Zobrazenie zdroja stránky Dionýzos

[[Súbor:Dionysos Louvre Ma87 n2.jpg|alt=Rímska socha Dionýza z 2. storočia podľa helenistického modelu (bývalá zbierka kardinála Richelieu, Louvre)|náhľad|Rímska socha Dionýza z [[2. storočie|2. storočia]] podľa [[Helenistické umenie|helenistického]] modelu (bývalá zbierka [[Armand Jean du Plessis de Richelieu|kardinála Richelieu]], [[Louvre]])]]
'''Dionýzos''' (iné názvy: '''Dionysos, Dionýsos, Dionýz, Bakchos, Bakchus'''; po grécky ''Dionysos''/iný prepis Dionýsos alebo ''Bakchos'', po lat. ''Dionysus'' alebo ''Bacchus'') bol [[Staroveké Grécko|starogrécky]] a [[Staroveký Rím|starorímsky]] [[boh]] vína, vinohradníctva, úrody, plodnosti, zábavy, náboženskej extázy a divadla.<ref>Hedreen, Guy Michael. ''Silens in Attic Black-figure Vase-painting: Myth and Performance''. University of Michigan Press. 1992. {{ISBN|9780472102952}}. p. 1</ref><ref>James, Edwin Oliver. ''The Tree of Life: An Archaeological Study''. Brill Publications. 1966. p. 234. {{ISBN|9789004016125}}</ref> Gréci ho nazývali aj Bakchus (/''ˈbækəs''/ alebo ''/ˈbɑːkəs/''; starogrécky: ''Βάκχος'' Bacchos). Toto meno neskôr prevzali aj Rimania pre bláznovstvo, ktoré údajne vyvoláva a ktoré sa nazýva ''baccheia''.<ref>V gréčtine sa „volič aj boh nazývajú Bakchus". Burkert, S. 162. O zasvätencovi ako Bakchovi pozri [[Euripides]],  ''[[Bacchae]]'' [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0006.tlg017.perseus-eng1:476-518 491].. O bohu, ktorý jediný je Dionýz, pozri [[Sofokles]], [[Oidipus Rex|''Oidipus Rex'']] 211 a [[Euripides]], ''Hippolyt'' 560.</ref> Ako ''Dionýzos Eleutherios'' („osloboditeľ") svojím vínom, hudbou a extatickým tancom oslobodzuje svojich stúpencov od seba-vedomého strachu a starostlivosti a zvrháva utláčajúce obmedzenia mocných.<ref>{{Cite book|last=Csapo|first=Eric|chapter-url=https://books.google.com/books?id=wzj7DAAAQBAJ&pg=PP1|title=Theologies of Ancient Greek Religion|date=2016-08-03|publisher=Cambridge University Press|isbn=978-1-316-71521-5|editor-last=Eidinow|editor-first=Esther|location=New York|pages=118|language=en|chapter=The 'Theology' of the Dionysia and Old Comedy}}</ref> Jeho [[Tyrsus|''tyrsus'']], žezlo z feniklových stoniek, niekedy omotané brečtanom a pokvapkané medom, je zároveň blahodarným prútikom a zbraňou používanou na zničenie tých, ktorí sa stavajú proti jeho [[Kult (náboženstvo)|kultu]] a slobodám, ktoré predstavuje.<ref>Sutton, S. 2, spomína Dionýza ako Osloboditeľa v súvislosti s mestskými slávnosťami Dionýzie. V [[Euripides|Euripidovi]], ''Bakchy'' [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0006.tlg017.perseus-eng1:370-385 379–385]: „Tento úrad zastáva, aby sa pripojil k tancom, [380] aby sa smial s flautou a ukončil starosti, kedykoľvek na hostinách bohov príde rozkoš z hrozna a na hostinách s brečtanom pohár prelieva spánok nad ľuďmi."</ref>

Jeho pôvod nie je jednoznačne určený a jeho kulty mali mnoho podôb. Niektoré staroveké pramene ich opisujú ako trácke, iné ako grécke.<ref>Thomas McEvilley, ''The Shape of Ancient Thought'', Allsworth press, 2002, S. 118–121. [https://books.google.com/books?id=vTfm8KHn900C&pg=PA118 Google Books preview]</ref><ref>Reginald Pepys Winnington-Ingram, ''Sophocles: an interpretation'', Cambridge University Press, 1980, S. 109 [https://books.google.com/books?id=OPo8nVmC9LQC&pg=PA109 Google Books preview]</ref><ref>Zofia H. Archibald, in Gocha R. Tsetskhladze (Ed.) ''Ancient Greeks west and east'', Brill, 1999, S. 429 ff.[https://books.google.com/books?id=ctsUcNshh68C&pg=PA432 Google Books preview]</ref> V [[Orfizmus|orfickom]] náboženstve bol rôzne synom [[Zeus|Dia]] a [[Persefoné|Persefony]], chtonickým alebo podsvetným aspektom Dia, alebo dvakrát narodeným synom Dia a smrteľnej [[Semelé]]. [[Eleusínske mystériá]] ho stotožňujú s [[Iakchos|Iakchom]], synom alebo manželom [[Démétér|Demeter]]. Väčšina správ hovorí, že sa narodil v Trácii, cestoval do iných krajín a do Grécka prišiel ako cudzinec. Jeho atribút „cudzosti" ako prichádzajúceho cudzinca a boha môže byť vlastný a podstatný pre jeho kulty, keďže je bohom zjavenia, niekedy sa nazýva „boh, ktorý prichádza".<ref>Rosemarie Taylor-Perry, 2003. ''The God Who Comes: Dionysian Mysteries Revisited''. Algora Press.</ref>

[[Súbor:Michelangelo Caravaggio 007.jpg|náhľad|Bakchus, [[Caravaggio]], 1593{{--}}1594]]
Každý rok sa na jeho počesť konali v [[Atény|Aténach]] slávnosti [[Dionýzie]] (bakchanálie) a [[Lénaje]]. Rimania stotožňovali Bakcha s vlastným ''Liber Pater'', „slobodným otcom" festivalu [[Liberalia]], patrónom vinohradníctva, vína a mužskej plodnosti a strážcom tradícií, rituálov a slobôd spojených s dosiahnutím plnoletosti a občianstva. Báje mu pripisujú objavenie [[vinič hroznorodý|viniča]]. Preto bol pre [[Grécko|Grékov]] bohom [[víno|vína]] a neviazanosti a predstavoval intuitívnu, spontánnu stránku bytia. Tí, ktorí ho uctievali, sa oddávali divokým výstrelkom, pri ktorých odhadzovali zábrany i svoju obvyklú totožnosť. Tancovali s takmer nadľudským nasadením a pocitom posadnutosti, ako vyznávači, či dokonca dočasne vtelení bohovia. Nakoniec sa úplným vyčerpaním zrútili a zaspali tam, kde im nohy vypovedali poslušnosť. Oslavy Bakcha a vína – ''bakchanálie'' – sa v [[Staroveký Rím|cisárskom]] [[Rím]]e zmenili na divoké orgie, takže boli zakázané, čiastočne aj preto, že ich voľné miešanie tried a pohlaví prekračovalo tradičné spoločenské a morálne obmedzenia. Slávenie Bakchanálií sa považovalo za trestný čin, s výnimkou zmiernených foriem a značne obmedzených zhromaždení, ktoré schválil a na ktoré dohliadal štát. Bakchove slávnosti sa zlúčili so slávnosťami [[Liber (mytológia)|Libera]] a Dionýza.

Keďže sa Dionýzos nazýval boh plodnosti, tak mal ako aj iní bohovia milenky a milencov. Jedna z jeho mileniek, smrteľníčka Amedis, mu porodila  dcéru Ruan. Ďalší potomkovia Dionýza sú Amachon (bohyňa ľudského šťastia a ochrankyňa detí) a jej sestra Salome (bohyňa plodných).     

Jeho symboly sú leopard, brečtan, vinič, palica ovenčená viničom a brečtanom a roh hojnosti. Dionýzos neskôr našiel na opustenom ostrove princeznú [[Ariadna (mytológia)|Ariadnu]], ako si šla oči vyplakať z toho, ako ju [[Théseus]] nemilo odkopol. Dionýzos sa o ňu postaral, pomohol jej a zaľúbili sa do seba. Dokonca ju zobral na Olymp.        

V jeho mene sa zrejme spájajú výrazy „boh“ (''Dio'', čiže Zeus) a Nysa, Dionýzovo rodisko (severné pobrežie Afriky).<ref name=":0">{{Citácia knihy|priezvisko=Fry|meno=Stephen|titul=Mýty|vydanie=1.|vydavateľ=Tatran|miesto=Bratislava|rok=2020|isbn=9788022211413|strany=320|jazyk=Slovenčina}}</ref>

== Pôvod ==
[[Súbor:Gaziantep Zeugma Museum Dionysos Triumf mosaic 1921.jpg|alt=Dionýzov triumf, mozaika z Poseidónovho domu, Zeugma Mosaic Museum|náhľad|Dionýzov triumf, mozaika z Poseidónovho domu, Zeugma Mosaic Museum]]
Akademici v [[19. storočie|19. storočí]] na základe štúdia [[Filológia|filológie]] a [[Porovnávacia mytológia|porovnávacej mytológie]] často považovali Dionýza za cudzie božstvo, ktoré bolo len neochotne a pomerne neskoro prijaté do štandardného gréckeho panteónu, a to na základe jeho mýtov, ktoré často obsahujú túto tému – boha, ktorý trávi väčšinu času na zemi v iných krajinách a po návrate do Grécka bojuje o prijatie. Novšie dôkazy však ukázali, že Dionýzos bol v skutočnosti jedným z prvých bohov doložených v pevninskej gréckej kultúre.<ref name="Kerenyi2">Kerényi, Karl. 1976. ''Dionysus''. Trans. Ralph Manheim, Princeton University Press. {{ISBN|0691029156|978-0691029153}}</ref> Najstaršie písomné záznamy o uctievaní Dionýza pochádzajú z [[Mykénska kultúra|mykénskeho]] Grécka, konkrétne z [[Nestorov palác|Nestorovho paláca]] v [[Pylos|Pylose]] a jeho okolia, datované približne do roku 1300 pred Kr. Podrobnosti o akomkoľvek náboženstve okolo Dionýza v tomto období sú skromné a väčšina dôkazov pochádza len v podobe jeho mena, zapísaného ako ''di-wo-nu-su-jo'' („''Dionysoio''" = „z Dionýza") v [[Lineárne písmo B|lineárnom písme B]], zachovanom na fragmentoch hlinených tabuliek, ktoré naznačujú súvislosť s obetami alebo platbami vína, ktoré bolo opísané ako „z Dionýza". Objavili sa aj odkazy na „ženy z Oinoa", „miesta vína", ktoré môžu zodpovedať dionýzovským ženám z neskorších období.

Iné mykénske záznamy z Pylosu zaznamenávajú uctievanie boha menom Eleuther, ktorý bol synom [[Zeus|Dia]] a ktorému sa obetovali voly. Spojenie s Diom aj volmi, ako aj etymologické súvislosti medzi menom Eleuther alebo Eleutheros s latinským názvom ''Liber Pater'' naznačujú, že mohlo ísť o iné meno pre Dionýza. Podľa [[Károly Kerényi|Károlyho Kerényiho]] tieto indície naznačujú, že už v 13. storočí pred Kr. existovalo jadro náboženstva Dionýza, ako aj jeho dôležité mýty. V [[Knóssos|Knósse]] na minojskej [[Kréta|Kréte]] muži často dostávali meno „Pentheus", ktoré je postavou neskoršieho dionýzovského mýtu a ktoré zároveň znamená „trpiaci". Kerényi tvrdil, že dať takéto meno svojmu dieťaťu znamená silnú náboženskú väzbu, potenciálne nie samostatnú postavu Penthea, ktorý v neskorších mýtoch trpí v rukách Dionýzových stúpencov, ale ako epiteton samotného Dionýza, ktorého mytológia opisuje boha, ktorý musí znášať utrpenie, kým nad ním zvíťazí. Podľa Kerényiho sa titul „muž, ktorý trpí", pravdepodobne pôvodne vzťahoval na samotného boha a až s vývojom mýtu sa začal používať na odlišné postavy. Najstaršie známe zobrazenie Dionýza sprevádzané jeho menom sa nachádza na [[Dinos|dine]] attického hrnčiara [[Sofilos|Sofila]] okolo roku 570 pred Kr. a nachádza sa v [[British Museum|Britskom múzeu]].<ref>{{cite web|url=https://www.britishmuseum.org/collection/object/G_1971-1101-1|title=dinos|publisher=British Museum|date=|accessdate=2022-07-18}}</ref> V siedmom storočí ikonografia nájdená na keramike ukazuje, že Dionýza už uctievali nielen ako boha spojeného s vínom. Spájal sa so svadbami, smrťou, obetovaním a sexualitou a jeho družina [[Satyr|satyrov]] a tanečníkov bola už zaužívaná. Spoločným motívom týchto raných zobrazení bola metamorfóza jeho stúpencov z ruky boha na hybridné bytosti, ktoré zvyčajne predstavovali krotkých aj divokých satyrov, predstavujúce prechod z civilizovaného života späť do prírody ako prostriedok úniku.<ref name="iconography">{{cite book|chapter-url=http://www.jstor.org/stable/10.1163/j.ctt1w76w9x.7|jstor=10.1163/j.ctt1w76w9x.7|jstor-access=free|chapter=An Iconography in Process|last1=Isler-Kerényi|first1=Cornelia|last2=Watson|first2=Wilfred G. E.|title=Dionysos in Archaic Greece|year=2007|pages=5–16|publisher=Brill}}</ref>

Hoci vedecké zmienky sú zriedkavé, existuje pozoruhodné prekrývanie medzi grécko-rímskym Dionýzom a hinduistickým bohom [[Šiva|Šivom]]. Spoločná ikonografia a pozadie zahŕňajú polmesiac alebo rohy na hlave, kožu pantera alebo tigra, hady, falickú symboliku (''šiva lingham''), spojenie ako tulák a vyvrheľ a spojenie s rituálnou extázou. Šiva je považovaný za jedného z trojice bohov, ku ktorým patria [[Višnu]] a [[Brahma (hinduistický boh)|Brahma]]. Dionýzos sa vo viacerých odkazoch uvádza v súvislosti s východom a [[India|Indiou]].

