Ciudad de las Artes y las Ciencias

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Planetárium L’Hemisferic
Vedecké múzeum princa Filipa (El Museu de les Ciències Príncipe Felipe)
Umbraculo (L'Umbracle)
Palác umenia (El Palau de les Arts Reina Sofía)

Ciudad de las Artes y las Ciencias (po valencijsky Ciutat de les Arts i les Ciències; doslova Mesto umení a vied) je reprezentatívne národné múzeum v španielskej Valencii z rokov 1991-2005. Tento projekt je dielom architekta Santiaga Calatravy. Patrí k jeho najväčším a najzložitejším dielam a stalo sa symbolom mesta Valencia.

Vznik komplexu[upraviť | upraviť zdroj]

Veľký komplex venovaný kultúre a vede je súčasťou urbanistického kontextu, ktorý sa začal tvoriť vo Valencii po roku 1957. Vtedy bola kvôli ničivej povodni odklonená rieka Turia a v jej pôvodnom koryte vznikol pás zeme dlhý 8 km a široký 200 m, ktorý oddeluje staré mesto od prímorského letoviska Nazaret. Tento priestor bol v rokoch 1981-1988 upravený na park architektom Ricardom Bofillom. Jeho projekt zahrnul zelené plochy a vodné zrkadlá, ako spomienku na rieku, taktiež verejné priestory, športové areály a botanickú záhradu. Komplex bol v rokoch 1987 a 2001 rozšírený o Palác hudby José Marie de Paredes, Vedecké múzeum princa Filipa a Morský park, oceánografické múzeum o rozlohe 80 000 m², ktorého vyčnievajúca strecha je dielom architekta Félixa Candelu. Mestská správa (tzv. Generalitat) aby zdôraznila kultúrny význam Valencie sa rozhodla postaviť na tomto mieste národné múzeum. V roku 1991 zvíťazil Santiago Calatrava v súťaži na stavbu telekomunikačnej veže v západnej časti areálu (tá však bola v roku 1996 nahradená Palácom umenia) a onedlho bol poverený vypracovaním projektu na celý komplex o celkovej rozlohe 350 000 m², ktorý mal zahrnúť aj vedecké múzeum a planetárium.

Inšpirácia[upraviť | upraviť zdroj]

Dominantnou inšpiráciou projektu je príroda ako matka a učiteľka: štvorica budov tohoto mestečka, rozložené pozdĺž osi východ-západ, je založená na biologických tvaroch, od kostry obrovského dinosaura, ktorá tvorý budovu Vedeckého múzea, cez oko planetária, určené k pozorovaniu oblohy, k lesu skamenelých stromov. Tieto zoomorfné konštrukcie sa odrážajú vo vodných zrkadlách, ktoré ich akoby symboly mora obklopujú a zdvojnásobujú ich už aj tak monumentálne rozmery, podobne ako je to u indického Tádž Mahal. Pri nočnom osvetlení budovy žiaria ako sugestívne a znepokojujúce architektonické objekty. Vytvorenie konštrukcií výhradne z bieleho betónu sa poprela materiálová rôznorodosť a podtrhla sa abstraktná a symbolická jednota budov.

Planetárium (L’Hemisferic)[upraviť | upraviť zdroj]

Dokončené bolo v roku 1998. Tvarom pripomína obrovskú lastúru vystupujúcu z vodnej plochy o rozmeroch 1300 x 200 m. Odrazom vo vode a znásobenou veľkosťou sa mení na ľudské oko, vnútri ktorého kupola kina IMAX predstavuje zreničku chránenú monumentálnym "viečkom" z ocele a skla o priemere 32 m, ktoré sa podľa potreby otvára a zatvára. Tým reguluje prúdy návštevníkov smerujúcich dnu. Vnútri je počítačovo ovládaný systém astronomickej projekcie, ktorý ukazuje celú nebeskú oblohu a jej telesá na ploche o priemere 24 m so sklonom 30o. Nespočetné možnosti osvetlenia, farieb a pohybov umožnujú vytvoriť úplne výnimočné predstavenie s využitím nekonečného množstva špeciálnych efektov na dokreslenie astronomických javov. K tomu slúži navyše 48 diaprojektorov , štyri videoprojektory a najnovší akustický systém. Do chodby v spodnom podlaží lemovaným arkádou s betónovými oblúkmi, ktorá podopiera strechu, boli umiestnené predajne, reštaurácie a ďalšie služby.

