Inštitúcia dostane nedostatočnú, provizórnu náhradu. Štefan Svetko si síce dokáže predstaviť využitie rozhlasovej budovy aj v podobe múzea moderného umenia či podobnej kultúrnej inštitúcie.[5]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Pamiatkový objekt – podrobnosti [online]. Bratislava: Pamiatkový úrad SR, [cit. 2018-01-31]. Dostupné online.
- ↑ a b c d ŠLACHTA, Štefan. Slovenský rozhlas v Bratislave [online]. Bratislava: JAGA GROUP, 2007-09-28, [cit. 2018-01-31]. Dostupné online.
- ↑ Stavba storočia je, bohužiaľ, v Bratislave. Bratislavské noviny (Bratislava: NIVEL PLUS), 2006-12-13. Dostupné online [cit. 2018-01-31]. ISSN 1336-362X.
- ↑ Are these the world's ugliest buildings? [online]. telegraph.co.uk, 15 Nov 2021, 12:00pm, [cit. 2021-11-15]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f DORIČOVÁ, Denisa. Slovenský rozhlas – príbeh jednej budovy na jedno použitie. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2005-05-06. Dostupné online [cit. 2018-01-31]. ISSN 1336-1996. Archivované 2022-07-26 z originálu.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- ČOMAJ, Ján. Architekt Svetko : spomienky z nepokojných čias : nepokojné úvahy zo súčasnosti. 1. vyd. Čadca : Magma, [2006]. 121 s. ISBN 80-89172-07-5.
- DULLA, Matúš; MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava : Slovart, 2002. 511 s. ISBN 80-7145-684-5. S. 220 – 223.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Budova Slovenského rozhlasu