== Uctievanie a festivaly v Grécku ==
Dionýzov kult sa pevne zakotvil v siedmom storočí pred Kr.<ref>{{Cite book|url=https://books.google.com/books?id=3tuKkxU4-ncC&q=dionysus+firmly+bc&pg=PA162|title=Backgrounds of Early Christianity|last=Ferguson|first=Everett|date=2003|publisher=Wm. B. Eerdmans Publishing|isbn=9780802822215|language=en}}</ref> [[Mykénska kultúra|Mykénski]] Gréci ho mohli uctievať už okolo rokov 1500 – 1100 pred Kr.<ref>Objavuje sa ako pravdepodobné theonymum (božské meno) v [[Lineárne písmo B|lineárnych tabuľkách B]] ako ''di-wo-nu-so'' (nápis KH Gq 5).</ref> a stopy dionýzovského kultu sa našli aj na starovekej [[Minojská kultúra|minojskej Kréte]].
[[Súbor:Testa di Dioniso - Horti Lamiani - Musei Capitolini Roma.jpg|vľavo|náhľad|Mramorová hlava Dionýza, 2. storočie n. l., [[Kapitolské múzeá]], Rím]]

=== Dionýzie ===
Dionýzovi boli zasvätené slávnosti [[Dionýzie]], [[Haloa]], [[Askolia]] a [[Lénaia]].<ref>McConachie, B., Nellhaus, T., Sorgenfrei, F. C., & Underiner, T. (2016). ''Theatre Histories: An Introduction'' (3rd ed.). Routledge.</ref> Vidiecke Dionýzie (alebo Malé Dionýzie) boli jednou z najstarších slávností zasvätených Dionýzovi, začali sa v [[Atika (polostrov)|Atike]] a pravdepodobne oslavovali pestovanie viniča. Konali sa počas zimného mesiaca Poseideon (čas okolo [[Slnovrat (astronómia)|zimného slnovratu]], dnešný december alebo január). Vidiecke Dionýzie sa sústreďovali na procesiu, počas ktorej účastníci niesli falošný chlieb, dlhé bochníky chleba, nádoby s vodou a vínom, ako aj iné obety, a mladé dievčatá niesli koše. Po sprievode nasledovala séria dramatických predstavení a divadelných súťaží.<ref name="athens_festivals">Sir Arthur Pickard-Cambridge. The Dramatic Festivals of Athens. Oxford: Clarendon Press, 1953 (2nd ed. 1968). {{ISBN|0-19-814258-7}}</ref>

Mestské Dionýzie (alebo Veľké Dionýzie) sa konali v mestských centrách, ako boli [[Atény]] a [[Elefsina]], a boli neskorším vývojom, ktorý sa začal pravdepodobne v priebehu šiesteho storočia pred Kr. Konali sa tri mesiace po vidieckych Dionýziach a Veľké slávnosti pripadali na jarnú rovnodennosť v mesiaci Elaphebolion (dnešný marec alebo apríl). Sprievod mestských Dionýzií bol podobný sprievodu vidieckych osláv, ale bol prepracovanejší a viedli ho účastníci nesúci drevenú sochu Dionýza, pričom súčasťou sprievodu boli obetné býky a bohato oblečené chóry. Na dramatických súťažiach Veľkých Dionýzií sa zúčastňovalo aj viacero pozoruhodných básnikov a dramatikov a udeľovali sa ceny pre dramatikov aj hercov vo viacerých kategóriách.<ref name="Brockett">Brockett, Oscar Gross (1968). History of the Theatre. Boston: Allyn & Bacon. S. 18–26.</ref>

=== Anthestéria ===
[[Súbor:Dionysos Mosaic.jpg|náhľad|Dionýzova [[mozaika]] z [[Antiochia|Antiochie]], [[2. storočie]]]]
[[Anthestéria]] (''Ἀνθεστήρια'') bol aténsky festival, ktorý oslavoval začiatok jari. Trval tri dni: Pithoigia (''Πιθοίγια'', otváranie krčahov), Choes (''Χοαί'', nalievanie) and Chythroi (''Χύτροι'', hrnce). Počas trvania festivalu vraj mŕtvi vystupovali z podsvetia. Spolu s dušami mŕtvych sa po meste potulovali aj [[Kéry]], ktoré museli byť po skončení festivalu vyhnané.<ref name=":4">(Fotius, Lexikón, s.v. Thyraze Kares.) ''Na dvere, Kéry, toto už nie je Antestria'': niektoré autority sa uspokojili s tým, že ide o preslov zástupu karijských otrokov, keďže na Antestrii sa pripájajú k hostine a nerobia žiadnu prácu. Preto ich po skončení slávnosti posielajú späť pracovať so slovami: „K dverám, Kéry, to už nie je Antestria." Keďže duše [keres] sa na Antestrie potulujú po meste.</ref> 

V prvý deň sa otvárali nádoby s vínom,<ref>(Plutarch, Table-talk, 655e.) V Aténach otvárajú nové víno jedenásteho dňa v mesiaci a tento deň nazývajú ''pithoigia''.</ref> ktoré sa miešalo na počesť boha.<ref>(Phanodemus, v ''Athenaeus'', Deipnosophists XI. 456a; frag 12in FGrH 325.) V Dionýzovom chráme v Limnai [„Bažiny"] prinášajú Aténčania mladé víno z nádob, ktoré miešajú na počesť boha, a potom ho sami pijú. Kvôli tomuto zvyku sa Dionýz nazýva ''Limnaios'', pretože víno sa miešalo s vodou a potom sa prvýkrát pilo zriedené.</ref> Miestnosti a nádoby na pitie sa zdobili kvetmi spolu s deťmi staršími ako tri roky.

Na druhý deň sa konal slávnostný rituál na počesť Dionýza a zároveň sa pilo. Ľudia sa obliekali, niekedy ako členovia Dionýzovej družiny, a navštevovali ostatných. Choes bol tiež príležitosťou na slávnostný a tajný obrad v jednej z Dionýzových svätýň v Leneu, ktorá bola po zvyšok roka zatvorená. Basilissa (alebo basilinna), manželka basilea, prešla symbolickým obradným sobášom s bohom, ktorý pravdepodobne predstavoval ''[[Hieros gamos (rituál)|Hieros gamos]]''. Basilisse asistovalo štrnásť aténskych matrón (nazývaných ''gerarai''), ktoré vybral basileus a ktoré prisahali mlčanlivosť.<ref name=":52">{{Cite book|last=Rice, David G. Stambaugh, John E.|title=Sources for the Study of Greek Religion Corrected Edition.|date=2014|publisher=Society of Biblical Literature|isbn=978-1-62837-067-6|oclc=893453849}}</ref>

Posledný deň bol venovaný mŕtvym. Obetovalo sa aj [[Hermes (boh)|Hermovi]], pretože bol spojený s podsvetím. Tento deň sa považoval za deň veselosti. Niektorí vylievali [[Libácia|libácie]] na hroby zosnulých príbuzných. Chytroj sa končil rituálnym výkrikom, ktorý mal prikázať dušiam mŕtvych, aby sa vrátili do podsvetia. Posledný deň sa zároveň vyháňali Kéry.

Aby sa ľudia ochránili pred zlom, žuli listy hlohu a natierali si dvere dechtom. Slávnosti sa mohli zúčastniť aj sluhovia a otroci.<ref>Chisholm, Hugh, ed. (1911). „''Anthesteria''" . [[Encyclopædia Britannica]]. Vol. 2 (11th ed.). Cambridge University Press. S. 93–94.</ref>

=== Bakchické mystériá ===
[[Súbor:Bacchic procession, Colosseum.jpg|vľavo|náhľad|Mramorový reliéf Maenady a dvoch satyrov v bakchickom sprievode. Rok 100 po Kr., [[British Museum|Britské múzeum]], [[Londýn]].]]
Ústredný náboženský kult Dionýza je známy ako Bakchické alebo [[Dionýzove mystériá]]. Presný pôvod tohto náboženstva nie je známy, hoci sa hovorí, že Dionýzove mystériá vymyslel [[Orfeus (mytológia)|Orfeus]].<ref name="Apollodorus1.3.2">[[Apollodóros z Atén (filozof)|Apollodóros]], ''[[Bibliotheca (Pseudo-Apollodorus)|Bibliotheca]]'' [https://www.perseus.tufts.edu/cgi-bin/ptext?lookup=Apollod.+1.3.2 ''Library and Epitome'', 1.3.2]. „Orfeus vymyslel aj Dionýzove mystériá a po tom, čo ho Maenady roztrhali na kusy, je pochovaný v Périi."</ref> Dôkazy naznačujú, že mnohé pramene a rituály zvyčajne považované za súčasť podobných [[Orfizmus|orfických]] mystérií v skutočnosti patria k dionýzovským mystériám. Niektorí bádatelia navyše naznačujú, že medzi dionýzovskými mystériami a Persefóninými mystériami nie je rozdiel, ale že to všetko boli aspekty toho istého mysterijného náboženstva a že Dionýz aj [[Persefoné]] v ňom zohrávali dôležitú úlohu. Predtým sa považovali za prevažne vidiecku a okrajovú súčasť gréckeho náboženstva, hlavné mestské centrum Atény však zohralo významnú úlohu pri rozvoji a šírení bakchických mystérií.<ref>Isler-Kerényi, Cornelia; Watson, Wilfred G. E. (2007). "[http://www.jstor.org/stable/10.1163/j.ctt1w76w9x.7 An Iconography in Process]". Dionysos in Archaic Greece. Brill. S. 5–16. [[JSTOR]] [https://www.jstor.org/stable/10.1163/j.ctt1w76w9x.7 10.1163/j.ctt1w76w9x.7].</ref>

Bakchické mystériá plnili dôležitú úlohu pri vytváraní rituálnych tradícií pre premeny v živote ľudí. Pôvodne sa týkali predovšetkým mužov a mužskej sexuality, ale neskôr vytvorili priestor aj pre ritualizáciu zmeny rolí žien a oslavu zmien postavenia v živote ženy. To často symbolizovalo stretnutie s bohmi, ktorí vládnu smrti a zmene, ako sú [[Hádes (boh)|Hádes]] a Persefoné, ale aj s Dionýzovou matkou [[Semelé]], ktorá pravdepodobne plnila úlohu súvisiacu so zasvätením do mystérií.

Dionýzovo náboženstvo často zahŕňalo rituály, pri ktorých sa obetovali kozy alebo býky, a prinajmenšom niektorí účastníci a tanečníci nosili drevené masky spojené s týmto bohom. V niektorých prípadoch záznamy ukazujú, že boh sa zúčastňuje na rituáli prostredníctvom maskovaného a oblečeného kola, tyče alebo stromu, zatiaľ čo jeho uctievači jedia chlieb a pijú víno. Zdá sa, že význam masiek a kozliatok pre uctievanie Dionýza siaha až do prvých dní jeho uctievania a tieto symboly sa našli spolu v [[Minojská kultúra|minojskej]] hrobke neďaleko mesta [[Faistos]] na [[Kréta|Kréte]].<ref name="Kerenyi2" />

=== Eleusínske mystériá ===
[[Súbor:Hans von Aachen - Bacchus, Ceres and Amor (?) - Google Art Project.jpg|alt=Bakchus, Ceres a Amor, (1595–1605). Olej na plátne od Hansa von Aachena.|náhľad|''Bakchus, Ceres a Amor'', ([[1595]]–[[1605]]). Olej na plátne od [[Hans von Aachen|Hansa von Aachena]].]]
[[Súbor:Naukratis Dionysus.jpg|alt=Rímsky mramorový reliéf (1. storočie) z Naukratisu zobrazujúci gréckeho boha Dionýza s hadím telom a egyptskou korunou.|náhľad|Rímsky mramorový reliéf ([[1. storočie]]) z [[Naukratis|Naukratisu]] zobrazujúci gréckeho boha Dionýza s hadím telom a egyptskou korunou.]]
Už v piatom storočí pred Kr. sa Dionýzus začal stotožňovať s [[Iakchus (mytológia)|Iakchom]], menším božstvom z tradície [[Eleusínske mystériá|eleusínskych mystérií]].<ref>Jiménez San Cristóbal 2012, [https://books.google.com/books?id=zmgXMbOtX9cC&pg=PA125 S. 125]; Bowie, A. M., S. 232; Harrison, [[iarchive:prolegomenatostu00harr/page/540|S. 540–542]].</ref> Toto spojenie mohlo vzniknúť kvôli homofónii mien Iakchus a Bakchus. Dve čiernofigurálne [[Lékythos|lékythy]] (asi 500 pred Kr.) možno predstavujú najstarší dôkaz takéhoto spojenia. Takmer identické vázy, jedna v [[Berlín|Berlíne]],<ref>[[Antikensammlung Berlin]] F1961 ([http://www.beazley.ox.ac.uk/record/1C4DA6AF-C361-4BE2-BD81-0CCBE7B2C1EA Beazley Archive 302354]).</ref> druhá v Ríme,<ref>[[National Etruscan Museum]] 42884, ([http://www.beazley.ox.ac.uk/record/C884C067-90A7-4F97-9E31-08D54C75039A Beazley Archive 9017720]).</ref> zobrazujú Dionýza spolu s nápisom IAKXNE, čo je možný chybný zápis IAKXE.<ref>Versnel, S. 32 ff.; Bowie, A. M., S. 232.</ref> Ďalšie skoré dôkazy možno nájsť v dielach aténskych tragédov [[Sofokles|Sofokla]] a [[Euripides|Euripida]] z 5. storočia pred Kr. <ref>Jiménez San Cristóbal 2012, [https://books.google.com/books?id=zmgXMbOtX9cC&pg=PA127 S. 127]; Graf 2005, „Iacchus".</ref> V Sofoklovej ''[[Antigona (Sofokles)|Antigone]]'' (okolo r. 441 pred Kr.) sa óda na Dionýza začína oslovením Dionýza ako „boha mnohých mien" (''πολυώνυμε''), ktorý vládne nad roklinami Démétrinej Eleusis, a končí stotožnením s „Iakchom Darcom", ktorý vedie „chór hviezd, ktorých dychom je oheň" a ktorého „sprievodné Thyiady" tancujú v „nočnom šialenstve". <ref>Jiménez San Cristóbal 2013, [https://books.google.com/books?id=FmTnBQAAQBAJ&pg=PA279 S. 279], Bowie, A. M., S. 232–233; Sophocles, ''Antigona'' [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0011.tlg002.perseus-eng1:1115-1125 1115–1125], [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0011.tlg002.perseus-eng1:1146-1154 1146–1154]; Versnel, S. 23–24. Jebb, v poznámke [https://www.perseus.tufts.edu/hopper/text?doc=Perseus%3Atext%3A1999.04.0023%3Atext%3Dcomm%3Acommline%3D1146 na riadok 1146 '''χοράγ᾽ ἄστρων'''], chápe Sofoklovo použitie mena „Iakchos" ako osobitné označenie eleusínskeho Dionýza.</ref> A vo fragmente zo stratenej hry Sofokles opisuje mýtickú krajinu [[Nysa (mýtická krajina)|Nysa]], tradičné miesto Dionýzovej výchovy: „Odtiaľto som zazrel Nysu, príbytok Bakcha, preslávený medzi smrteľníkmi, ktorý Iakchus z býčích rohov považuje za svoju milovanú pestúnku." <ref>Jiménez San Cristóbal 2013, [https://books.google.com/books?id=FmTnBQAAQBAJ&pg=PA279 S. 279–280]; Bowie, A. M., S. 233; [[Sofokles]], fragment 959 Radt (Lloyd-Jones, [https://www.loebclassics.com/view/sophocles-fragments_not_assignable_any_play/1996/pb_LCL483.415.xml S. 414, 415]).</ref> V [[Euripides|Euripidových]] ''Bakchách'' (cca. 405 pred Kr.) posol, ktorý opisuje bakchické radovánky na vrchu [[Cithaeron]], spája Iakcha s [[Bromios (Dionýzos)|Bromom]], ďalším z Dionýzových mien, keď hovorí, že „začali mávať thyrsosom... a jednotným hlasom vzývali Iakcha, syna Dia, Bromu."<ref>Encinas Reguero, S. 350; Jiménez San Cristóbal 2013, [https://books.google.com/books?id=FmTnBQAAQBAJ&pg=PA282 S. 282, with n. 41]; Bowie, A. M., S. 233; [[Euripides]], ''[[The Bacchae|Bacchae]]'' [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0006.tlg017.perseus-eng1:677-727 725] Jiménez San Cristóbal tiež vidí možné asociácie medzi Iakchom a Dionýzom u Euripida: ''[[Ion (play)|Ion]]'' [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0006.tlg010.perseus-eng1:1074-1089 1074–1086], ''[[The Trojan Women]]'' [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0006.tlg011.perseus-eng1:1226-1231 1230], ''[[Cyclops (play)|Cyclops]]'' [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0006.tlg001.perseus-eng1:63-81 68–71], a fr. 586 Kannicht (''apud'' [[Strabo]], [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0099.tlg001.perseus-eng1:10.3.13 10.3.13]) = fr. 586 Nauck (Collard and Cropp, [https://www.loebclassics.com/view/euripides-dramatic_fragments/2008/pb_LCL506.57.xml S. 56, 57]).</ref>

Nápis nájdený na kamennej stéle (asi 340 pred n. l.), ktorá sa našla v [[Delfy|Delfách]], obsahuje panychídu za Dionýza, ktorá opisuje jeho cesty:<ref>Bowie, E. L., [https://books.google.com/books?id=7MVWCgAAQBAJ&pg=PA101 S. 101–110]; Fantuzzi, S. [https://books.google.com/books?id=K73Tt_X1YaoC&pg=PA189 189], [https://books.google.com/books?id=K73Tt_X1YaoC&pg=PA190 190], [https://books.google.com/books?id=K73Tt_X1YaoC&pg=PA191 191]; PHI Greek Inscriptions, [http://epigraphy.packhum.org/text/237910 BCH 19 (1895) 393].</ref> Z [[Téby (Bojócia)|Téb]], kde sa narodil, sa najprv vybral do Delf, kde ukázal svoje „hviezdne telo" a s „delfskými dievčatami" zaujal „miesto na záhyboch Parnasu,"<ref>21–24, Bowie, E. L., [https://books.google.com/books?id=7MVWCgAAQBAJ&pg=PA101 S. 101–102].</ref> potom ďalej do [[Elefsina|Elefsiny]], kde sa nazýva „Iakchus":

