Claudius

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Tiberius Claudius Caesar Augustus Germanicus
rímsky cisár
Claudius
Narodenie 1. august 10 pred Kr.
Lugdunum, Galia[1]
Úmrtie 13. október 54
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Claudius

Claudius alebo Klaudius, celým menom Tiberius Claudius Caesar Augustus Germanicus (* 1. august 10 pred Kr., Lugdunum, Galia[1] – † 13. október 54), pôvodne známy ako Tiberius Claudius Drussus Nero Germanicus, bol v rokoch 4154 cisár Rímskej ríše z juliovsko-klaudiovskej dynastie.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pred nástupom na trón[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 1. augusta 10 pred Kr. v meste Lugdunum (dnešný Lyon) Nerovi Claudiovi Drusovi a jeho manželke Antonii. [1].Claudius mal dvoch súrodencov: sestru Livillu a brata vojvodcu Germanica.[2] V detstve trpel viacerými chorobami a predpokladá sa, že prekonal detskú obrnu. Dôsledky chorôb znášal celý život a jeho zdravotný stav sa zlepšoval iba krátkodobo. Kríval, triasol sa, mal slabý hlas a trpel častými bolesťami. V hneve sa tieto príznaky ešte zhoršovali.

Jeho príbuzní ho považovali za slabomyseľného a nevenovali mu nijakú zvláštnu pozornosť. Jeho matka dokonca používala jeho meno ako nadávku.Cisári Tiberius a Caligula ho považovali za duševne chorého, čo ho zachránilo, nakoľko ďalší členovia jeho rodu boli vraždení a trpeli.[1] V prvom období jeho života sa stýkal s historikmi a filozofmi (Titus Livius, Sulpicius Flavus), čo ho viedlo k zameraniu sa na dejiny.[3] Študoval grécku kultúru,etruské starožitnosti a rímske dejiny.[4] Napísal niekoľko kníh z ktorých najznámejšie sú Dejiny Kartága a Dejiny Etruskov.[1] Ani jedna z nich sa však nezachovala. Po smrti cisára Augusta sa usiloval o verejný úrad, ale jeho strýko Tiberius ho nedoporučil. To viedlo k jeho odchodu z verejného života. Počas tohto obdobia sa zdržiaval v záhradách a vo vile blízko mesta alebo v Kampánii, a pretože sa stýkal s ľuďmi z najnižších vrstiev, vyslúžil si povesť opilca a hazardného hráča.[5]Počas cisárstva jeho synovca Caligulu sa stal jedným z konzulov. V druhom období svojej vlády sa Caligula stal tyranom a Claudius bol často objektom jeho zlomyseľného humoru a svojvôle.[1] Známy je prípad kedy ho poslali po odhalení Lepidovho a Gaetulicovho sprisahania do Germánie ako delegáta blahoželať cisárovi. Caligula sa pohoršoval a rozčuľoval nad tým, že k nemu poslali práve jeho strýca, akoby bol sám ešte chlapcom, ktorého treba viesť. A tak niektorí tvrdili, že ho cisár dal hodiť do rieky v šatách, tak ako prišiel. Od tých čias hovoril v senáte vždy ako posledný z bývalých konzulov; chceli ho totiž takto potupiť, a preto sa ho pýtali na mienku až po všetkých ostatných.[6]

Nástup na trón a vláda[upraviť | upraviť zdroj]

Socha Claudia v Louvri, Paríž

Nakoľko sa senát nevedel dohodnúť na Caligulovom nástupcovi, prétoriáni presadili ako nového cisára Claudia a ešte si od senátu vydobyli 15 000 sesterciov ako odmenu za vyriešenie štátnej krízy. Keď prišiel oddiel prétorianskej gardy ku Claudiovi, bol schovaný v kúte, lebo si myslel, že Caligula ho rozkázal odniesť na popravu. Hneď prvé dni svojej vlády dal spomedzi sprisahancov proti Caligulovi popraviť len niekoľko tribúnov a centúriov, a to na výstrahu, ako aj preto, že ako sa bol dozvedel – dožadovali aj jeho smrti.[7]Claudius spočiatku vládol dosť nesamostatne a v zhode so senátom.[4] Avšak spôsobom svojej vlády a obnovou cenzorských výsad podporil úpadok senátu. [1] V tom dôsledku sa roku 42 vzbúrili na podnet niektorých senátorov ilýrske légie. Cisár okamžite zmenil svoj vzťah k senátu a nastolil osobnú diktatúru. Oprel sa o armádu, ktorej dal zároveň príležitosť na nové výboje, a o byrokraciu, ktorú zreorganizoval.Cisárske úrady rozdelil na rezorty a obsadil odborníkmi, dosť často z radov prepustencov. Jeho byrokratický aparát dosiahol čoskoro prevahu nad republikánskymi úradmi, ktoré sa obsadzovali voľbami a občanmi bez odbornej prípravy. V záujme upevnenia jednoty ríše rozširoval rímske občianstvo na obyvateľov provincií a umožňoval ich predstaviteľom prístup do senátu.[4].

