Preskočiť na obsah

Charles Harold Dodd

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Charles Harold Dodd
britský protestantský teológ
Narodenie7. apríl 1884
Wrexham, Spojené kráľovstvo
Úmrtie22. september 1973 (89 rokov)
Goring-on-Thames, Spojené kráľovstvo
Alma materUniversity of Oxford

Charles Harold Dodd (* 7. apríl 1884, Wrexham, Spojené kráľovstvo – † 22. september 1973, Goring-on-Thames, Spojené kráľovstvo) bol britský protestantský teológ.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Dodd študoval na University of Oxford klasickú filológiu a archeológiu (1902 – 1906), a neskôr aj protestantskú teológiu (1908 – 1911). V roku 1912 bol ordinovaný ako kongregacionalistický pastor. V roku 1915 sa stal docentom Nového zákona na Mansfield College, University of Oxford.[1]

V rokoch 1930 až 1935 pôsobil ako profesor biblickej kritiky a exegézy na University of Manchester.

Od roku 1935 až do svojej emeritácie v roku 1949 bol profesorom teológie na University of Cambridge.

Dodd analyzoval novozákonné texty prísne filologicky, no vždy s prihliadnutím na Bibliu ako celok. Bol vynikajúcim znalcom Septuaginty a tzv. hermetických spisov.

V jeho teologických postojoch badať vplyv Martina Heideggera (1889 – 1976) a Rudolfa Otta (1869 – 1937).

Dodd zastával teóriu tzv. „realizovanej eschatológie“, ktorá tvrdila, že Ježišove slová o Božom kráľovstve sa nevzťahujú na nejakú budúcu apokalypsu, ale na Ježišovo verejné pôsobenie. Samotný Ježiš – ako absolútne a definitívne Zjavenie bezhraničného Božieho milosrdenstva voči ľuďom – je začiatkom konca vekov a nezastaviteľného nástupu Božieho kráľovstva.

Joseph Ratzinger vo svojom diele Eschatológia. Smrť a večný život z roku 1977 zhrnul túto Doddovu interpretáciu takto:

„Angličan C. H. Dodd rozvinul vo svojej knihe o podobenstvách o Božom kráľovstve, ktorá sa od roku 1935 dočkala viacerých vydaní, víziu úplne odlišnú od typov riešení (eschatologického problému) prevládajúcich v Nemecku. Pre Ježišovo posolstvo je podľa jeho názoru charakteristické to, čo sa dá označiť ako „realizovaná eschatológia“. Ježišovým pôsobením tu a teraz vstúpilo do dejín Božie pôsobenie (s. 198) „Vysvetlil, že večný poriadok je prítomný v terajšom stave a že toto má byť hodina žatvy predchádzajúcich dejín.“ (s. 207) Dramatickosť Ježišovho hlásania nevyplýva z mimoriadne napätého blízkeho očakávania, ale z nároku spôsobiť Božiu prítomnosť. Dodd spája tento výklad Ježišovho posolstva o kráľovstve s kristologickou a sviatostnou koncepciou, ktorá nadväzuje na vnútorný vývoj stvárňovania kresťanstva: Ježiš hlása v podobenstvách bdelosť voči neočakávanému, ktoré čoskoro príde, a na tomto mieste nad scénou osvetlenou podobenstvami padá opona. Prichádza náhly úder a Ježiš už ďalej nehovorí: koná a trpí. Zoči-voči zmŕtvychvstaniu učeníci zasiahnutý a prekvapení úderom pochopia, že tajomstvo Božieho kráľovstva sa napokon zjavilo v Ježišovej smrti a v zmŕtvychvstaní (s. 202). Cirkev pozerá späť na tento rozhodujúci okamih. Rekapituluje ho v účinnom znaku Eucharistie, ktorú by bolo možné podľa Dodda označiť ako „sviatosť uskutočnenej eschatológie“ (s. 203). Prítomnosť toho, čo sa udialo vo sviatosti Cirkvi, v spojení s osláveným Pánom zároveň otvára dvere pre poriadok toho, čo je večné, čo je naším určením, čo „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (s. 210). – Vychádzajúc z modernej exegézy týmto Dodd v zásade odkopíroval cirkevnú syntézu, v ktorej si viera stáročí vykladala vzájomnosť medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou v eschatologickom posolstve Nového zákona. V exegéze nemecky hovoriacich autorov a v teológii z nej vyplývajúcej nenašiel tento názor priestor. Skutočne treba znova vypracovať metodické sprostredkovanie tejto syntézy. Zároveň by však malo byť jasné, že sila kresťanstva, ktorá pretrvá všetky akademické koncepty včerajška aj dneška, pochádza z toho, že táto syntéza prináša, že navzájom spája vieru a život reálnym a účinným spôsobom, zatiaľ čo ani aktualizmus raného Bartha, ani Bultmannov teologický existencializmus, ani formálnu teológiu dejín spásy by nebolo možné vypracovať bez tohto pozadia.“[2]

Výber z diela

[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • DILLISTON, F. W. C.H. Dodd. Interpreter of the Bible. London, 1977.
  • VINZENT, M. Dodd, Charles Harold. In: Metzler Lexikon christlicher Denker. Stuttgart / Weimar, 2000.
  • ERLEMANN, Kurt. Dodd, Charles Harold. In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon. Band 24. Nordhausen: Bautz, 2005. ISBN 3-88309-247-9. s. 516 – 518.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ SMITH, Jay E.. The Encyclopedia of Christian Civilization. [s.l.] : American Cancer Society. Dostupné online. ISBN 9780470670606. DOI:10.1002/9780470670606.wbecc0437 (po anglicky)
  2. ↑ RATZINGER, Joseph. Eschatológia. Smrť a večný život. 1. vyd. Trnava : Dobrá kniha, 2011. ISBN 978-80-7141-709-5. S. 55 – 56.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Charles Harold Dodd na nemeckej Wikipédii.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Charles_Harold_Dodd&oldid=7696612“