[[Strabón]] hovorí, že Gréci „dávajú meno 'Iakchus' nielen Dionýzovi, ale aj hlavnému vodcovi mystérií."<ref>[[Strabón]], [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0099.tlg001.perseus-eng1:10.3.10 10.3.10].</ref> Iakcha stotožňovali najmä s orfickým Dionýzom, ktorý bol synom Persefoné.<ref>Parker 2005, [https://books.google.com/books?id=ff51JeXhHXUC&pg=PA358 S. 358]; Grimal, s.v. Iacchus, S. 224; Tripp, s.v. Iacchus, S. 313; Smith 1870, [https://www.perseus.tufts.edu/hopper/text?doc=Perseus%3Atext%3A1999.04.0104%3Aalphabetic+letter%3DI%3Aentry+group%3D1%3Aentry%3Diacchus-bio-1 s.v. Iacchus].</ref> Sofokles spomína „Iakcha z býčích rohov" a podľa historika [[Diodóros Sicílsky|Diodóra Sycílskeho]] z prvého storočia pred Kr. bol práve tento starší Dionýzos zobrazovaný na maľbách a sochách s rohmi, pretože „vynikal prezieravosťou a ako prvý sa pokúsil zapriahnuť voly a s ich pomocou uskutočniť sejbu semena".<ref>Jiménez San Cristóbal 2013, [https://books.google.com/books?id=FmTnBQAAQBAJ&pg=PA279 S. 279–280]; [[Diodorus Siculus]], [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/4A*.html#4 4.4.2], tiež [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/3E*.html#64 3.64.1–2].</ref> [[Arrianos]], grécky historik z druhého storočia, napísal, že práve tomuto Dionýzovi, synovi Dia a Persefoné, „a nie thébskemu Dionýzovi, sa spieva mystický spev 'Iakchus'." <ref>[[Arrianos]], ''[[Anabáza Alexandrijská]]'' [http://www.loebclassics.com/view/arrian-anabasis_alexander/1976/pb_LCL236.181.xml?rskey=NlzLtT&result=1&mainRsKey=nBdH9M 2.16.3]</ref>  Básnik z druhého storočia [[Lukianos zo Samosaty]] tiež spomínal „rozštvrtenie Iakcha".<ref>[[Lukianos zo Samosaty|Lukianos]], ''De Saltatione'' ("The Dance") 39 ([https://archive.org/stream/lucianhar05luciuoft#page/250/mode/2up Harmon, S. 250, 251]).</ref>

Básnik [[Nonnos]] zo štvrtého alebo piateho storočia spájal meno Iakchus s „tretím" Dionýzom. Opísal aténske oslavy venované prvému ''Dionýzovi Zagreovi'', synovi Persefony, druhému ''Dionýzovi Bromiovi'', synovi Semelé, a tretiemu ''Dionýzovi Iakchovi''.<ref>[[Nonnus]], ''[[Dionysiaca]]'' [https://archive.org/stream/dionysiaca03nonnuoft#page/492/mode/2up 48.962–968]. „Dionýzovi, ktorý sa narodil neskoro, a Dionýzovi, ktorý sa narodil ako prvý, a tretiemu, Iakchovi, spievali nový hymnus, vzdávali poctu ako ďalšiemu bohu po synovi Persefony a po Semelinom synovi. Pri týchto troch oslavách sa Atény vysoko zabávali; v tanci, ktorý sa nedávno uskutočnil, Aténčania tĺkli krok na počesť Zagrea, Bromiosa a Iakcha spolu."</ref>

Podľa niektorých svedectiev bol Iakchos manželom [[Démétér|Démétry]].<ref>Hard, [https://books.google.com/books?id=r1Y3xZWVlnIC&pg=PA134 S. 134]; Grimal, s.v. Iacchus, S. 224; Tripp, s.v. Iacchus, p. 313; Rose, ''Oxford Classical Dictionary'' s.v. Iacchus; scholiast on [[Aristophanes]], ''[[The Frogs|Frogs]]'' 324 (Rutherford 1896, [https://archive.org/stream/scholiaaristopha01ruthuoft#page/316/mode/2up S. 316]).</ref> Viaceré iné pramene označujú Iakcha za Démétrinho syna.<ref>Marcovich, [https://books.google.com/books?id=nh8VAAAAIAAJ&pg=PA23 S. 23]; Parker 2005, [https://books.google.com/books?id=ff51JeXhHXUC&pg=PA358 S. 358]; Graf 1974, [https://books.google.com/books?id=PDoL_7pzJhEC&pg=PA198 S. 198].</ref> Najstarší takýto prameň, fragment vázy zo 4. storočia pred Kr. v [[Oxford|Oxforde]], zobrazuje Démétru držiacu na kolenách dieťa Dionýza.<ref>Marcovich, [https://books.google.com/books?id=nh8VAAAAIAAJ&pg=PA23 S. 23]; Bianchi, [https://books.google.com/books?id=PxOeT0NWzwoC&pg=PA18 S. 18]; Graf 1974, [https://books.google.com/books?id=PDoL_7pzJhEC&pg=PA198 S. 198]; [[Ashmolean Museum]] v Oxforde, Inv. 1956-355.</ref> V prvom storočí pred Kr  sa Demeter dojčiaca Iakcha stala takým bežným motívom, že ho latinský básnik [[Lucretius Carus|Lucretius]] mohol použiť ako zjavne rozpoznateľný príklad mileneckého eufemizmu.<ref>Parker 2005, [https://books.google.com/books?id=ff51JeXhHXUC&pg=PA358 S. 358 n. 139]; [[Lucretius Carus|Lucretius]], [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:latinLit:phi0550.phi001.perseus-eng1:4.1141-4.1191 4.1168–1169]. [[Arnobius]], ''Adversus Gentes'' [https://archive.org/stream/thesevenbooksofa00arnouoft#page/n183/mode/2up 3.10 (p. 157)] </ref> Učenec [[Aelius Aristides|Aristides]] z [[2. storočie|2. storočia]] výslovne označuje Demeter za Iakchovu matku.<ref>Parker 2005, [https://books.google.com/books?id=ff51JeXhHXUC&pg=PA358 S. 358 n. 139]; scholiast on [[Aelius Aristides|Aristides]], [https://books.google.com/books?id=6N1EAQAAIAAJ&pg=PA648 Vol. 3, S. 648 213, 18 Dindorf].</ref>

=== Orfizmus ===
[[Súbor:Satyr Bacchus Petit Palais ADUT00240.jpg|náhľad|Satyr dávajúci Bakchovi [[vinič]] ako dieťaťu; kamejové sklo, prvá polovica [[1. storočie|1. storočia]] z [[Taliansko|Talianska]].]]
V [[Orfizmus|orfickej]] tradícii bol „prvý Dionýzos" synom [[Zeus|Dia]] a [[Persefoné|Persefony]] a pred znovuzrodením ho rozštvrtili [[Titan (mytológia)|Titani]].<ref name=":1">Gantz, S. 118; Hard, [https://books.google.com/books?id=r1Y3xZWVlnIC&pg=PA35 S. 35]; Grimal, s.v. Zagreus, S. 456.</ref> Dionýzos bol patrónom orfikov, ktorých spájal so smrťou a nesmrteľnosťou, a symbolizoval toho, kto riadi proces [[Reinkarnácia|reinkarnácie]].<ref>{{cite book|first=Norman C.|last=McClelland|title=Encyclopedia of Reincarnation and Karma|url=https://books.google.com/books?id=S_Leq4U5ihkC|year=2010|publisher=McFarland|isbn=978-0-7864-5675-8|pages=76–77}}</ref>

Tento orfický Dionýzos sa niekedy označuje alternatívnym menom ''Zagreus'' (gr. ''Ζαγρεύς''). Najstaršie zmienky o tomto mene v literatúre ho opisujú ako partnera [[Gaia (mytológia)|Gaie]] a nazývajú ho najvyšším bohom. [[Aischylos]] spájal Zagrea s [[Hádes (boh)|Hádom]], buď ako Hádovho syna, alebo ako samotného Háda.<ref>Sommerstein, [http://www.loebclassics.com/view/aeschylus-attributed_fragments/2009/pb_LCL505.237.xml?result=1&rskey=f0foz8 S. 237 n. 1]; Gantz, S. 118; Smyth, [https://archive.org/stream/aeschyluswitheng02aescuoft#page/458/mode/2up S. 459].</ref> [[Timothy Gantz]], ktorý si všimol „Hádovu identitu ako Diovo ''katachtónne alter ego''", považoval za pravdepodobné, že Zagreus, pôvodne možno syn Háda a Persefony, neskôr splynul s orfickým Dionýzom, synom Dia a Persefony.<ref name=":1" /> Žiadne známe orfické pramene však nepoužívajú meno „Zagreus" na označenie orfického Dionýza. Je možné, že spojenie medzi nimi bolo známe už v treťom storočí pred Kr., keď o ňom v dnes stratenom prameni mohol písať básnik [[Kallimachos z Kyrény|Kallimachos]].<ref>Gantz, S. 118–119; West 1983, S. 152–154; Linforth, [https://babel.hathitrust.org/cgi/pt?id=mdp.39015008294699;view=1up;seq=335 S. 309–311].</ref> Kallimachos, ako aj jeho súčasník [[Euforión z Chalkidy|Eufórión]], rozprávali príbeh o roztrhnutí nemluvňaťa Dionýza<ref>[[Kallimachos z Kyrény|Kallimachos]], fr. 643 Pfeiffer ([https://www.loebclassics.com/view/euphorion_chalcis-poetic_fragments/2010/pb_LCL508.227.xml fr. 14 Lightfoot]); Gantz, S. 118–119; West 1983, S. 151; Linforth, [https://babel.hathitrust.org/cgi/pt?id=mdp.39015008294699;view=1up;seq=335 S. 309–310].</ref> a byzantské pramene citujú Kallimacha, ktorý hovorí o narodení „Dionýza Zagrea", pričom vysvetľujú, že Zagreus bol básnikov názov pre chtonický aspekt Dionýza.<ref>[[Kallimachos z Kyrény|Kallimachos]], fr. 43.117 Pfeiffer (= [https://books.google.com/books?id=a5YdwJJatoAC&pg=PA190 fr. 43b.34 Harder]); Harder, S. 368; Gantz, S. 118; West 1983, S. 152–153; Linforth, [https://babel.hathitrust.org/cgi/pt?id=mdp.39015008294699;view=1up;seq=336 S. 310].</ref> Najstaršia definitívna zmienka o presvedčení, že Zagreus je iné meno pre orfického Dionýza, sa nachádza v [[Ploutarchos (spisovateľ)|Plutarchových]] spisoch z konca [[1. storočie|1. storočia]].<ref>Linforth, S. [https://babel.hathitrust.org/cgi/pt?id=mdp.39015008294699;view=1up;seq=337 311], [https://babel.hathitrust.org/cgi/pt?id=mdp.39015008294699;view=1up;seq=343 317–318]; [[Plutarch]], ''The E at Delphi'' [http://www.loebclassics.com/view/plutarch-moralia_e_delphi/1936/pb_LCL306.223.xml?rskey=IgdtC4&result=1&mainRsKey=ndQO1U 389 A].</ref> V ''Dionýziake'' gréckeho básnika [[Nonnos|Nonna]] z [[5. storočie|5. storočia]] sa rozpráva príbeh tohto orfického Dionýza, v ktorom ho Nonnus nazýva „starším Dionýzom... chorým Zagreom",<ref>[[Nonnus]], ''[[Dionysiaca]]'' [https://archive.org/stream/dionysiaca01nonnuoft#page/208/mode/2up 5.564–565].</ref> „Zagreom, rohatým dieťaťom",<ref>[[Nonnus]], ''[[Dionysiaca]]'' [https://archive.org/stream/dionysiaca01nonnuoft#page/224/mode/2up 6.165].</ref> „Zagreom, prvým Dionýzom",<ref>[[Nonnus]], ''[[Dionysiaca]]'' [https://archive.org/stream/dionysiaca01nonnuoft#page/348/mode/2up 10.294].</ref> „Zagreom, starým Dionýzom"<ref>[[Nonnus]], ''[[Dionysiaca]]'' [https://archive.org/stream/dionysiaca03nonnuoft#page/128/mode/2up 39.72].</ref> a „Dionýzom Zagreom".<ref>[[Nonnus]], ''[[Dionysiaca]]'' [https://archive.org/stream/dionysiaca03nonnuoft#page/314/mode/2up 44.255].</ref>

== Uctievanie a festivaly v Ríme ==
Bakchus bol najčastejšie známy pod týmto menom v Ríme a na iných miestach republiky a cisárstva, hoci mnohí ho „často nazývali Dionýzom".<ref name=":2">McIntosh, Jane; Chrisp, Peter; Parker, Philip; Gibson, Carrie; Grant, R. G.; Regan, Sally (October 2014). History of the World in 1,000 Objects. New York: DK and the Smithsonian. S. 83. ISBN 978-1-4654-2289-7.</ref>

=== Liber a uvedenie do Ríma ===
[[Súbor:Colossal statue of Antinous as Dionysus-Osiris.jpg|alt=Kolosálna socha Antinusa ako Dionýza.|vľavo|náhľad|Kolosálna socha [[Antinous (Hadrián)|Antinusa]] ako Dionýza.]]
[[Súbor:Wall painting - Dionysos with Helios and Aphrodite - Pompeii (VII 2 16) - Napoli MAN 9449 - 01.jpg|náhľad|Dionýzos s dlhou pochodňou sediaci na tróne, s [[Hélios|Héliom]], [[Afrodita|Afroditou]] a ďalšími bohmi. Antická freska z [[Pompeje|Pompejí]].]]
[[Mystérium (kult)|Mysteriózny kult]] Bakcha sa do [[Staroveký Rím|Ríma]] dostal z [[Magna Graecia|gréckej kultúry južnej Itálie]] alebo prostredníctvom Grékmi ovplyvnenej [[Etrúria|Etrúrie]]. Založila ho okolo roku 200 pred Kr. v [[Aventino|Aventínskom]] háji [[Semelé|Stimula]] kňažka z [[Kampánia|Kampánie]], v blízkosti chrámu, kde mal ''Liber Pater'' („slobodný otec") štátom schválený ľudový kult. [[Liber (mytológia)|Liber]] bol pôvodným rímskym bohom vína, plodnosti a proroctva, patrónom rímskych [[Plebej|plebejcov]] (rádových občanov) a jedným z členov [[Aventínska triáda|aventínskej triády]] spolu so svojou matkou [[Ceres (mytológia)|Ceres]] a sestrou alebo manželkou [[Libera (mytológia)|Liberou]]. Chrám tejto triády bol postavený na Aventínskom vrchu v roku 493 pred Kr. spolu s inštitúciou slávenia sviatku Liberalia. Uctievanie triády postupne získavalo čoraz väčší grécky vplyv a v roku 205 pred Kr. boli Liber a Libera formálne stotožňovaní s Bakchom a Proserpinou.<ref>[[T. P. Wiseman]], „Satyrs in Rome? The Background to Horace's Ars Poetica", ''The Journal of Roman Studies'', Vol. 78 (1988), S. 7, poznámka 52.</ref> Liber bol často zameniteľne stotožňovaný s Dionýzom a jeho mytológiou, hoci toto stotožnenie nebolo všeobecne akceptované.<ref>Grimal, Pierre, [https://books.google.com/books?id=iOx6de8LUNAC ''The Dictionary of Classical Mythology''], Wiley-Blackwell, 1996, {{ISBN|978-0-631-20102-1}}.[https://books.google.com/books?id=iOx6de8LUNAC&pg=PA259]</ref> Cicero trval na „nestotožnení Libera a Dionýza" a opísal Libera a Liberu ako deti Ceres.<ref>Cicero, ''De Natura Deorum'', 2.6O. Tiež St Augustine, ''De Civitatis'' ''Dei'', 4.11.</ref>

Liber, podobne ako jeho aventínski spoločníci, preniesol rôzne aspekty svojich starších kultov do oficiálneho rímskeho náboženstva. Chránil rôzne aspekty poľnohospodárstva a plodnosti vrátane viniča a „mäkkého semena" jeho hrozna, vína a nádob na víno a mužskej plodnosti a mužnosti.<ref name=":1" /> Plínius nazval Libera „prvým, kto zaviedol prax nákupu a predaja, vynašiel tiež diadém, znak kráľovskej moci, a triumfálny sprievod."<ref>See Pliny, ''Historia Naturalis'', 7.57 (ed. Bostock) at Perseus: [https://www.perseus.tufts.edu/cgi-bin/ptext?doc=Perseus%3Atext%3A1999.02.0137&layout=&loc=7.57 Tufts.edu]</ref> Rímske mozaiky a sarkofágy svedčia o rôznych vyobrazeniach exotického triumfálneho sprievodu podobného Dionýzovmu. V rímskych a gréckych literárnych prameňoch z obdobia neskorej republiky a cisárstva sa pri viacerých významných triumfoch objavujú podobné, výrazne „bakchické" prvky sprievodu, pripomínajúce údajne historický „Triumf Libera".<ref name="Mary Beard 2007, pp. 315">[[Mary Beard (classicist)|Beard, Mary]]: ''The Roman Triumph'', The Belknap Press of [[Harvard University Press]], Cambridge, Mass., and London, England, 2007, S. 315–317.</ref>