Z vojenských i hospodárskych dôvodov dal vybudovať tisíce kilometrov nových ciest; podporoval vysušovanie močiarov a prístav v Ostii, ktorý postavil, premenil na najvýznamnejší prístav v Stredozemnom mori.[8][9] V Ríme dostaval vodovod, ktorý začal stavať ešte cisár Caligula.[10]Takisto staval akvadukty na podporu dodávky vody. [9] Vzorne sa staral o mesto (Rím) a jeho zásobovanie.Jeden rok nastal pre trvalú neúrodu nedostatok obilia. Po nátlaku obyvateľstva urobil všetky možné opatrenia aby zabezpečil dovoz obilia aj v zimných mesiacoch.[10]

Reformy súdnictva[upraviť | upraviť zdroj]

Veľkú pozornosť venoval aj súdnictvu. Často sa zúčastnil na súdnych pojednávaniach a vynášal rozsudky, ktoré považoval za spravodlivé a to aj v prípade, že aktuálne stanovy sa líšili od jeho aktuálnych názorov.[9]Činnosť súdov, ktorá bola predtým rozdelená na zimné a letné mesiace, Claudius zlúčil do jedného obdobia. Právomoc súdiť v sporných veciach, takzvaných fi dei comissa, ktorá prislúchala každý rok iným úradníkom, a to len v Ríme, odovzdal Claudius navždy, a to aj v provinciách, stálym úradníkom.

Náboženské reformy[upraviť | upraviť zdroj]

Podporoval návrat k pôvodnému náboženstvu a stál v opozícii k novým kultom prenikajúcim do Ríma. Vyhnal z Ríma Židov, ktorí vyvolávali v meste ustavičné nepokoje. [11] Stál v opozícii aj voči mystériám ako aj proti deifikácii svojej osoby. Keď dopĺňal kňazské zbory novými členmi, nemenoval nikoho skôr, kým sám nezložil prísahu.[12] Úplne zrušil kult druidov v Galii, vyznačujúci sa krutosťou a neľudskosťou, ktorý bol za vlády Augusta zakázaný len rímskym občanom. Naproti tomu sa pokúsil preložiť eleusínske mystériá z Atiky do Ríma a navrhol opraviť chrám Venuše Erycínskej na Sicílii, zničený zubom času,na útraty rímskej štátnej pokladnice.[13]

Územné zisky[upraviť | upraviť zdroj]

Rímska ríša za vlády Claudia

Za jeho vlády dobyli légie veľkú časť Británie,keď v roku 43 generál Aulus Plautius pristál na ostrovoch a porazil kmeň Catuvellov pod vedením kráľov Caracatusa a Togodumnusa.[9] Na ostrovoch potom založil kolóniu Camulodunum (dnešný Colchester), ktorá sa stala spolu s Londiniom (Londýnom) novým zámorským strediskom rímskej moci. Na východe pripojil k ríši Tráciu a zosilnil rímsky vplyv v bosporskom kráľovstve, v Afrike si podmanil Mauretániu a v Germánii založil roku 50 Coloniu Agrippinu (dnešný Kolín nad Rýnom).

Sprisahania a povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Claudius sa počas vojej vlády nevyhol nástrahám; jeho život ohrozovali jednotlivci aj sprisahanci a nakoniec občianska vojna. Raz prichytili akéhosi muža z ľudu o polnoci s dýkou pri jeho spálni; na ulici pristihli dvoch mužov z jazdeckého stavu, ktorí naňho číhali vyzbrojení dýkou a loveckým nožom: jeden ho mal napadnúť pri východe z divadla, druhý, keď bude obetovať pri Marsovom chráme. Gallus Asinius a Statilius Corvinus, vnuci rečníkov Pollia a Messalu, pripravovali prevrat a pre svoje zámery získali veľa jeho vlastných prepustencov a otrokov. Iniciátorom občianskej vojny bol dalmátsky legát Furius Camillus Scribonianus; za päť dní bol však porazený, pretože légie, ktoré porušili prísahu vernosti, priviedol zázrak k ľútosti: keď totiž dostali rozkaz vydať sa na cestu k novému cisárovi, akousi náhodou alebo zásahom nejakej vyššej moci zrazu nemohli ani vyzdobiť orly, ani vytiahnuť zo zeme zástavy a dať sa na pochod.[14]