Vedecké múzeum princa Filipa[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2000 ukončila líniu smerujúcu od východu k západu budova Vedeckého múzea princa Filipa. Táto veľká obdĺžniková stavba dlhá 214 m je utváraná modulovým opakovaním priečneho rezu. Na juh sa obracia plastickou konštrukciou z bieleho betónu, zatiaľ čo presklenná severná fasáda, pripomínajúca zmrzlý vodopád, vytvorený zo 4000 sklenených tabúľ, odhaľuje päť obrovských betónových stĺpov vnútri, ktoré ako stromy podopierajú schodisko a výťahy do vyšších podláží. Podľa uhlu pohľadov vyvoláva táto budova rôzne protichodné predstavy; minulosť vnímaná cez kostru obrieho dinosaura a prítomnosť zhmotnená v modernej zvlnenej fasáde. Vnútri sa nachádza dlhá výstavná sála venovaná vývoju života a posledným poznatkom na poli vedy a techniky, pričom expozícia je založená na interaktívnom pojatí. Prevracia tým tradičné didaktické pojatie výstavy, spája vzdelanie so zábavou. Krédo jeho riaditeľa Manuela Toharia znie: "Je prísne zakázané nedotýkať sa vystavených exponátov". Tri podlažia predstavujú tri veľké témy, ktorých sa divák zúčastní podľa odporúčaných trás. Expozícia, ktorá sa rozprestiera na viac než 42 000 m², zahrňuje taktiež zbierky, ktoré múzeu prenechal Severo Ochoa, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu.

Umbraculo[upraviť | upraviť zdroj]

Vzniklo rok po dokončení Vedeckého múzea princa Filipa, v roku 2001. Je situované rovnobežne s múzeom, ale o čosi vyššie. To návštevníkom umožňuje výhľad na celý komplex. Konštrukcia vytvorená opakovaním 55 bielych kovových oblúkov, vysokých 18 m, o celkovej dĺžke 320 m je modernou interpretáciou "zimnej záhrady", ktorá vo vnútri ukrýva na 50 rozličných druhov kvetín typických pre okolie Valencie a taktiež niekoľko stromov. Obľúbené sú medzi návštevníkmi kaleidoskopické efekty tejto stavby, ako aj galéria pod holým nebom predstavujúca sochy súčasných umelcov. V podzemnom podlaži sa nachádza kryté parkovisko pre autá a autobusy.

Palác umenia[upraviť | upraviť zdroj]

Palác umenia je posledným dielom uzatvárajúcim komplex. Slávnostne ho otvorili 13. júla 2005. Stavba s unikátnou konštrukciou svojho druhu a vybavenia, ktoré jej umožňuje uviesť akékoľvek dielo z oblasti opery a veľkých hudobných predstavení, výrazne prispieva k posilneniu kultúrneho významu Valencie. Honosná strešná konštrukcia dlhá 230 m a vysoká 70 m ukrýva dve symetrické betónové škrupiny s auditóriom pre 1300 ľudí. Sedenie možno ľubovoľne upraviť pre usporiadanie opery, koncertov aj baletu. Ďalej je tu sála so 400 miestami pre komornú hudbu, divadlo a ďalšie predstavenia a nakoniec ešte krytá sála pod šírym nebom s kapacitou 2000 miest, ktorá ponúka úchvatný pohľad na celý komplex.

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Moderní architektura, Rebo, Praha, 2006, Valeria Manferto De Fabianis, str. 140-151

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Súradnice: 39° 27′ 16.3″ s.z.š., 0° 21′ 1.31″ z.z.d.