Liber a Dionýzos mohli mať spojenie, ktoré predchádzalo klasickému Grécku a Rímu, v podobe mykénskeho boha Eleutherosa, ktorý mal spoločný rodokmeň a ikonografiu s Dionýzom, ale ktorého meno má rovnaký význam ako Liber. Už pred uvedením gréckych kultov bol Liber silne spojený s bakchickými symbolmi a hodnotami, vrátane vína a nespútanej slobody, ako aj zvrhnutia mocných. Na viacerých vyobrazeniach z obdobia neskorej republiky sa objavujú procesie, ktoré znázorňujú „triumf Libera".<ref>Beard, Mary: The Roman Triumph, The Belknap Press of Harvard University Press, Cambridge, Mass., and London, England, 2007, S. 315–317.</ref>

=== Symbolika ===
Bakchus bol spájaný s „vínom a extázou" a predpokladalo sa, že jazdí na voze.<ref name=":2" />

=== Bakchanálie ===
[[Súbor:Sacrificio a Baco (Massimo Stanzione).jpg|alt=Obeta Bakchovi. Olej na plátne od Massima Stanzioneho, okolo roku 1634|vľavo|náhľad|Obeta Bakchovi. Olej na plátne od [[Massimo Stanzione|Massima Stanzioneho]], okolo roku [[1634]]]]
V Ríme boli najznámejšími sviatkami Bakcha [[Bakchanálie]], ktoré vychádzali zo starších gréckych sviatkov [[Dionýzie]]. Tieto bakchické rituály údajne zahŕňali aj omofágne praktiky, ako napríklad trhanie živých zvierat a ich konzumáciu v surovom stave. Táto praktika slúžila nielen ako rekonštrukcia detskej smrti a znovuzrodenia Bakcha, ale aj ako prostriedok, ktorým praktizujúci bakchie vyvolávali „nadšenie"; etymologicky, aby boh vstúpil do tela praktizujúcej alebo aby splynula s Bakchom.<ref>Russell, Bertrand. ''History of Western Philosophy''.Routledge, 1996, S. 25</ref><ref>Kraemer, Ross S. „''Ecstasy and Possession: The Attraction of Women to the Cult of Dionysus''." The Harvard Theological Review, Vol. 72 60 Jan.–Apr. 1979.</ref>
[[Súbor:Schutze Bacchus.jpg|alt=Bakchus s leopardom (1878), od Johanna Wilhelma Schützeho|náhľad|''Bakchus s leopardom'' ([[1878]]), od [[Johann Wilhelm Schütze|Johanna Wilhelma Schützeho]]]]
Podľa [[Titus Livius|Liviovho]] opisu boli bakchické mystériá v Ríme novinkou; pôvodne boli vyhradené pre ženy a konali sa len trikrát do roka, potom ich však prevzala etrusko-grécka verzia, a napokon sa opití muži a ženy bez zábran všetkých vekových a spoločenských vrstiev päťkrát do mesiaca oddávali sexuálnej slobode. Livius rozpráva o ich rôznych výčinoch proti občianskym a náboženským zákonom a tradičnej morálke Ríma (''[[mos maiorum]]''); bola to tajnostkárska, podvratná a potenciálne revolučná kontrakultúra. Liviove zdroje a jeho vlastný opis kultu pravdepodobne vo veľkej miere čerpali z rímskeho dramatického žánru známeho ako „satyrské hry", ktorý vychádzal z gréckych predlôh.<ref>... "bakchické pasáže v rímskej dráme, prevzaté z gréckych vzorov, predstavovali pejoratívny obraz bakchického kultu, ktorý predurčoval Rimanov k prenasledovaniu predtým, ako konzul v roku 186 tento kult odsúdil." Robert Rouselle, ''Liber-Dionysus in Early Roman Drama'', The Classical Journal, 82, 3 (1987), S. 193.</ref><ref>{{cite journal|quote=Certainly it is hard to imagine anything less consistent with Roman [[mos maiorum]] than the anarchic hedonism of satyrs. It was precisely libido, that morally subversive aspect of the Bacchic cult, that led to its brutal suppression...|author-link=T. P. Wiseman|last=Wiseman|first=T.P.|title=Satyrs in Rome? The Background to Horace's Ars Poetica|journal=The Journal of Roman Studies|year=1988|volume=78|pages=1–13|doi=10.2307/301447|jstor=301447|s2cid=161849654|url=https://www.jstor.org/pss/301447 |issn=0075-4358 }}</ref> Štát kult potláčal s veľkou krutosťou; zo 7 000 zatknutých bola väčšina popravená. Moderné bádanie pristupuje k veľkej časti Liviovho opisu skepticky; istejšie je, že po celej rímskej a spojeneckej Itálii bol rozšírený senátorský edikt ''[[Senatus consultum de Bacchanalibus]]''. V ňom sa zakazovali niekdajšie organizácie bakchického kultu. Každé zhromaždenie muselo najskôr požiadať o senátorský súhlas prostredníctvom [[Prétor|prétora]]. Na jednom stretnutí sa nesmeli zúčastniť viac ako tri ženy a dvaja muži a tým, ktorí sa ediktu vzopreli, hrozil trest smrti.

Bakchus bol zaradený do oficiálneho rímskeho panteónu ako aspekt Liber a jeho sviatok bol zaradený do Liberálií. V rímskej kultúre sa Liber, Bakchus a Dionýz stali prakticky zameniteľnými ekvivalentmi. Vďaka svojej mytológii zahŕňajúcej cesty a boje na zemi sa Bakchus euhemerizoval ako historický hrdina, dobyvateľ a zakladateľ miest. Bol patrónom a zakladajúcim hrdinom v Leptis Magna, rodisku cisára [[Septimius Severus|Septimia Severa]], ktorý propagoval jeho kult. V niektorých rímskych prameňoch rituálny sprievod Bakcha na voze ťahanom tigrom, obklopeného maenadami, satyrami a opilcami, pripomína triumfálny návrat boha z dobytia Indie. [[Plínius Starší]] sa domnieval, že ide o historický prototyp rímskeho triumfu.<ref>Plínius pripisuje vynález triumfu „otcovi Liberovi" (ktorý bol v Plíniovej dobe stotožňovaný s Bakchom a Dionýzom): pozri Plínius, Historia Naturalis, 7.57 (ed. Bostock) v Perseus:[https://www.perseus.tufts.edu/cgi-bin/ptext?doc=Perseus%3Atext%3A1999.02.0137&layout=&loc=7.57 Tufts.edu]</ref>

== Postklasické uctievanie ==

=== Neskorá antika ===
[[Súbor:Bacchus - Paris-2010- Musée du Louvre.jpg|alt=Socha Bakcha, Paríž, Múzeum Louvre (2. storočie)|vľavo|náhľad|Socha Bakcha, [[Paríž]], Múzeum [[Louvre]] ([[2. storočie]])]]
V [[Novoplatonizmus|neoplatonistickej]] filozofii a náboženstve neskorej [[Starovek|antiky]] sa niekedy uvažovalo o 12 olympských bohoch na základe ich sfér vplyvu. Napríklad podľa Sallustiusa „Jupiter, Neptún a Vulkán stvorili svet, Ceres, Junona a Diana ho oživujú, Merkúr, Venuša a Apolón ho harmonizujú; a napokon Vesta, Minerva a Mars mu predsedajú s ochrannou mocou."<ref name="sallustius">Sallustius, ''On Gods and the World'', ch. VI.</ref> Množstvo ďalších bohov v tomto systéme viery existuje v primárnych bohoch a Sallustius učil, že Bakchus existuje v Jupiterovi.

V [[Orfizmus|orfickej]] tradícii sa údajne objavil výrok [[Apolón|Apolónovho]] orákula, podľa ktorého „[[Zeus]], [[Hádes (boh)|Hádes]] [a] [[Hélios]]-Dionýz" sú „traja bohovia v jednom božstve". Tento výrok zrejme spájal Dionýza nielen s Hádom, ale aj s jeho otcom Zeusom a naznačoval obzvlášť úzku identifikáciu s bohom slnka Héliom. Keď to citoval vo svojom ''Hymne na kráľa Hélia'', [[Julián (cisár)|cisár Julián]] nahradil Dionýzovo meno menom [[Serapis|Serapisa]], ktorého egyptský náprotivok [[Usir|Osiris]] bol tiež stotožňovaný s Dionýzom. 

=== Uctievanie od stredoveku po novovek ===
[[Súbor:Paulus Bor - Bacchus - WGA02449.jpg|alt=Bakchus od Paulusa Bora|náhľad|Bakchus od [[Paulus Bor|Paulusa Bora]]]]
Tri storočia po vláde [[Theodosius I. (Byzantská ríša)|Theodosia I.]], ktorá znamenala zákaz pohanského uctievania v celej [[Staroveký Rím|Rímskej ríši]], považoval [[Trulánsky koncil]] v Konštantínopole v roku [[692]] za potrebné varovať kresťanov pred účasťou na pretrvávajúcom vidieckom uctievaní Dionýza, konkrétne spomenul a zakázal sviatok [[Brumálie]], „verejné tance žien", rituálne prezliekanie, nosenie dionýzovských masiek a vzývanie Bakchovho mena pri „vytláčaní vína v lisoch" alebo „pri nalievaní vína do pohárov". <ref>''Concilium Constantinopolitanum a. 691/2 in Trullo habitum''. Canon 62. H. Ohme (ed.) Acta conciliorum oecumenicorum, Series Secunda II: Concilium Universale Constantinopolitanum Tertium, Pars 4. {{ISBN|978-3-11-030853-2}}. Berlin/Boston Oktober 2013.</ref>

Podľa ''[[Lanercostovej kroniky]]'' počas [[Veľká noc|Veľkej noci]] v roku [[1282]] v [[Škótsko|Škótsku]] viedol farár z [[Inverkeithing|Inverkeithingu]] mladé ženy v tanci na počesť [[Priapos|Priapa]] a otca [[Liber (mytológia)|Libera]], ktorý sa bežne stotožňuje s Dionýzom. Kňaz tancoval a spieval vpredu, pričom na tyči niesol vyobrazenie falusu. Neskôr v tom istom roku ho zabil kresťanský dav.<ref>{{cite book|last1=Maxwell|first1=Herbert|title=The Chronicle of Lanercost, 1272–1346|url=https://archive.org/details/chronicleoflaner02maxw|date=1913|publisher=Glasgow : J. Maclehose|location=Glasgow, Scotland|pages=[https://archive.org/details/chronicleoflaner02maxw/page/29 29]–30}}</ref> Historik C. S. Watkins sa domnieva, že Richard z Durhamu, autor kroniky, identifikoval výskyt [[Apotropaická mágia|apotropajnej mágie]] skôr na základe svojich znalostí starogréckeho náboženstva, než aby zaznamenal skutočný prípad prežitia pohanských rituálov.<ref>C. S. Watkins: ''History and the Supernatural in Medieval England'', Cambridge University Press: Cambridge 2007, S. 88–92.</ref>

V [[18. storočie|18. storočí]] sa v [[Kráľovstvo Veľkej Británie|Británii]] a [[Írsko|Írsku]] objavil [[Klub pekelného ohňa|Kluby pekelného ohňa]]. Hoci sa aktivity jednotlivých klubov líšili, niektoré z nich boli veľmi pohanské a zahŕňali svätyne a obety. Dionýzus bol jedným z najobľúbenejších božstiev spolu s božstvami ako [[Venuša (bohyňa)|Venuša]] a [[Flóra (bohyňa)|Flóra]]. V Pekelných jaskyniach je dodnes možné vidieť sochu Dionýza, ktorá tu zostala.<ref>{{cite book|last1=Ashe|first1=Geoffrey|title=The Hell-Fire Clubs: A History of Anti-Morality|url=https://archive.org/details/hellfireclubshis0000ashe|url-access=registration|date=2000|publisher=Sutton Publishing|location=Gloucestershire|page=[https://archive.org/details/hellfireclubshis0000ashe/page/114 114]|isbn=9780750924023}}</ref>

V roku [[1820]] založil Efraim Lyon cirkev Bacchusa v [[Eastforde]] v štáte [[Connecticut]]. Vyhlásil sa za veľkňaza a na zoznam členov pridal miestnych opilcov. Tvrdil, že tí, ktorí zomrú ako členovia, pôjdu v posmrtnom živote na [[bakchanálie]].<ref>{{cite book|last1=Bayles|first1=Richard|title=History of Windham County, Connecticut|url=https://archive.org/details/historyofwindham00bayl|date=1889|publisher=New York, Preston}}</ref>

[[Novopohanstvo]] a [[Polyteizmus|polyteistické]] skupiny často zahŕňajú uctievanie Dionýza do svojich tradícií a praktík, najvýraznejšie skupiny, ktoré sa snažia oživiť [[Helenizmus|helénsky polyteizmus]], zahŕňajú napríklad [[Najvyššia rada etnických Helénov|Najvyššiu radu etnických Helénov]] (YSEE).<ref>{{cite web|url=https://www.ysee.gr/greekwheel.html|title=Hearth of Hellenism: The Greek Wheel of the Year|last=Nasios|first=A.|accessdate=24 Jan 2009|website=www.ysee.gr}}</ref> Okrem [[Libácia|libácie]] vína ponúkajú moderní uctievači Dionýza bohu [[vinič]], [[Brečtan popínavý|brečtan]] a rôzne formy [[Kadidlo|kadidla]], najmä vres.<ref>Christos Pandion Panopoulos, Panagiotis Meton Panagiotopoulos, Erymanthos Armyras, Mano Rathamanthys Madytinos (Editor, Translator), Lesley Madytinou (Editor, Translator), Vasilios Cheiron Tsantilas. 2014. ''Hellenic Polytheism: Household Worship''. {{ISBN|1503121887}}.</ref> Môžu tiež sláviť rímske sviatky, ako sú Liberálie ([[17. marec]], blízko [[Rovnodennosť|jarnej rovnodennosti]]) alebo [[Bakchanálie]] (rôzne dátumy), a rôzne grécke sviatky, ako sú [[Anthestéria]], [[Lénaie]] a Veľké a Malé [[Dionýzie]], ktorých dátumy sa vypočítavajú podľa [[Lunárny kalendár|lunárneho kalendára]].<ref>{{cite web|title=Dionysus|url=http://www.neokoroi.org/religion/gods/dionysus/|website=Neokoroi.org|publisher=Neokoroi|access-date=3 August 2017}}</ref>

== Mytológia ==
[[Súbor:Roman - Sarcophagus Depicting the Birth of Dionysus - Walters 2333.jpg|alt=Narodenie Dionýza, na malom sarkofágu, ktorý mohol byť vyrobený pre dieťa (Walters Art Museum)|vľavo|náhľad|Narodenie Dionýza, na malom sarkofágu, ktorý mohol byť vyrobený pre dieťa ([[Walters Art Museum]])<ref>{{cite web|publisher=[[The Walters Art Museum]]|url=http://art.thewalters.org/detail/16574|title=Narodenie Dionýza, na malom sarkofágu}}</ref>]]
[[Súbor:Römischer Meister um 20 001.jpg|alt=Dionýzovo vzdelávanie. Freska, teraz v Museo Nazionale Romano, Rím, okolo roku 20.|náhľad|Dionýzovo vzdelávanie. [[Freska]], teraz v [[Museo Nazionale Romano]], [[Rím]], okolo roku [[20]].]]
V antickom svete existovali rôzne rozličné príbehy a tradície týkajúce sa rodičovstva, narodenia a života Dionýza na zemi, ktoré komplikovalo jeho znovuzrodenie. V prvom storočí pred naším letopočtom sa niektorí mýtografi pokúsili zosúladiť rôzne správy o Dionýzovom narodení do jedného príbehu, ktorý zahŕňal nielen viacero narodení, ale aj dve alebo tri rôzne prejavy boha na zemi počas histórie v rôznych životných obdobiach. Historik [[Diodóros Sicílsky]] uviedol, že podľa „niektorých autorov mýtov" existovali dvaja bohovia menom Dionýzos, starší, ktorý bol synom Dia a Persefoné,<ref>[[Diodorus Siculus]], [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/4A*.html#4 4.4.1].</ref> ale „mladší zdedil aj skutky staršieho, a tak si ľudia neskorších čias, nevediac pravdu a oklamaní pre totožnosť ich mien, mysleli, že bol len jeden Dionýzos.<ref>[[Diodorus Siculus]], [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/4A*.html#4 4.4.5].</ref> Povedal tiež, že Dionýzus „mal podľa neho dve podoby... ten starší mal dlhú bradu, pretože všetci muži v dávnych časoch nosili dlhé brady, a ten mladší bol dlhovlasý, mladistvý a zženštilý a mladý".<ref>[[Diodorus Siculus]], [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/4A*.html#5 4.5.2].</ref><ref>{{Cite web|title=DIONYSUS - Greek God of Wine & Festivity|url=https://www.theoi.com/Olympios/Dionysos.html|access-date=2023-04-01|website=Theoi Greek Mythology|language=en}}</ref>
[[Súbor:Dionysus, marble bust Knossos, 2nd century AD, AMH, 145410.jpg|alt=Mramorová busta mladého Dionýza. Knossos, druhé storočie nášho letopočtu. Archeologické múzeum v Heraklione.|náhľad|Mramorová busta mladého Dionýza. Knossos, druhé storočie nášho letopočtu. [[Archeologické múzeum]] v [[Iraklio (mesto na Kréte)|Heraklione]].]]
[[Súbor:Protome bearded Dionysus early 4 c BC, Prague Kinsky, NM-HM10 7671, 140956.jpg|alt=Nástenný protóm bradatého Dionýza. Boiótia, začiatok štvrtého storočia pred Kr.|náhľad|Nástenný protóm bradatého Dionýza. [[Boiótia]], začiatok štvrtého storočia pred Kr.]]
Hoci sa rôznorodá genealógia Dionýza spomínala v mnohých dielach klasickej literatúry, len niektoré obsahujú skutočné rozprávanie mýtov o udalostiach jeho viacnásobného narodenia. Patrí k nim ''[[Bibliotheca historica]]'' gréckeho historika [[Diodóros Sicílsky|Diodora]] z prvého storočia pred Kristom, ktorá opisuje narodenie a činy troch Dionýzových inkarnácií.<ref>[[Diodorus Siculus]], [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/5D*.html#75 5.75.4], Kerényi 1976, „The Cretan core of the Dionysos myth" S. 111 n. 213 and S. 110–114.</ref> Krátke rozprávanie o narodení, ktoré podal rímsky autor [[Hyginus]] z [[1. storočie|1. storočia]] a ktoré opisuje dvojité narodenie Dionýza; a dlhší opis v podobe eposu ''Dionýsika'' gréckeho básnika [[Nonnos|Nonna]], ktorý pojednáva o troch inkarnáciách Dionýza podobne ako Diodóros, ale ktorý sa zameriava na život tretieho Dionýza, narodeného [[Zeus|Diovi]] a [[Semelé]].

