Bulharská cirkev

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Snahy o vytvorenie nezávislej bulharskej cirkvi[upraviť | upraviť kód]

V tomto smere boli aj snahy o vytvorenie nezávislej bulharskej cirkvi. Ešte v 20. rokoch 19. storočia vzniklo spontánne hnutie, ktorého cieľom bola zámena gréckeho duchovenstva s bulharským klérom. Takéto boli ciele vo Vraci od roku 1824 a v Skopje od roku 1825. V 30. rokoch 19. storočia silné hnutie s podobnými cieľmi sa zrodilo v Tarnovskej diecéze a od 40. rokov 19. storočia sa centrum hnutia premiestnilo do Carihradu, kde boli lídrami duchovní Neofit Bozveli a Ilarion Makariopolski.

Kríza sa vyostrila po Krymskej vojne (1853 - 1856), keď Bulhari, odvolávajúc sa aj na tzv. Chatichumajun z roku 1856 a na oznámené reformy v ríši zdvihli hlas za úplnú cirkevnú autonómiu. Dňa 3. apríla 1860 v bulharskom Kostole svätého Štefana v Carihrade bolo vyhlásené oddelenie Bulharov od patriarchátu. Zložité rokovania a intrigy, do ktorých sa zamiešali aj Veľké sily a hlavne Rusko, sa v konečnom dôsledku skončili fermanom (sultánskym nariadením) o Bulharskom exarcháte z roku 1870, ktorý opisuje diecézu obnovenej bulharskej národnej cirkvi a hranice územia formujúcej sa bulharskej národnosti.