Germanicus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Germanicus
rímsky vojvodca
rímsky vojvodca
Narodenie 24. máj 15 pred Kr.
Úmrtie 10. október 19
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Germanicus

Nero Claudius Germanicus (* 24. máj 15 pred Kr. – † 10. október 19, Antiochia) bol rímsky vojvodca, preslávený svojimi vojenskými výpravami do Germánie. Je známy pod prezývkou Germanicus, ktorú dostal v roku 9 na počesť svojho otca, ktorý dosiahol v Germánii taktiež mnohých významných víťazstiev.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Germanicovými rodičmi bol Nero Claudius Drusus, syn Augustovej manželky Livie Drusilly, a Antonie mladšej, dcéry Marca Antonia a Augustovej sestry Octavie mladšej. Jeho bratom bol neskorší cisár Claudius. Potom, čo ho jeho strýko Tiberius adoptoval, znelo jeho celé meno Gaius Iulius Caesar Germanicus. Jeho manželkou sa stala Agrippina staršia, Augustova vnučka, ktorá mu porodila deväť detí, vrátane Gaia, neskoršieho cisára Caligulu, a Agrippiny mladšej, manželky cisára Claudia a matky Nera.

Germanicus sa medzi Rimanmi tešil značnej popularite, jeho víťazstvá sa nadšene oslavovali. Priazeň mu prejavoval tiež Augustus, jeho prastrýko a dedo jeho manželky, ktorý po istú dobu zvažoval, že Germanica ustanoví svojim nástupcom. Augustus sa po naliehavom presviedčaní zo strany svojej manželky Livie Drusilly nakoniec rozhodol pre Tiberia, svojho nevlastného syna z Drusillinho prvého manželstva. Súčasne ale Tiberia prinútil, aby adoptoval Germanica a menoval ho svojím nástupcom na úkor vlastného syna.

Germanicus, mramorová socha v Lateránskom múzeu v Ríme

Germanicus bol niekoľkokrát poverený velením vojsk počas ťaženia v Panónii a Dalmácii a neskôr sa spolu s Tiberiom podieľal na potlačení vzbury panónskych légií. Tacitus ho označil za výnimočného vojaka a rodeného vodcu, veľmi obľúbeného v radoch prostých legionárov. V roku 12 bol zvolený za konzula, keď predtým celkovo päťkrát zastával úrad quaestora.

Po Augustovej smrti určil senát Germanica za veliteľa vojsk v Germánii. Už krátko po Germanicovom príchode k rieke Rýn sa legionári vzbúrili proti neobľúbenému Tiberiovi a za cisára prevolali Germanica. On sa však rozhodol rešpektovať Augustovu voľbu a následným vyjednávaním s mnohými ústupkami vzbúrené vojsko upokojil. Tiberiova nedôvera ku Germanicovi aj napriek tomu ešte vzrástla.

V roku 14 zahájil Germanicus svoje ťaženie na územie pravobrežnej Germánie, ktorého cieľom bolo pomstiť porážku Varových légií Arminia v Teutoburskom lese v roku 9. O rok neskôr podnikol veľkú výpravu proti Chattom. Potom prenikol za rieku Emžu a navštívil miesto, kde sa konala bitka v Teutoburskom lese, v ktorej boli zmasakrované tri rímske légie. Dvoch z troch orlov (symbol légie) ukoristených v bitke sa mu podarilo v ďalších rokoch získať späť. Na spiatočnej ceste k Rýnu bolo jeho vojsko v dôsledku zúrivých germánskych útokov a nepriaznivému počasiu takmer zničené. V roku 16 postúpil Germanicus až k rieke Vezere, kde na konci leta zviedol na pláni Idistaviso víťaznú bitku s Arminiom. Pred príchodom zimy ešte stihol poraziť Germánov v bitke na vale Angrivarov (germánsky kmeň).

Avšak ani tieto úspechy, ani Germanicovo presvedčenie, že Arminius a jeho spojenci sú už na pokraji zrútenia, nedokázali pohnúť s Tiberiovým rozhodnutím upustiť od ďalších podľa jeho názoru príliš nákladných a vyčerpávajúcich vojenských ťažení, ktoré nezaručovali konečné víťazstvo. Germanicus bol odvolaný a v roku 17 oslávil v Ríme triumf. Tento dátum sa pokladá za okamih, keď Rimania s definitívnou platnosťou rezignovali vytvoriť z Germánie svoju provinciu. Tamojšie barbarské kmene si teda uchovali slobodu vybojovanú v roku 9.

Germanicus bol v tom istom roku, keď oslávil v Ríme svoj triumf, na 199. hrách v Olympii ovenčený olivovým vencom za víťazstvo v tethrippe (preteky dvojkolesových vozov so štvorzáprahom).[1] Tento šport bol privilégom bohatých občanov (majiteľov vozov a koní), za ktorých v preteku váčšinou súťažil vozataj, a to v mene svojho pána.[2] Germanicovi na počesť jeho olympiského víťazstva zhotovili sochu a umiestnili ju v Olympii. Podstavec tejto sochy s nápisom IvO 221 (IvO = W. Dittenberger a K. Purgold, nápisy Olympia, Berlin 1896.)[1] sa našiel východne od Diovho chrámu.[3]

Tiberius potom Germanica poslal na východ, kde v roku 18 porazil kappadockého kráľa a jeho krajinu premenil na rímsku provinciu.

V nasledujúcom roku Germanicus v sýrskej Antiochii ochorel a čoskoro nato vo veku 35 rokov zomrel. O príčinách jeho smrti sa vyrojili mnohé špekulácie. Najpravdepodobnejšie je to, že za jeho usmrtenie niesol vinu miestodržiteľ Sýrie, Gnaeus Calpurnius Piso, s ktorým sa Germanicus dostal do konfliktu a ktorý ho dal preto na príkaz cisára Tibéria otráviť. Toto podozrenie sa ale nikdy nepodarilo dokázať, i keď Piso neskôr pravdepodobne po výčitkach svedomia spáchal samovraždu. Suetonius naznačuje, že Tiberiovým motívom mohla byť žiarlivosť a strach z obľuby a rastúcej moci jeho adoptívneho syna.

Germanicova krajne podozrivá smrť za značne nejasných okolností však vážne otriasla Tiberiovou autoritou, čo prispelo k cisárovej vzrastajúcej paranoji a tým k vytvoreniu atmosféry strachu a nedôvery v Ríme.

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Inscriptiones Graecae, IvO 221 [1]
  2. Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 156.
  3. Macmillan Company, 1912, American Journal of Archaeology, str. 226.
  • Suetonius, Gaius Tranquillus, Životopisy dvanástich cisárov , Praha, Svoboda, 1974
  • TACITUS, Publius Cornelius, Letopisy , Praha, Svoboda, 1975

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Germanicus na českej Wikipédii.