=== Prvé narodenie ===
Hoci Diodóros spomína niektoré tradície, ktoré uvádzajú existenciu staršieho, indického alebo egyptského Dionýza, ktorý vynašiel víno, neuvádza žiadne rozprávanie o jeho narodení alebo živote medzi smrteľníkmi a väčšina tradícií pripisuje vynález vína a cesty po Indii poslednému Dionýzovi. Podľa Diodora bol Dionýzos pôvodne synom Dia a [[Persefoné|Persefony]] (alebo alternatívne Dia a [[Démétér|Demeter]]). Ide o toho istého rohatého Dionýza, ktorého opisujú Hyginus a Nonnus v neskorších správach, a o Dionýza uctievaného orfikmi, ktorého rozštvrtili [[Titan (mytológia)|Titani]] a potom sa znovu narodil. Nonnus nazýva tohto Dionýza ''Zagreom'', zatiaľ čo Diodóros hovorí, že je považovaný za totožného aj so [[Sabazios|Sabáziom]]. Na rozdiel od Hygina a Nonna však Diodóros neposkytuje rozprávanie o narodení tohto vtelenia boha. Práve tento Dionýzos vraj naučil smrteľníkov, ako používať voly na oranie polí namiesto toho, aby to robili ručne. Jeho uctievači si ho za to vraj uctili tým, že ho zobrazovali s rohmi.<ref name=":3">Diodorus Siculus [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/3E*.html 3.62–74].</ref>
[[Súbor:Mascherone di dioniso in bronzo, già attacco di un manico in una situla o simile, 200-100 ac. ca.JPG|alt=Bronzová maska zobrazujúca Dionýza s bradou a rohami, asi 2. storočie pred Kr., výška 21,4 cm.|vľavo|náhľad|Bronzová maska zobrazujúca Dionýza s bradou a rohami, asi 2. storočie pred Kr., výška 21,4 cm.<ref>{{cite web|url=https://www.britishmuseum.org/collection/object/G_1989-0130-1|title=situla-fitting &#124; British Museum|website=The British Museum}}</ref>]]
Grécky básnik Nonnus vo svojom epose ''Dionýsika'' z konca [[4. storočie|4.]] alebo začiatku [[5. storočie|5. storočia]] uvádza rozprávanie o Dionýzovom narodení. Opisuje v ňom, ako Zeus „zamýšľal dať vyrásť novému Dionýzovi, býčej kópii staršieho Dionýza", ktorým bol egyptský boh Osiris. (''Dionysiaca 4'')<ref>Nonnus, Dionysiaca 4. 268 ff (trans. Rouse)</ref> Zeus na seba vzal podobu hada (''drakona'') a „znásilnil panenstvo nevydatej Persefoné". Podľa Nonna, hoci bola Persefona „manželkou čiernoodetého kráľa podsvetia", zostala pannou a jej matka ju ukryla v jaskyni, aby sa vyhla mnohým bohom, ktorí boli jej nápadníkmi, pretože „všetci, čo bývali na Olympe, boli očarení týmto jediným dievčaťom, súpermi v láske k dievčine na vydávanie". (''Dionýsika 5'')<ref>Nonnus, Dionysiaca 5. 562 ff (trans. Rouse)</ref> Po spojení s Dionýzom Persefonino lono „napučalo živým plodom" a porodila rohaté dieťa, ktoré dostalo meno ''Zagreus''. Zagreus napriek svojmu detskému veku dokázal vystúpiť na Diov trón a oháňať sa bleskami, čo ho označilo za Diovho dediča. Héra to videla a zalarmovala Titanov, ktorí si pomazali tváre kriedou a prepadli nemluvňa Zagrea, „kým rozjímal o svojej premenenej tvári odrazenej v zrkadle". Napadli ho. Podľa Nonna však „tam, kde mu titanská oceľ po kúskoch odrezala končatiny, sa koncom jeho života začal nový život Dionýza". Začal sa meniť do mnohých rôznych podôb, v ktorých útok opätoval, vrátane Dia, [[Kronos (mytológia)|Krona]], dieťaťa a „poblázneného mladíka s kvetom prvého puku, ktorý mu čiernou farbou poznačil zaoblenú bradu". Potom sa premenil na niekoľko zvierat, aby zaútočil na zhromaždených Titanov, vrátane leva, divokého koňa, rohatého hada, tigra a napokon býka. Zasiahla Héra, ktorá býka s výkrikom zabila, a Titani ho napokon zabili a rozsekali na kusy. Zeus zaútočil na Titanov a dal ich uväzniť v [[Tartaros (priepasť)|Tartare]]. To spôsobilo, že matka Titanov [[Gaia (mytológia)|Gaia]] trpela a jej príznaky sa prejavili po celom svete, čo malo za následok požiare, záplavy a vriace moria. Zeus sa nad ňou zľutoval, a aby ochladil horiacu krajinu, spôsobil veľké dažde, ktoré zaplavili svet. (''Dionýsika 6'')<ref>Nonnus, Dionysiaca 6. 155 ff (trans. Rouse)</ref>

==== Interpretácia ====
[[Súbor:Dionysos Indians Massimo.jpg|alt=Mozaika Dionýza bojujúceho s Indmi, Palazzo Massimo Rím, 4. storočie|náhľad|Mozaika Dionýza bojujúceho s Indmi, [[Palazzo Massimo alle Colonne|Palazzo Massimo]] [[Rím]], [[4. storočie]]]]
V orfickej tradícii bol Dionýzus čiastočne bohom spojeným s podsvetím. Orfici ho preto považovali za Persefoninho syna a verili, že ho Titani rozštvrtili a potom sa znovu zrodil. Na mýtus o rozštvrtení Dionýza narážal už v 4. storočí pred Kr. [[Platón]] vo svojom [[Faidon (dialóg)|''Faidone'']], v ktorom [[Sokrates]] tvrdí, že zasvätenia Dionýzových mystérií sú podobné zasväteniam na filozofickej ceste. Neskorí neoplatonici, ako napríklad [[Damaskios]], podrobne skúmali dôsledky tejto skutočnosti.<ref>Damascius, Commentary on the Phaedo, I, 1–13 and 165–172, see in translation Westerink, The Greek Commentaries on Plato's Phaedo, vol. II, The Prometheus Trust, Westbury, 2009</ref> Rozštvrtenie Dionýza ([[Sparagmos|''sparagmos'']]) sa často považuje za najdôležitejší mýtus orfizmu.<ref>Nilsson, [https://www.jstor.org/stable/1508326?seq=1 S. 202], ho nazýva „kardinálnym mýtom orfizmu"; Guthrie, [https://books.google.com/books?id=-C6wNyrxUO8C&pg=PA107 S. 107], opisuje mýtus ako „ústredný bod orfického príbehu", Linforth, [https://babel.hathitrust.org/cgi/pt?id=mdp.39015008294699;view=1up;seq=333 S. 307], hovorí, že je „všeobecne považovaný za bytostne a špecificky orfický a za samotné jadro orfického náboženstva", a Parker 2002, [https://books.google.com/books?id=dsOEAgAAQBAJ&pg=PA495 S. 495], píše, že „bol považovaný za orfický 'arcimýtus'.</ref>

Mnohé moderné zdroje stotožňujú tohto „orfického Dionýza" s bohom [[Zagreus|Zagreom]], hoci sa zdá, že toto meno nepoužíval nikto zo starovekých orfikov, ktorí ho nazývali jednoducho Dionýzom.<ref>Podľa Gantza, s. 118, „zachované orfické pramene zrejme nepoužívajú meno "Zagreus" a podľa Westa 1983, s. 153, „toto meno pravdepodobne nebolo použité v orfickom rozprávaní". Edmonds 1999, s. 37 č. 6 uvádza: „Zdá sa, že za používanie mena Zagreus pre orfického Dionýza je zodpovedný Lobeck 1892. Ako si všimol Linforth: „Je zaujímavé, že meno Zagreus sa neobjavuje v žiadnej orfickej básni ani fragmente a nepoužíva ho ani žiadny autor, ktorý sa zmieňuje o Orfeovi" (Linforth 1941:[https://babel.hathitrust.org/cgi/pt?id=mdp.39015008294699;view=1up;seq=337 311]). Lobeck však pri svojej rekonštrukcii príbehu hojne využíval epos Nonnos z piateho storočia, ktorý meno Zagreus používa, a neskorší bádatelia ho nasledovali. Spojenie Dionýza so Zagreom sa prvýkrát explicitne objavuje v Kallimachovom fragmente zachovanom v Etymologicum Magnum (fr. 43.117 P), pričom možný skorší precedens je vo fragmente z Euripidových Kréťanov (fr. 472 Nauck). Skoršie dôkazy (napr. Alkmaionis fr. 3 PEG; Aischylos frr. 5, 228) však naznačujú, že Zagreus bol často stotožňovaný s inými božstvami.</ref> Rekonštruovaný príbeh, ako ho poskladali z rôznych starovekých prameňov, zvyčajne uvádzaný modernými učencami, vyzerá takto:<ref>West 1983, s. 73-74, uvádza podrobnú rekonštrukciu s početnými citáciami antických prameňov, so zhrnutím na s. 140. Ďalšie zhrnutia pozri Morford, s. 311; Hard, [https://books.google.com/books?id=r1Y3xZWVlnIC&pg=PA35 S. 35]; March, [https://archive.org/stream/March.Jenny_Cassells.Dictionary.of.Classical.Mythology#page/n787/mode/2up s.v. Zagreus, p. 788]; Grimal, s.v. Zagreus, p. 456; Burkert, S. 297–298; Guthrie, [https://books.google.com/books?id=-C6wNyrxUO8C&pg=PA82 S. 82]; tiež Ogden, [https://books.google.com/books?id=FQ2pAK9luwkC&pg=PA80 S. 80]. 

Podrobný rozbor mnohých starovekých prameňov týkajúcich sa tohto mýtu pozri Linforth S[https://babel.hathitrust.org/cgi/pt?id=mdp.39015008294699;view=1up;seq=333 . 307–364]. Najrozsiahlejší opis v antických prameňoch sa nachádza v [[Nonnus]], ''[[Dionysiaca]]'' [https://archive.org/stream/dionysiaca01nonnuoft#page/206/mode/2up 5.562–70], [https://archive.org/stream/dionysiaca01nonnuoft#page/224/mode/2up 6.155 ff.], k ďalším hlavným prameňom patrí  [[Diodorus Siculus|Diodórus Sicílsky]], [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/3E*.html 3.62.6–8] (= Orphic [https://archive.org/stream/orphicorumfragme00orphuoft#page/316/mode/2up fr. 301 Kern]), [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/3E*.html#64 3.64.1–2], [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/4A*.html#4 4.4.1–2], [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/5D*.html#75 5.75.4] (= Orphic [https://archive.org/stream/orphicorumfragme00orphuoft#page/316/mode/2up fr. 303 Kern]); [[Publius Ovidius Naso|Ovidius]], ''[[Metamorphoses|Metamorfózy]]'' [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:latinLit:phi0959.phi006.perseus-eng1:6.87-6.145 6.110–114]; [[Athenagoras of Athens]], ''Legatio'' 20 [[wikisource:Ante-Nicene_Fathers/Volume_II/A_Plea_for_the_Christians#cite_ref-66|Pratten]] (= Orphic [https://archive.org/stream/orphicorumfragme00orphuoft#page/138/mode/2up fr. 58 Kern]); [[Clement of Alexandria]],  ''[[Protrepticus (Clement)|Protrepticus]]'' [https://archive.org/stream/clementofalexand00clem#page/36/mode/2up 2.15 pp. 36–39 Butterworth] (= Orphický [https://archive.org/stream/orphicorumfragme00orphuoft#page/110/mode/2up frs. 34, 35 Kern]); [[Hyginus]], ''[[Fabulae]]'' 155, 167; ''[[Suda]]'' s.v. [http://www.stoa.org/sol-bin/search.pl?db=REAL&search_method=QUERY&login=guest&enlogin=guest&user_list=LIST&page_num=1&searchstr=zeta,4&field=adlerhw_gr&num_per_page=1 Ζαγρεύς]. Tiež [[Pausanias (geograf)|Pausanias]], [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0525.tlg001.perseus-eng1:7.18.4 7.18.4], [http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0525.tlg001.perseus-eng1:8.37.5 8.37.5].</ref> Zeus mal styk s Persefonou v podobe hada, čím počali Dionýza. Dieťa bolo prenesené na horu Ida, kde ho podobne ako malého Dia strážili tancujúci kuréti. Zeus chcel, aby sa Dionýz stal jeho nástupcom ako vládca kozmu, ale žiarlivá Héra podnietila Titanov, aby dieťa zabili. Damascius tvrdí, že sa mu Titáni vysmievali a namiesto jeho právoplatného žezla mu dali stonku feniklu (''thyrsus'').<ref>Damascius, Commentary on the Phaedo, I, 170, preklad Westerink, ''The Greek Commentaries on [[Plato]]'s Phaedo'', vol. II (The Prometheus Trust, Westbury) 2009</ref>

Diodóros rozpráva, že Dionýzos je synom Dia a Démétér, bohyne poľnohospodárstva, a že rozprávanie o jeho narodení je alegóriou na tvorivú silu bohov pôsobiacu v prírode.<ref>[[Diodorus Siculus]] [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/3E*.html#64 3.64.1]; tiež Kerény (110 note 214).</ref> Keď „synovia Gaii" (t. j. Titani) po jeho narodení uvarili Dionýza, Démétér zhromaždila jeho pozostatky a umožnila jeho znovuzrodenie. Diodóros si všimol symboliku, ktorú tento mýtus mal pre svojich prívržencov: Dionýzos, boh viniča, sa zrodil z bohov dažďa a zeme. Roztrhali ho a uvarili synovia Gaii, alebo „zrodil sa zo zeme", čo symbolizovalo proces zberu úrody a výroby vína. Tak ako sa zvyšky holého viniča vracajú na zem, aby obnovili jej plodnosť, zvyšky mladého Dionýza sa vrátili k Demeter, čo mu umožnilo znovu sa narodiť.<ref name="diodiii">[[Diodorus Siculus]] [https://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/3E*.html 3.62–74].</ref>

=== Druhé narodenie ===
[[Súbor:Jupiter and Semele by Gustave Moreau.jpg|alt=Jupiter a Semelé. Olej na plátne, Gustave Moreau, 1895.|náhľad|''Jupiter a Semelé''. Olej na plátne, [[Gustave Moreau]], [[1895]].]]
Rozprávanie o narodení, ktoré uvádza [[Gaius Iulius Hyginus|Gaius Julius Hyginus]] (asi 64 pred Kr. – 17 po Kr.) v diele ''Fabulae 167'', sa zhoduje s orfickou tradíciou, podľa ktorej bol Liber (Dionýzos) pôvodne synom Jova (Dia) a Proserpíny (Persefoné). Hyginus píše, že Libera roztrhali Titáni, a tak Jove vzal kúsky jeho srdca a dal ich do nápoja, ktorý dal [[Semelé]], dcére [[Harmonia (mytológia)|Harmonie]] a [[Kadmos (mytológia)|Kadma]], kráľa a zakladateľa [[Téby (Bojócia)|Téb]]. Výsledkom bolo, že Semelé otehotnela. [[Juno (bohyňa)|Juno]] sa Semelé zjavila v podobe jej ošetrovateľky Beroe a povedala jej: „Dcéra, popros Jova, aby k tebe prišiel, ako prichádza k Juno, aby si spoznala, aké potešenie je spať s bohom." Keď o to Semelé požiadala Jova, zabil ju blesk. Jove potom vzal z jej lona nemluvňa Libera a zveril ho do starostlivosti Nyse. Hyginus uvádza, že „z tohto dôvodu sa nazýva Dionýzos a tiež ten, ktorý má dve matky" (''dimētōr'').<ref>Hyginus, ''Fabulae'' CLXVII</ref>

