Dido Sotiriuová
| Dido Sotiriuová | |
 spisovateľka, novinárka, autorka drám | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 18. február 1909 |
| Aydın, Osmanská ríša | |
| Úmrtie | 23. september 2004 (95 rokov) |
| Atény, Grécko | |
| Národnosť | grécka |
| Zamestnanie | spisovateľka, novinárka, feministka |
| Manžel | Plato Sotiriu |
| Dielo | |
| Žánre | realistický román |
| Obdobie | 20. storočie |
| Témy | vojna, exil |
| Debut | I nekri perimenun (román) |
| Významné práce | Matomena chomata |
| Významné ocenenia | Vyznamenanie Aténskej akadémie |
| Podpis |  |
Dido Sotiriuová (rod. Dido Pappas, novogr. Διδώ Σωτηρίου – Dido Sotiriu, tur. Dido Sotiriyu; * 18. február 1909, Aydın, Osmanská ríša – † 23. september 2004, Atény, Grécko) bola grécka spisovateľka, autorka románov, novinárka a dramatička.[1]
Život[1]
[upraviť | upraviť zdroj]Dido Sotiriuová sa narodila v meste Aydın (gr. Αϊδίνιv) egejskom regióne (antický názov: Tralles) roku 1909, kde strávila svoje detstvo s rodičmi Evangelosom Pappasom a Marianthi Papadopulovou. V roku 1919 sa presťahovala so svojou rodinou do Smyrny (dnes Izmir), kde zažila v roku 1922 vyhnanie maloázijských Grékov a vypálenie Smyrny Osmanmi. Tento zážitok Dido reflektuje v románe Matomena chomata z roku 1962. Jej rodina ako aj celá grécka menšina bola nútená opustiť svoje rodisko v dnešnom Turecku, vtedajšiu Osmanskú ríšu a odísť do Grécka. Rodina sa dostala do mesta Pireus, kde jej otec dostal prácu v prístavných dokoch.[2]
V Aténach si doplnila vzdelanie za pomoci súkromných učiteľov - spisovateľov Costasa Paroritisa a Sofie Mavroidi-Papadaki. Študovala na francúzskom inštitúte v Aténach a v roku 1937 niekoľko mesiacov navštevovala kurzy francúzskej literatúry na Sorbonskej univerzite.
Od roku 1936 sa dala na dráhu novinárky. Zamestnala sa v časopise Gyneka (Γυναικα, slov. Žena), kde sa dostala do kresla šéfredaktorky, neskôr v novinách Neos Kosmos a Rizospastis, kde pôsobila opäť ako šéfredaktorka od roku 1944. Počas nemeckej okupácie Grécka spolupracovala v hnutí odporu s Melpo Axiotiovou, Elli Alexiovou, Elli Pappitlovou, Tzitakasou Chausalekis Damaskinovou a inými členkami gréckeho protifašistického odboja. V roku 1935 sa angažovala na konferencii Ligy národov v Ženeve, kde stretla priateľku V. I. Lenina Alexandru Kollontaiovú.[3] V roku 1945 sa zúčastnila na zakladajúcej konferencii Federácie demokratických žien v Paríži.
Dido Sotiriuová žila v bezdetnom manželstve, jej muž Plato Sotiriu bol strýkom spisovateľa Alki Zei. Keď uväznili jej sestru na šestnásť rokov (1950 – 1966) kvôli jej spojeniu s komunistom Nikosom Belojannisom, starala sa o jej syna Nikosa.[4]
Ako tvorivá autorka sa po prvýkrát predstavila románom I nekri perimenun (v doslovnom preklade Mŕtvi čakajú). Dido Sotiriuová sa zaradila do generácie gréckych prozaikov medzivojnového obdobia. Publikovať však začala až po tejto etape, teda pomerne neskoro, v roku 1959, vydaním románu I nekri perimenun. Jej práce boli preložené do mnohých cudzích jazykov.[3] Dido Sotiriuová sa zapojila do prúdu vojnou poznačenej realistickej prózy. Realizmus je pre ňu vhodný spôsob ako spracovávať svoje osobné zážitky, v ktorých dominuje hlavne trauma z osmanského útoku na maloázijských Grékov. Jej ďalšími veľkými témami sú občianska vojna v Grécku a obdobie po druhej svetovej vojne.
Dido Sotiriuová si otvorila cestu ku spisovateľskej kariére románom Matomena chomata (doslovný preklad Zakrvavené zeme), v ktorom použila techniku perspektívy, skúmania javov z historického hľadiska, čo sa ustálilo ako jej autorský postup aj v ďalších románoch Entoli a Katedafizometha.
Zomrela v roku 2004 vo veku 95 rokov.[3] Dido Sotiriuová bola prvá žena, ktorej sa podarilo preraziť v gréckej novinárskej branži. Dostala Cenu Aténskej akadémie za celoživotné dielo.[4]
Dielo[1]
[upraviť | upraviť zdroj]Jej diela vyšli pôvodne v novogréčtine, v slovenčine do súčasnosti (máj 2020) vydané neboli. V zátvorkách sú uvedené doslovné preklady diel.
- I nekri perimenun, román, 1959, (Οι νεκροί περιμένουν, slov. Mŕtvi čakajú)
- Matomena chomata, román, 1962, (Ματωμένα χώματα , slov. Zakrvavené zeme)
- Entoli, román, 1976, (Εντολή, slov. Prikázanie)
- Katedafizometha, román 1982, (Κατεδαφιζόμεθα, slov. Sme zrovnaní so zemou)
- Ilektra (mythistorimatiki viografía tis Ilektras Apostolu). Athina, 1961, (Ηλέκτρα, slov. Elektra)
- Mesa stis floges. Athina, Kedros, 1978, (Μέσα στις φλόγες, slov. V plameňoch)
- Episkeptes. Athina, Kedros, 1979, (Επισκέπτες, slov. Hostia)
- Symptosi. Athina, Pyrsos, 1939, (Σύμπτωση, slov. Náhoda)
Bibliografia[1]
[upraviť | upraviť zdroj]- Varikas Vassos, „Kronika éry. Dido Sotiriu: Damned Soils, autori a texty; (1961 – 1965), s. 90-92. Atény, Hermes, 1975 (prvá publikácia v novinách To Vima, 1. 7. 1962).
- Vurnas Tassos, Kritika na "Príkaz" (román)
- Vrettakos Nikiforos: Kritika románu Mŕtvi čakajú
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d Ekebi.gr [online]. [Cit. 2020-05-29]. Dostupné online. Archivované 2012-01-20 z originálu.
- ↑ themodernnovel.org/Grécko
- ↑ a b c Goodreads.com
- ↑ a b encyclopedia.com/women
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- Ekebi.gr Archivované 2012-01-20 na Wayback Machine
- Griechenland.net/správy