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Všetci sa zhodujú v tom, že zahynul na otravu jedom, ale o tom, kde bol otrávený a kto ho otrávil, sa názory rozchádzajú. Niektorí hovoria, že ho otrávil na hostine s kňazmi eunuch Halotos, jeho ochutnávač jedál, druhí zas, že Agrippina pri domácej hostine, keď mu podala jeho obľúbené jedlo, hríby, ale otrávené. Správy sa rozchádzajú aj o tom, čo nasledovalo po otrávení. Mnohí tvrdia, že po požití jedu ihneď onemel, že sa celú noc zvíjal v bolestiach a nadránom zomrel. Podľa druhých vraj hneď po požití jedla upadol do spánku, potom, pretože mal preťažený žalúdok,všetko vyvrátil. Nato mu vraj znova dali jed. Nevedno, či ho primiešali do kaše, lebo vraj mal prázdny žalúdok a potreboval sa posilniť jedlom, a či mu ho podali klystírom, čím mu tiež chceli pomôcť vyprázdniť preťažený žalúdok. Zomrel 13. októbra za konzulátu Asinia Marcella a Acilia Aviolu v šesťdesiatom štvrtom roku života a v štrnástom roku vlády. Bol pochovaný s tradičnými cisárskymi poctami a zaradený medzi bohov.[15]

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

V ranej mladosti bol dvakrát zasnúbený: s Aemiliou Lepidou, Augustovou pravnučkou, a Liviou Medullinou, ktorá sa tiež volala Camilla a pochádzala zo starobylého rodu diktátora Camilla. Prvú z nich opustil ešte ako pannu, pretože jej rodičia urazili Augusta, druhá zomrela na chorobu práve v deň svadby. Potom si vzal za manželku Plautiu Urgulanillu, ktorej otec slávil triumf, a neskôr Aeliu Paetinu, dcéru bývalého konzula. S obidvoma sa rozviedol: s Paetinou síce len pre malé nedorozumenia, s Urgulanillou však pre jej nerestný život a podozrenie z vraždy. Po nich sa oženil s Valeriou Messalinou, dcérou bratanca Barbata Messalu. Keď sa však o nej okrem iných nehanebností a nerestí dozvedel, že sa zasnúbila s Gaiom Siliom a pred svedkami podpísala zmluvu týkajúcu sa vena, potrestal ju smrťou.[13] S troma manželkami mal tieto deti: s Urgulanillou Drusa a Claudiu, s Paetinou Antoniu a s Messalinou Octaviu a syna, ktorému dal najprv meno Germanicus a neskôr Britannicus.[16] Bol zavraždený štvrtou manželkou Agrippinou, ktorá ho dala otráviť hubami, aby zabezpečila trón svojmu synovi z prvého manželstva Nerovi.[9]

Claudius v literatúre[upraviť | upraviť zdroj]

Asi najznámejším spracovaním Claudiovho života sú romány Ja Claudius(1934) a Claudius boh(1935) od Roberta Gravesa.


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g Bunson (2002), s.124
  2. Suetonius (2010), s.171
  3. Suetonius (2010), s.191
  4. a b c Zamarovský (2002), s.184
  5. Suetonius (2010), s.173
  6. Suetonius (2010), s.174
  7. Suetonius (2010), s.175
  8. Zamarovský (2002), s.183-184
  9. a b c d e Bunson (2002), s.125
  10. a b Suetonius (2010), s.180
  11. Suetonius (2010), s.184
  12. Suetonius (2010), s.182-183
  13. a b Suetonius (2010), s.185
  14. Suetonius (2010), s.177
  15. Suetonius (2010), s.193
  16. Suetonius (2010), s.186

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BUNSON, Matthew. Encyclopedia of the Roman Empire. New York : Facts On File, Inc, 2002. (1.) ISBN 0-8160-4562-3. S. 633.
  • SUETONIUS, Gaius Tranquillus. Životopisy dvanástich cisárov. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2010. (2; zv. 5.) ISBN 978-80-8061-427-0. S. 312.
  • ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Dejiny písané Rímom. Bratislava : Perfekt, 2002. (3; zv. 9.) ISBN 80-8046-194-5. S. 268.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Claudiov životopis od Rímskeho historika Suetonia



Claudius
Vladárske tituly
Predchodca
Caligula
Rímsky cisár
4154
Nástupca
Nero