Nonnus opisuje, že keď sa život po potope obnovil, chýbala mu v neprítomnosti Dionýza zábava. „[[Hóry]], tie dcéry lichtangu, ešte stále bez radosti, plietli bohom vence len z lúčnej trávy. Chýbalo totiž víno. Bez Bakchusa, ktorý by tanec inšpiroval, bol jeho pôvab len polovičný a celkom bez úžitku. Očaril len oči spoločnosti, keď sa krúžiaci tanečník pohyboval ohýbal a točil s hukotom krokov, pričom mal len kývanie namiesto slov, ruku namiesto úst, prsty namiesto hlasu." Zeus vyhlásil, že pošle svojho syna Dionýza, aby naučil smrteľníkov pestovať hrozno a vyrábať víno, a tak zmiernil ich námahu, vojnu a utrpenie. Po tom, ako sa stane ochrancom ľudstva, sľubuje Zeus, že Dionýzus bude bojovať na zemi, ale prijme ho „jasný horný vzduch, aby žiaril vedľa Dia a podieľal sa na dráhach hviezd". (''Dionýsika 7'')<ref>Nonnus, Dionysiaca 7. 14 ff (trans. Rouse)</ref>
[[Súbor:Sebastiano Ricci - Dionysus (1695).jpg|alt=Joves a Semelé (okolo 1695) od Sebastiana Ricciho|vľavo|náhľad|''Jove a Semelé'' (okolo [[1695]]) od [[Sebastiano Ricci|Sebastiana Ricciho]]]]
Smrteľná princezná Semelé mala potom sen, v ktorom Zeus bleskom zničil ovocný strom, ale ovocie nepoškodil. Poslal vtáka, aby mu priniesol jeden z plodov, a prišil mu ho do stehna, aby bol matkou aj otcom nového Dionýza. Videla, ako sa z jeho stehna vynorila postava muža v tvare býka, a vtedy si uvedomila, že ona sama bola tým stromom. Jej otec Kadmus, ktorý sa bál prorockého sna, prikázal Semelé, aby priniesla Diovi obete. Zeus prišiel k Semelé do jej postele, ozdobenej rôznymi Dionýzovými symbolmi. Premenil sa na hada a „Zeus robil dlhé pytačky a kričal „Euoi!", akoby bolo počuť vínny lis, keď plodil syna, ktorý by miloval krik". Hneď nato Semelino lôžko a komnaty zarástli viničom a kvetmi a zem sa rozosmiala. Zeus potom prehovoril k Semelé, odhalil jej svoju pravú identitu a povedal jej, aby bola šťastná:  „Porodíš syna, ktorý nezomrie, a teba nazvem nesmrteľnou. Šťastná žena, počala si syna, ktorý dá smrteľníkom zabudnúť na ich starosti, ty prinesieš radosť bohom a ľuďom." (''Dionýsika 7'')<ref>Nonnus, Dionysiaca 7. 139 ff (trans. Rouse)</ref>

Počas tehotenstva sa Semelé tešila z vedomia, že jej syn bude božský. Obliekala sa do vencov z kvetov a vencov z brečtanu a bosá utekala na lúky a do lesov, aby vyjadrila radosť, kedykoľvek počula hudbu. Héra začala závidieť a bála sa, že ju Zeus nahradí Semelou ako kráľovnou Olympu. Vydala sa za Semelé v prestrojení za starú ženu, ktorá bola Kadmovou pestúnkou. Vyvolala v Semelé žiarlivosť na pozornosť, ktorú Zeus venoval Hére, v porovnaní s ich vlastným krátkym vzťahom, a vyprovokovala ju, aby požiadala Dia, aby pred ňu predstúpil v plnej božskej kráse. Semelé sa modlila k Diovi, aby sa ukázal. Zeus jej modlitby vyslyšal, ale varoval ju, že ho ešte žiadni smrteľníci nevideli, ako drží v rukách svoje blesky. Semelé sa k nim natiahla, aby sa ich dotkla, a bola spálená na popol. (''Dionýsika 8'')<ref>Nonnus, Dionysiaca 8. (trans. Rouse)</ref> Nemluvňa Dionýz však prežilo a Zeus ho zachránil z plameňov a zašil si ho do stehna. „Tak sa zaoblené stehno pri pôrode stalo ženským a chlapec, ktorý sa príliš skoro narodil, sa narodil, ale nie od matky, keď prešiel z matkinho lona do otcovho." (''Dionýsika 9'') Pri narodení mal pár rohov v tvare polmesiaca. Hóry ho korunovali brečtanom a kvetmi a okolo vlastných rohov mu omotali rohatých hadov.<ref>Nonnus, Dionysiaca 9. (trans. Rouse)</ref>

Alternatívny príbeh o narodení uvádza Diodóros odvodene z egyptskej tradície. V ňom je Dionýzos synom [[Amon|Amona]], ktorého Diodóros považuje za boha stvoriteľa a zároveň za kvázi historického kráľa [[Líbya|Líbye]]. Amon sa oženil s bohyňou [[Rheia (mytológia)|Rheiou]], ale mal pomer s [[Amaltheia (mytológia)|Amaltheiou]], ktorá pridájala Dionýza. Amon sa obával Rheinho hnevu, ak by objavila dieťa, a tak vzal nemluvňa Dionýza do Nysy (tradičný domov Dionýzovho detstva). Amon preniesol Dionýza do jaskyne, kde sa oňho mala starať Nysa, dcéra hrdinu [[Aristaios (mytológia)|Aristaia]].<ref name=":3" /> Dionýzos sa preslávil vďaka svojim schopnostiam v umení, kráse a sile. Hovorilo sa, že počas svojho chlapčenského veku objavil umenie výroby vína. Jeho sláva ho priviedla do pozornosti Rhei, ktorá sa hnevala na Amona za jeho podvod. Pokúsila sa dostať Dionýza pod svoju moc, ale keďže sa jej to nepodarilo, opustila Ammona a vydala sa za [[Kronos (mytológia)|Krona]].

==== Interpretácia ====
[[Súbor:Delos Museum Mosaik Dionysos 05.jpg|alt=Helenistická grécka mozaika zobrazujúca boha Dionýza ako okrídleného daimóna jazdiaceho na tigrovi, z Dionýzovho domu na ostrove Dilos (ktorý kedysi ovládali Atény) v juhoegejskej oblasti Grécka, koniec 2. storočia pred Kr., Archeologické múzeum v Déle|náhľad|[[Helenizmus|Helenistická]] grécka [[mozaika]] zobrazujúca boha Dionýza ako okrídleného [[Daimón|daimóna]] jazdiaceho na tigrovi, z Dionýzovho domu na ostrove [[Dilos]] (ktorý kedysi ovládali [[Atény]]) v juhoegejskej oblasti Grécka, koniec 2. storočia pred Kr., [[Archeologické múzeum v Déle]]]]
Už v staroveku viedlo rozprávanie o Dionýzovom narodení smrteľnej žene k tvrdeniu, že bol historickou postavou, ktorá sa časom stala zbožštenou, čo naznačuje euhemerizmus (vysvetlenie mýtických udalostí, ktoré majú korene v smrteľnej histórii), často uplatňovaný na polobohov. Rímsky cisár a filozof [[Julián (cisár)|Julián]] zo štvrtého storočia sa stretol s príkladmi tejto viery a napísal argumenty proti nej. Vo svojom liste ''Kynikovi Herakleiovi'' Julián napísal: „Počul som mnohých ľudí hovoriť, že Dionýzos bol smrteľný človek, pretože sa narodil zo Semelé, a že sa stal bohom vďaka svojim znalostiam [[Teurgia|teurgie]] a mystérií a podobne ako náš pán Herakles pre svoju kráľovskú cnosť bol svojím otcom Zeusom prenesený na Olymp." Pre Juliána však mýtus o Dionýzovom narodení (a o Heraklovi) predstavoval alegóriu hlbšej duchovnej pravdy. Narodenie Dionýza, tvrdí Julián, nebolo „žiadnym narodením, ale božským zjavením" Semelé, ktorá predvídala, že sa čoskoro objaví fyzická manifestácia boha Dionýza. Semelé však netrpezlivo čakala na príchod boha a začala odhaľovať jeho tajomstvá príliš skoro. Za svoj priestupok bola Diom zrazená na zem. Keď sa Zeus rozhodol, že je načase zaviesť nový poriadok, aby ľudstvo „prešlo od kočovného k civilizovanejšiemu spôsobu života", poslal z Indie svojho syna Dionýza ako zviditeľneného boha, ktorý šíril jeho kult a dal mu vinič ako symbol jeho zjavenia medzi smrteľníkmi. Podľa Juliánovho výkladu Gréci „nazývali Semelu Dionýzovou matkou kvôli predpovedi, ktorú vyslovila, ale aj preto, že ju boh uctieval ako prvú prorokyňu tohto príchodu, kým sa ešte len mal uskutočniť". Alegorický mýtus o Dionýzovom narodení podľa Juliána vznikol, aby vyjadril históriu týchto udalostí a zároveň obsiahol pravdu o jeho narodení mimo generatívnych procesov smrteľného sveta, ale vstúpením doň, hoci jeho pravé zrodenie bolo priamo od Dia do zrozumiteľnej ríše.<ref>Julian, preklad Emily Wilmer Cave Wright. To the Cynic Heracleios. ''The Works of the Emperor Julian'', volume II (1913) Loeb Classical Library.</ref>

=== Detstvo ===
[[Súbor:Hermes di Prassitele, at Olimpia, front.jpg|alt=Hermes a nemluvňa Dionýsos od Praxitela (Archeologické múzeum v Olympii)|náhľad|''Hermes a nemluvňa Dionýsos'' od [[Praxiteles (sochár)|Praxitela]] ([[Archeologické múzeum v Olympii]]) ]]
Podľa Nonna Zeus zveril nemluvňa Dionýza do starostlivosti [[Hermes (boh)|Hermovi]]. Hermes dal Dionýza Lamidám alebo dcéram Lamosa, ktoré boli riečnymi [[Nymfa (mytológia)|nymfami]]. Héra však Lamidy pobláznila a spôsobila, že zaútočili na Dionýza, ktorého zachránil Hermes. Hermes potom priniesol dieťa k [[Inó]], aby ho opatrovala jej sprievodkyňa Mystis, ktorá ho naučila obradom mystérií (''Dionýsika 9''). Podľa Apollodorovho rozprávania Hermes poveril Inó, aby Dionýza vychovávala ako dievča, aby ho ukryla pred Hériným hnevom.<ref>Apollodorus, The Library, with an English Translation by Sir James George Frazer, F.B.A., F.R.S. in 2 Volumes. Cambridge, Massachusetts, Harvard University Press; London, William Heinemann Ltd. 1921. Includes Frazer's notes. {{ISBN|0-674-99135-4|0-674-99136-2}}</ref> Héra ho však našla a prisahala, že dom zničí potopou. Hermes však Dionýza opäť zachránil, tentoraz ho priviedol do [[Lýdia (Malá Ázia)|lýdskych]] hôr. Hermes prijal podobu [[Fanés|Fanésa]], najstaršieho z bohov, a tak sa pred ním Héra poklonila a nechala ho prejsť. Hermes dal dieťa bohyni [[Rheia (mytológia)|Rhei]], ktorá sa oň starala počas jeho dospievania.<ref name="dion.9">Nonnus, Dionysiaca 9. (trans. Rouse)</ref>

Podľa inej verzie sa Dionýza ujali dažďové nymfy Nysy, ktoré ho živili v dojčenskom a detskom veku a Zeus sa im za ich starostlivosť odmenil tým, že ich umiestnil ako [[Hyády (mytológia)|Hyády]] medzi hviezdy (pozri hviezdokopa [[Hyády (hviezdokopa)|Hyády]]). V inej verzii mýtu ho vychováva jeho bratranec [[Makris]] na ostrove [[Eubója]].<ref>Conner, Nancy. „''The Everything Book of Classical Mythology''" 2. edícia</ref> 
[[Súbor:Giovanni Bellini Young Bacchus.jpg|alt=Dieťa Bakchus, obraz od Giovanniho Belliniho|vľavo|náhľad|''Dieťa Bakchus'', obraz od [[Giovanni Bellini|Giovanniho Belliniho]]]]
Dionýzos v gréckej mytológii je bohom cudzieho pôvodu, a hoci je hora Nysa mytologickou lokalitou, je vždy situovaná ďaleko na východ alebo na juh. Homérov ''[[Homérske hymny|Hymnus 1 na Dionýza]]'' ju umiestňuje „ďaleko od [[Feničania|Fenície]], blízko [[Níl|egyptského toku]]".<ref>''Homerický Hymnus 1 na Dionýza'' : Je istá Nysa, hora vysoká, s hustými lesmi, vo Finike ďaleko, blízko Aigyptových (egyptských) potokov.</ref> Iní ju umiestňujú do [[Malá Ázia|Anatólie]] alebo do [[Líbya (historické územie)|Líbye]] („ďaleko na západe pri veľkom oceáne"), do [[Etiópia|Etiópie]] ([[Hérodotos]]) alebo do [[Arabský polostrov|Arábie]] (Diodorus Sicílsky)<ref>Diodoros Sicílsky, ''Knižnica dejín 4. 2. 3'' (preklad Oldfather) : „Zeus vzal dieťa [t. j. Dionýza z mŕtveho tela jeho matky Semelé], odovzdal ho Hermovi a prikázal mu, aby ho odniesol do jaskyne v Nise, ktorá leží medzi Feníkiou (Feníciou) a Neilosom (riekou Níl), kde ho mal odovzdať Nymfám (Nymfám), aby ho vychovali a s veľkou starostlivosťou mu venovali tú najlepšiu starostlivosť.“</ref>. Podľa [[Hérodotos|Herodota]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Herodotus, The Histories, Book 2, chapter 146, section 2|url=http://www.perseus.tufts.edu/hopper/text?doc=urn:cts:greekLit:tlg0016.tlg001.perseus-eng1:2.146.2|vydavateľ=www.perseus.tufts.edu|dátum prístupu=2023-11-21}}</ref>:{{Citát|Podľa gréckeho príbehu sa Dionýzos narodil, len čo ho Zeus zašil do stehna a odniesol do Nysy v Etiópii za Egyptom; a čo sa týka Pana, Gréci nevedia, čo sa s ním stalo po jeho narodení. Je mi teda jasné, že Gréci sa mená týchto dvoch bohov dozvedeli neskôr ako mená všetkých ostatných a zrod oboch sledujú v čase, keď toto poznanie získali.|Hérodotos, Histórie 2.146.2}}Zdá sa, že [[Apollodóros z Atén (filozof)|Pseudo-Apollodórova]] ''Bibliotheca'' nadväzuje na Ferezika, ktorý rozpráva, ako dojča Dionýza, boha viniča, dojčili dažďové nymfy Hyády v Nyse. Mladý Dionýzos bol vraj aj jedným z mnohých slávnych žiakov kentaura [[Cheirón|Cheiróna]]. Podľa Ptolemaia Chenna vo Fótiovej knižnici „Dionýza miloval Cheirón, od ktorého sa naučil spevom a tancom, bakchickým obradom a zasväteniu".<ref>Photius, ''Library;'' "Ptolemy Chennus, New History" [http://www.tertullian.org/fathers/photius_copyright/photius_05bibliotheca.htm#190 Book 4]</ref>

=== Cestovanie a vynález vína ===
[[Súbor:Bacchus e Ampelus.jpg|náhľad|371x371bod|Bakchus s Ampelom|alt=Bakchus s Ampelom|vľavo]]Keď Dionýzus dospel, objavil kultúru [[Vinič|viniča]] a spôsob získavania jeho vzácnej šťavy, a v tom mu patrilo prvenstvo.<ref>Bull, 255</ref> Ale Héra ho zasiahla šialenstvom a vyhnala ho na potulky po rôznych krajinách. Vo [[Frýgičtina|Frýgii]] ho bohyňa [[Kybelé]], Grékom známejšia ako [[Rheia (mytológia)|Rheia]], vyliečila a naučila ho svojim náboženským obradom a on sa vydal na cestu po [[Ázia|Ázii]], kde učil ľudí pestovať vinič. Najznámejšou časťou jeho putovania je výprava do [[India|Indie]], ktorá vraj trvala niekoľko rokov. Podľa legendy, keď [[Alexander Veľký]] dorazil do mesta Nysa pri rieke [[Indus]], miestni obyvatelia tvrdili, že ich mesto založil v dávnej minulosti Dionýzos a ich mesto bolo zasvätené tomuto bohu.<ref>[[Arrianos]], ''[[Anabáza Alexandrova]]'' [https://www.loebclassics.com/view/arrian-anabasis_alexander/1976/pb_LCL269.3.xml 5.1.1–2.2]</ref> Tieto cesty boli niečo ako vojenské výpravy. Podľa [[Diodóros Sicílsky|Diodóra Sicílskeho]] dobyl celý svet okrem Británie a Etiópie.<ref>Bull, 253</ref>
[[Súbor:Alinari - Bacco e Ampelo.jpg|alt=Bakchus a Ampelos. Obrázok rímskej sochy z obdobia pred rokom 1865 v Galleria degli Uffizi vo Florencii.|náhľad|Bakchus a Ampelos. Obrázok rímskej sochy z obdobia pred rokom [[1865]] v Galleria degli Uffizi vo [[Florencia|Florencii]].]]
Ďalší mýtus podľa [[Nonnos|Nonna]] zahŕňa [[Ampelos (satyr)|Ampela]], [[Satyr|satyra]], ktorého Dionýzos miloval. Ako rozpráva [[Publius Ovidius Naso|Ovidius]], Ampelos sa stal súhvezdím ''Vindemitor'' alebo „zberačom hrozna":<ref>[[Publius Ovidius Naso|Ovidius]], ''Fasti'', iii. 407 ff. (preklad James G. Frazer).</ref>{{Citát|...nie tak ti unikne Zberač hrozna. Aj o pôvode tohto súhvezdia možno v krátkosti povedať. 'Hovorí sa, že neostriehaného Ampela, syna nymfy a satyra, miloval Bakchus na Ismárskych vrchoch. Boh ho obdaroval viničom, ktorý sa ťahal z listnatých konárov brestu, a dodnes má vinič od chlapca svoje meno. Keď neuvážene trhal na konári krikľavé hrozno, zvrhol sa; Liber odniesol strateného mladíka ku hviezdam.|Ovidius, ''Fasti'', iii. 407 ff.}}Ďalší príbeh o Ampelovi rozprával Nonnus: pri nehode, ku ktorej mal Dionýzos zjavenie, mladík zahynul, keď jazdil na rozzúrenom býkovi. Toho bodol [[Ovad hovädzí|ovad]], ktorého poslala [[Seléné]], bohyňa [[Mesiac|Mesiaca]]. Dionýzos ho totiž natoľko zbožňoval, že ho neustále vyzýval na rôzne športové súboje a zakaždým ho nechal vyhrať; časom však Ampelos spyšnel a pri jednej jazde na divom býkovi povedal, že na ňom jazdí lepšie, než bohyňa [[Seléné]] na rohatom [[Mesiac|mesiaci]]. Dionýzos priskočil k chlapcovi, ale nemohol ho už zachrániť a tak aspoň jeho dolámané telo premenil na popínavú rastlinu, zatiaľ čo z kvapiek krvi vznikli chutné bobuľky, ktoré skľúčený boh tak miloval. Z mladíka sa stal [[vinič]] (dodnes v gréčtine nazývaný ''ampelos'') a z jeho plodov vyrobil Dionýzos prvý ročník vína.<ref name=":0" /><ref>[[Nonnos]], ''[[Dionysiaca]]'' [https://archive.org/stream/dionysiaca01nonnuoft#page/340/mode/2up 10.175–430], [https://archive.org/stream/dionysiaca01nonnuoft#page/358/mode/2up/search/Ampelos 11], [https://archive.org/stream/dionysiaca01nonnuoft#page/396/mode/2up/search/Ampelos 12.1–117] {{Harv|Dalby|2005|pp=55–62}}.</ref>

=== Návrat do Grécka ===
[[Súbor:Badakshan patera Triumph of Bacchus.jpg|alt=Badakšánska patera, „Triumf Bakcha" (1. až 4. storočie) Britské múzeum.|vľavo|náhľad|[[Badakšán|Badakšánska]] [[patera]], „Triumf Bakcha" ([[1. storočie|1.]] až [[4. storočie]])<ref>The Diffusion of Classical Art in Antiquity, John Boardman, Princeton University Press 1993, S.96</ref> [[British Museum|Britské múzeum]].]]
Dionýzos, ktorý sa po svojich cestách v [[Ázia|Ázii]] triumfálne vrátil do [[Staroveké Grécko|Grécka]], sa začal považovať za zakladateľa triumfálneho sprievodu. Pokúsil sa zaviesť svoje náboženstvo v Grécku, ale proti nemu sa postavili vládcovia, ktorí sa ho obávali kvôli nepokojom a poblázneniu, ktoré so sebou prinášal.

V jednom z mýtov, spracovanom v [[Euripides|Euripidovej]] hre ''[[Bakchy]]'', sa Dionýzos vracia do svojho rodiska, [[Téby (Bojócia)|Téb]], ktorému vládne jeho bratranec Pentheus. [[Pentheus]], ako aj jeho matka [[Agaué (dcéra Kadma)|Agauvé]] a tety [[Inó]] a [[Autonoé (dcéra Kadma)|Autonoé]] neveria v Dionýzovo božské zrodenie. Napriek varovaniam slepého proroka [[Teiresias|Teiresia]] odmietajú jeho uctievanie a odsudzujú ho za to, že inšpiruje thébske ženy k blázneniu. 
[[Súbor:Death Pentheus Louvre G445.jpg|alt=Pentheus roztrhaný Agauvé a Inó. Attický červenofigurový lekanis (kozmetická miska), asi 450 - 425 pred Kr. (Louvre)|náhľad|[[Pentheus]] roztrhaný [[Agaué (dcéra Kadma)|Agaué]] a [[Inó]]. Attický červenofigurový lekanis (kozmetická miska), asi 450 - 425 pred Kr. ([[Louvre]])]]
Dionýzos použije svoju božskú moc, aby priviedol Penthea do šialenstva, a potom ho pozve, aby potajme sledoval extatické rituály bakchantiek v lesoch na vrchu Cithaeron. Pentheus sa v nádeji, že bude svedkom sexuálnych [[Orgia|orgií]], ukryje na strome. Maenady ho zbadajú a pobláznené Dionýzom ho považujú za leva žijúceho v horách a napadnú ho holými rukami. Sú medzi nimi aj Pentheove tety a jeho matka Agaué, ktoré ho roztrhajú na kusy. Agáva napichne jeho hlavu na kôl a trofej odnesie svojmu otcovi [[Kadmos (mytológia)|Kadmovi]].

Euripides to opisuje takto:<ref>{{Cite book|last=Eripides|title=Bacchae|publisher=HarperCollins Publishers|year=2014|pages=lines 112-1141|translator-last=Robertson|translator-first=Robin}}</ref>{{Citát|Ale ona mala penu pri ústach, oči sa jej prevracali na všetky strany; jej myseľ bola teraz bezduchá. Držaná bohom, nevenovala mužovi pozornosť. Chytila ho za ľavú ruku tesne pod lakťom: zakliesnila nohu do rebier obete a odtrhla mu rameno - nie iba silou; boh uľahčil všetko, čoho sa dotkli. Na pravej ruke pracovala Inó, trhala mäso; Autonoé a dav bakchidiek ho zvierali, kričali ako jeden. Kým mal dych, kričal, ale boli to hulákajúce víťazné pokriky. Jedna si vzala ruku, druhá nohu, topánku a všetko. Obnažili mu trup, zašpinili si nechty krvou a potom si hádzali hrče mäsa. Pentheovo telo teraz leží na kúsky: na tvrdých skalách a premiešané s lístím zahrabaným v lese, ťažko ho nájsť. Jeho matka narazila na jeho hlavu: úbohá hlava! Schmatla ju a upevnila si ju na tyrsus ako lev, aby ňou mávala v radostnom triumfe pri svojom love.|Euripides}}Šialenstvo pominie. Dionýzos prichádza vo svojej pravej, božskej podobe, vyháňa Agávu a jej sestry a Kadma a jeho ženu [[Harmonia (mytológia)|Harmoniu]] premieňa na hadov. Ušetrený je len Tiresias.<ref>[[Euripides]], ''[[Bacchae]]''.</ref>
[[Súbor:Lycurgus Cup red BM MME1958.12-2.1.jpg|alt=Lykurgos uväznený viničom, vyobrazený na Lykurgovom pohári|náhľad|[[Lykourgos (Trácia)|Lykurgos]] uväznený [[Vinič|viničom]], vyobrazený na [[Lykurgov pohár|Lykurgovom pohári]]|vľavo]]
Keď sa v [[Iliada|''Iliade'']] [[Trácia (historické územie)|thrácky]] kráľ [[Lykourgos (Trácia)|Lykurgos]] dozvedel, že je Dionýzos v jeho kráľovstve, uväznil Dionýzových stúpencov. Dionýzos utiekol, uchýlil sa k [[Thetis (mytológia)|Thetis]] a zoslal [[sucho]], ktoré podnietilo ľud k vzbure. Boh potom dohnal kráľa Lykurga k šialenstvu a nechal jeho vlastného syna, aby ho rozsekol sekerou na kúsky v domnienke, že je to záľaha brečtanu, rastliny posvätnej pre Dionýza. Veštkyňa potom vyhlásila, že zem zostane suchá a neúrodná, kým bude Lykurgos žiť, a jeho ľudia ho dali odvliecť a rozštvrtiť. Dionýzos, upokojený kráľovou smrťou, zrušil kliatbu.<ref>[[Homér]], ''[[Iliada]]'' 6. 129 a nasl. (preklad Lattimore) (grécky epos z 8. stor. pred Kr.) : „Nebudem bojovať proti nijakému nebeskému bohu, lebo ani syn Dryasov, mocný Lykurgos, dlho nežil; ten, čo sa pokúšal bojovať s bohmi jasného neba, čo kedysi hnal pestúnov Mainomenos (vzrušeného) Dionýza dolu hlavou z posvätného Nyseiinho vrchu a všetci sa vrhli a rozsypali svoje prútiky po zemi, udretí volským záprahom vražedným Lykurgosom, kým Dionýsos v hrôze skočil do slaného príboja a Thetis ho vystrašeného vzala na svoje lono, pričom sa silno chvel. Ale bohovia, ktorí žijú v pokoji, sa na Lykurga rozhnevali a Kronov syn [Zeus] ho zasiahol do slepoty, ani potom dlho nežil, lebo ho nenávideli všetci nesmrteľní." N.B. [Odkaz na Nyseiánsky vrch a Dionýzove sestry naznačuje, že Homér umiestnil príbeh do Boiócie, keď bol boh ešte dieťaťom - na rozdiel od neskorších opisov mýtu, v ktorých je Dionýzos mladíkom navštevujúcim Tráciu].</ref>

V alternatívnej verzii, niekedy zobrazovanej v umení, sa Lykurgos pokúša zabiť Ambróziu, Dionýzovu stúpenkyňu, ktorá sa premenila na vinič, ktorý sa ovíjal okolo rozzúreného kráľa a pomaly ho škrtil.<ref>{{cite web|url=https://www.britishmuseum.org/explore/highlights/highlight_objects/pe_mla/t/the_lycurgus_cup.aspx|title=British Museum – The Lycurgus Cup|website=Britishmuseum.org}}</ref>

=== Zajatie a útek ===
[[Súbor:Neptune et les pirates.jpg|alt=Severoafrická rímska mozaika. Panter Dionýzos rozháňa pirátov, ktorí sú premenení na delfíny, okrem kormidelníka Akoeta; 2. storočie (Národné múzeum Bardo, Tunisko)|náhľad|Severoafrická rímska [[mozaika]]. ''Panter Dionýzos'' rozháňa pirátov, ktorí sú premenení na delfíny, okrem kormidelníka [[Akoetes|Akoeta]]; [[2. storočie]] ([[Národné múzeum Bardo]], [[Tunisko]])]]
[[Homér|Homérov]] ''[[Homérske hymny|Hymnus 7 na Dionýza]]'' rozpráva o tom, ako ho, keď sedel na brehu mora, zbadali akýsi námorníci a považovali ho za knieža. Pokúsili sa ho uniesť a odplávať, aby ho predali za výkupné alebo do otroctva. Žiadny povraz ho však nezviazal. Boh sa premenil na zúrivého leva a vypustil na palubu medveďa, ktorý zabil všetkých, čo mu stáli v ceste. Tí, čo z lode vyskočili, sa milosrdne premenili na delfíny. Jediný, kto prežil, bol kormidelník Akoetes, ktorý boha spoznal a od začiatku sa snažil námorníkov zastaviť.<ref>{{cite web|url=http://www.theoi.com/Olympios/DionysosWrath.html#Tyrrhenian|title=Theoi.com" Homeric Hymn to Dionysus|publisher=Theoi.com|access-date=2014-06-29}}</ref>

V podobnom príbehu si Dionýz prenajal [[Tyrrhenské more|tyrrhénsku]] pirátsku loď, aby sa plavila z [[Ikária|Ikárie]] na [[Naxos (ostrov)|Naxos]]. Keď bol na palube, neodplávali na Naxos, ale do [[Ázia|Ázie]] s úmyslom predať ho ako otroka. Tentoraz boh premenil stožiar a veslá na hady a loď naplnil brečtanom a zvukom flauty, takže námorníci sa zbláznili a skokom do mora sa premenili na delfíny. V [[Publius Ovidius Naso|Ovidiových]] ''[[Metamorfózy|Metamorfózach]]'' začína Bakchus tento príbeh ako malé dieťa, ktoré našli piráti, ale keď sa ocitne na palube, premení sa na božského dospelého človeka.

V mnohých mýtoch Dionýzos obhajuje svoje božstvo pred skeptikmi. Malcolm Bull poznamenáva: „Mierou Bakchovho nejednoznačného postavenia v klasickej mytológii je, že na rozdiel od ostatných bohov Olympu musel na cestu na ostrovy a z ostrovov, s ktorými je spojený, používať loď."<ref>Bull, 245–247, 247 citácia</ref> Paola Correnteová poznamenáva, že v mnohých prameňoch sa incident s pirátmi odohráva ku koncu Dionýzovho pobytu medzi smrteľníkmi. V tomto zmysle slúži ako posledný dôkaz jeho božskosti a často po ňom nasleduje jeho zostup k [[Hádes (boh)|Hádovi]], aby získal späť svoju matku, pričom obaja potom môžu vystúpiť do neba a žiť po boku ostatných [[Olympskí bohovia|olympských bohov]].<ref name=":5">Corrente, Paola. 2012. [https://dialnet.unirioja.es/servlet/tesis?codigo=95410 Dioniso y los Dying gods: paralelos metodológicos]. Doktorandská práca, Universidad Complutense de Madrid.</ref>

=== Zostup do podsvetia ===
[[Súbor:Nagarjunakonda Dionysus Palace site.jpg|alt=Reliéf Dionýza, Nagarjunakonda, južná India, 3. storočie. Má svetlú bradu, je polonahý a nesie roh na pitie. Vedľa neho je sud s vínom.|náhľad|Reliéf Dionýza, [[Nagarjunakonda]], južná [[India]], [[3. storočie]]. Má svetlú bradu, je polonahý a nesie roh na pitie. Vedľa neho je sud s [[Víno|vínom]].<ref name="MLV">{{cite book|last1=Varadpande|first1=M. L.|title=Ancient Indian And Indo-Greek Theatre|date=1981|publisher=Abhinav Publications|isbn=9788170171478|pages=91–93|url=https://books.google.com/books?id=JYuJWxLv-U0C&pg=PA91|language=en}}</ref><ref>{{cite journal|last1=Carter|first1=Martha L.|title=Dionysiac Aspects of Kushān Art|journal=Ars Orientalis|date=1968|volume=7|pages=121–146, Fig. 15|issn=0571-1371|jstor=4629244}}</ref>]]
[[Pausanias (geograf)|Pausanias]] v druhej knihe svojho ''Opisu Grécka'' popisuje dve variantné tradície týkajúce sa Dionýzovej [[Katabáza|katabázy]], čiže zostupu do podsvetia. Obe opisujú, ako Dionýzos vstúpil do podsvetia, aby zachránil svoju matku [[Semelé]] a priviedol ju na jej právoplatné miesto na Olympe. Aby to dokázal, musel sa popasovať s pekelným psom [[Kerberos|Kerberom]], ktorého preňho zadržal [[Herakles (mytológia)|Herakles]]. Po získaní Semelé sa Dionýzus podľa miestnej tradície spolu s ňou vynoril z nevyspytateľných vôd lagúny na pobreží Argolidy neďaleko prehistorickej lokality [[Lerna]].<ref name="PausaniasII">Pausanias, ''Description of Greece'' book 2</ref> Túto mýtickú udalosť si každoročne pripomínali nočným festivalom, ktorého podrobnosti miestne náboženstvo tajilo. Podľa Paola Correnteho môže vynorenie Dionýza z vôd lagúny znamenať istú formu znovuzrodenia pre neho aj Semelé, keď sa vynorili z podsvetia.<ref name=":5" /> Variant tohto mýtu tvorí základ [[Aristofanes|Aristofanovej]] komédie ''Žaby''.

Podľa kresťanského spisovateľa [[Klement Alexandrijský|Klementa Alexandrijského]] Dionýza na jeho ceste viedol [[Prosymnus]] alebo Polymnus, ktorý si za odmenu vyžiadal, aby sa stal Dionýzovým milencom. Prosymnus zomrel skôr, ako k tomu mohlo dôjsť, a tak Dionýzos, aby splnil sľub, zhotovil [[Falos (symbolický predmet)|falus]] z figovej vetvy a prenikol s ním do seba na Prosymnovom hrobe.<ref>Clement of Alexandria, ''Protreptikos,'' II-30 3–5</ref><ref>{{cite book|last=Larson|first=Jennifer|date=6 September 2012|title=Greek and Roman Sexualities: A Sourcebook|publisher=Bloombsbury Publishing|isbn=9781441153371|page=44|url=https://books.google.com/books?id=lhybtEbfwscC&pg=PA44|language=en}}</ref> Tento príbeh sa v plnom znení zachoval len v kresťanských prameňoch, ktorých cieľom bolo zdiskreditovať pohanskú mytológiu, ale zrejme slúžil aj na vysvetlenie pôvodu tajných predmetov používaných pri [[Dionýzove mystériá|dionýzovských mystériách]].<ref>[[Arnobius]], ''Adversus Gentes'' [https://archive.org/stream/thesevenbooksofa00arnouoft#page/n279/mode/2up 5.28 (pp. 252–253)] {{Harv|Dalby|2005|pp=108–117}}</ref>

Ten istý mýtus o Dionýzovom zostupe do podsvetia rozpráva [[Diodóros Sicílsky]] vo svojom diele ''Bibliotheca historica'' z [[1. storočie pred Kr.|1. storočia]] pred Kristom aj Pseudo-[[Apollodóros z Atén (filozof)|Apollodóros]] v tretej knihe svojho diela ''Bibliotheca'' z [[1. storočie|1. storočia]]. V druhej z nich Apollodóros rozpráva o tom, ako Dionýzos po tom, čo bol ukrytý pred Hériným hnevom, cestoval po svete a odporoval tým, ktorí popierali jeho božstvo, a nakoniec to dokázal, keď premenil svojich pirátskych zajatcov na delfínov. Potom bol vrcholom jeho života na zemi zostup, aby získal svoju matku z podsvetia. Svoju matku premenoval na Thyone a vystúpil s ňou na nebesia, kde sa stala bohyňou.<ref>Apollodorus, ''Bibliotheca'' book 3</ref> V tomto variante mýtu sa naznačuje, že Dionýzos musí smrteľníkom dokázať svoje božstvo a potom aj legitimizovať svoje miesto na Olympe tým, že dokáže svoj pôvod a povýši svoju matku na božskú, kým zaujme miesto medzi olympskými bohmi.<ref name=":5" />

=== Druhotné mýty ===

==== Midasov zlatý dotyk ====
[[Súbor:Titian Bacchus and Ariadne.jpg|alt=Bakchus a Ariadna od Tiziana v Národnej galérii v Londýne|vľavo|náhľad|''[[Bakchus a Ariadna]]'' od [[Tiziano Vecelli|Tiziana]] v [[National Gallery (Londýn)|Národnej galérii]] v [[Londýn|Londýne]]]]
Dionýzos zistil, že jeho starý učiteľ a pestún [[Silénos]] zmizol. Starec sa opitý zatúlal a našli ho nejakí roľníci, ktorí ho odniesli svojmu kráľovi [[Midas|Midasovi]] (prípadne odpadol v Midasovej ružovej záhrade). Kráľ ho spoznal a desať dní a nocí ho hostil, zatiaľ čo Silénos sa zabával príbehmi a piesňami. Na jedenásty deň Midas priviedol Siléna späť k Dionýzovi. Dionýzos ponúkol kráľovi odmenu podľa vlastného výberu.

Midas žiadal, aby sa všetko, čoho sa dotkne, premenilo na zlato. Dionýzus súhlasil, hoci mu bolo ľúto, že si nevybral lepšie. Midas sa tešil zo svojej novej moci, ktorú sa ponáhľal vyskúšať. Dotkol sa dubovej vetvičky a kameňa a premenil ich na zlato, ale jeho radosť sa rozplynula, keď zistil, že aj jeho chlieb, mäso a víno sa premenili na zlato. Keď ho neskôr objala jeho dcéra, aj ona sa premenila na zlato.

Vydesený kráľ sa snažil zbaviť Midasovho dotyku a modlil sa k Dionýzovi, aby ho zachránil pred vyhladovaním. Boh súhlasil a povedal Midasovi, aby sa umyl v rieke [[Paktolos]]. Keď to urobil, prešla do rieky táto sila a riečne piesky sa zmenili na zlato. Tento etiologický mýtus vysvetľoval zlaté piesky Paktolu.

==== Milostné aféry ====
[[Súbor:Antoine-Jean Gros - Bacchus and Ariadne.jpg|alt=Bakchus a Ariadna (1822) od Antoina-Jeana Grosa|náhľad|''Bakchus a Ariadna'' (1822) od [[Antoine-Jean Gros|Antoina-Jeana Grosa]]]]
Keď [[Théseus]] opustil spiacu [[Ariadna (mytológia)|Ariadnu]] na ostrove Naxos, našiel ju Dionýzos a oženil sa s ňou. Mali spolu syna menom Oenopion, ale ona spáchala samovraždu alebo ju zabil [[Perseus (mytológia)|Perseus]]. V niektorých variantoch Dionýzos dal jej korunu vyniesť na nebo ako súhvezdie [[Severná koruna|Corona Borealis]], v iných zostúpil do Hádu, aby ju vrátil ako bohyňu Olympu. Nymfa Psalakanta sľúbila, že pomôže Dionýzovi dvoriť Ariadne výmenou za jeho sexuálne služby; Dionýzos však odmietol, a tak Psalakanta Ariadne poradila, aby s ním nešla. Za to ju Dionýzos premenil na rastlinu s rovnakým menom.<ref>[[Ptolemy Hephaestion]], ''New History'' 5, epitomized in Patriarch [[Photius I of Constantinople|Photius]]'s ''[[Bibliotheca (Photius)|Myriobiblon]]'' [https://topostext.org/work.php?work_id=237#190.35 190.35]</ref>

Dionýz sa zamiloval do nymfy menom [[Nikaia (nymfa)|Nikaia]], v niektorých verziách Erosovým zásahom. Nikaia však bola zaprisahaná panna a opovrhovala jeho pokusmi dvoriť jej. Preto jedného dňa, keď bola preč, nahradil vodu v prameni, z ktorého pila, vínom. Opitá Nikaia zamdlelaa Dionýzos ju v spánku znásilnil. Keď sa zobudila a uvedomila si, čo sa stalo, hľadala ho, aby mu ublížila, ale nikdy ho nenašla. Porodila mu synov [[Telete|Teleta]], [[Satyr|Satyra]] a ďalších. Dionýzos po nej pomenoval staroveké mesto [[İznik|Nikaia]].<ref>[[Nonnus]], ''[[Dionysiaca]]'' [https://archive.org/details/dionysiaca02nonnuoft/page/20/mode/2up?view=theater 16.244–280]; [[Memnon of Heraclea]], ''History of Heraclea'' kniha 15, stelesnený [[Fotios|Fotiom Konštantinopolským]] v jeho ''[[Bibliotheca (Photius)|Myriobiblone]]'' [https://www.tertullian.org/fathers/photius_copyright/photius_06bibliotheca.htm 223.28]</ref>

V [[Nonnos|Nonnovej]] ''Dionýziake'' Eros prinútil Dionýza, aby sa zamiloval do [[Éós|Aury (Éós)]], Artemidinej panenskej spoločníčky, ako súčasť úskoku, ktorým chcel Auru potrestať za to, že urazila Artemidu. Dionýzos použil rovnaký trik ako v prípade Nikaie, aby ju uspal, zviazal ju a potom znásilnil. Aura sa pokúsila o samovraždu, ale neúspešne. Keď Dionýzovi porodila dvojčatá, [[Iakchos|Iakcha]] a ďalšieho chlapca, jedno z dvojčiat zjedla a potom sa utopila v rieke [[Sakarya (rieka)|Sakarya]].<ref>[[Nonnus]], ''[[Dionysiaca]]'' [https://archive.org/stream/dionysiaca03nonnuoft#page/459/mode/2up 48.470–634 (III pp. 458]–[https://archive.org/stream/dionysiaca03nonnuoft#page/491/mode/2up 48.928–936 (III pp. 490, 491)].</ref>

Aj Nonnus v ''Dionýziake'' rozpráva, ako sa Dionýzos zamiloval do pekného satyra [[Ampelos (satyr)|Ampelosa]], ktorého [[Seléné|Seléna]] zabila kvôli tomu, že ju vyzval na súboj. Po jeho smrti ho Dionýz premenil na prvý vinič.<ref>Nonnos, ''Dionýziaka 11''. 185 ff (trans. Rouse) (grécky epos z 5. stor. po Kr.) : „Ampelos, Dionýzova láska, jazdil na chrbte divokého býka. Odvážne kričal na plnoštíhlu Mesiacu (Mene) - „Daj mi to najlepšie, Selene, rohatý pohonič dobytka! Teraz som oboje - mám rohy a jazdím na býkovi! Tak volal chváliac sa na okrúhly Mesiac. Selene sa závistlivým pohľadom pozerala do vzduchu, aby videla, ako Ampleos jazdí na vražednom záškodníckom býkovi. Poslala mu ovady na poštavnie dobytka; a býk, neustále po celom tele pichaný ostrým žihadlom, cválal preč ako kôň cez bezcestné chodníky. Chlapca zhodil a na smrť ho prepichol."</ref>

==== Ďalšie mýty ====
[[Súbor:MET DP123380.jpg|alt=Terakotová hlava, 4. – 5. storočie, Gandhara (dnešný Pakistan)|náhľad|Terakotová hlava, [[4. storočie|4.]] – [[5. storočie]], [[Gandhara]] (dnešný [[Pakistan]])]]
Tretí zostup Dionýza do Hádu spomína [[Aristofanes]] vo svojej komédii ''Žaby''. Dionýzos ako patrón aténskeho dramatického festivalu Dionýzie chce priviesť späť k životu jedného z veľkých tragédov. Po básnickom súboji je [[Aischylos]] uprednostnený pred [[Euripides|Euripidom]].

Keď [[Héfaistos]] pripútal [[Héra (bohyňa)|Héru]] k čarovnej stoličke, Dionýzos ho opil a po zamdlení priviedol späť na Olymp na mulici.<ref>L. G. Eldridge (1917) ''An Unpublished Calpis''. American Journal of Archaeology, 21.1, S 38–54 (Január–marec 1917).</ref>

Iná správa o Dionýzovom pôvode uvádza, že je synom Dia a Gé (Gaie), ktorá sa tiež volala Themelê (základ), čo sa skorigovalo na Semele.<ref>Humphreys, S. C. ''The Strangeness of Gods: Historical perspectives on the interpretation of Athenian religion''. Oxford University Press. 2004. S. 264-265. {{ISBN|978-0199269235}}</ref><ref>Beecroft, Alexander J. „Nine Fragments in Search of an Author: Poetic Lines Attributed to Terpander." ''The Classical Journal'' 103, no. 3 (2008): 225-41. http://www.jstor.org/stable/30037959.</ref>

Hyginus rozpráva, že Dionýzos raz dal ľudskú reč oslovi. Osol potom vyzval Priapa na súboj o to, kto z nich má lepší penis; osol prehral. Priapus osla zabil, ale Dionýzos ho umiestnil medzi hviezdy, nad súhvezdie [[Rak (súhvezdie)|Rak]].<ref>[[Hyginus]], ''Astronomica'' [https://topostext.org/work/207#2.23.3 2.23.3]</ref><ref>{{cite book|page=[https://books.google.com/books?id=YKOODwAAQBAJ&pg=PA203 203]|title=Studies in Hellenistic Judaism|first1=Louis H.|last1=Feldman|date=1996|publisher=Brill|isbn=90-04-10418-6}}</ref>

=== Deti ===
{| class="wikitable sortable"
|+Potomkovia a ich matky
!Potomok
!Otec
|-
|[[Charitky]] alebo Grácie (Pasithea, Eufrozína, Thalia)
|[[Afrodita]] alebo [[Korónis]]
|-
|Ceramus, Enyeus, Euanthes, Eurymedon, Latramys, [[Marón (syn Euantha)|Marón]], [[Oinopión]], Fanus, Peparethus, Flias, Stafylos, Tauropolis, [[Thoas (Lemnos)|Thoas]]
|[[Ariadna (mytológia)|Ariadna]]
|-
|[[Karmanor]]
|Alexirhoé
|-
|[[Iakchus]] a jeho dvojča
|[[Éós|Éós (Aura)]]
|-
|Medes
|[[Alfesiboea]]
|-
|Flias
|Araethyrea alebo [[Chthonofylé]]
|-
|[[Priapos]]
|Afrodita alebo Chioné alebo Perkot
|-
|Telete, Satyrus, ďalší synovia
|[[Nikaia (nymfa)|Nikaia]]
|-
|Narcaeus
|Fiskoa
|-
|[[Komos]], Meté, [[Sabazios]], Thysa
|neznáma
|}

== Ikonografia a zobrazenia ==

=== Symboly ===
[[Súbor:Dioniso seduto, officina neoattica, I sec dc, 6728.JPG|alt=Starorímsky reliéf v Museo Archeologico (Neapol) zobrazujúci Dionýza, ktorý drží thyrsus a prijíma libáciu, má na sebe brečtanový veniec a sprevádza ho panter.|náhľad|Starorímsky reliéf v Museo Archeologico (Neapol) zobrazujúci Dionýza, ktorý drží thyrsus a prijíma libáciu, má na sebe brečtanový veniec a sprevádza ho panter.]]
[[Súbor:Dionysos panther Louvre K240.jpg|alt=Dionýzos na chrbte pantera; vľavo papposilenus držiaci tamburínu. Strana A z červenofigurového zvonovitého krátera, okolo roku 370 pred Kr.|náhľad|Dionýzos na chrbte pantera; vľavo papposilenus držiaci tamburínu. Strana A z červenofigurového zvonovitého krátera, okolo roku 370 pred Kr.]]
Najstaršie kultové zobrazenia Dionýza zobrazujú zrelého muža s bradou a v rúchu. V ruke drží feniklovú palicu zakončenú borovicovou šiškou a známu ako [[tyrsus]]. Neskoršie zobrazenia ho ukazujú ako bezbradého, zmyselného, nahého alebo polonahého androgýnneho mladíka: literatúra ho opisuje ako ženu alebo „muža-ženu".<ref>{{cite book|last=Otto|first=Walter F.|title=Dionysus Myth and Cult|year=1995|publisher=Indiana University Press|isbn=0-253-20891-2}}</ref> V plne rozvinutej podobe jeho ústredné kultové zobrazenie ukazuje jeho triumfálny, neusporiadaný príchod alebo návrat, akoby z nejakého miesta za hranicami známeho a civilizovaného. Jeho sprievod (''thiasus'') tvoria divé stúpenkyne (Bakchantky) a bradatí [[Satyr|satyri]] so vztýčenými penismi. Niektorí sú ozbrojení tyrsom, niektorí tancujú alebo hrajú hudbu. Samotného boha ťahajú na voze zvyčajne exotické zvieratá, ako sú levy alebo tigre,<ref>PETIŠKA, Eduard. ''Staré grécke báje a povesti''. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2006. ISBN 8073604906. S. 191.</ref> a niekedy ho sprevádza bradatý opitý [[Silénos]]. Predpokladá sa, že tento sprievod je kultovým vzorom pre stúpencov jeho [[Dionýzovské mystériá|dionýzovských mystérií]]. Dionýzos je v mestských náboženstvách predstavovaný ako ochranca tých, ktorí nepatria do konvenčnej spoločnosti, a symbolizuje tak chaotické, nebezpečné a neočakávané, všetko, čo sa vymyká ľudskému rozumu a čo možno pripísať len nepredvídateľnému pôsobeniu bohov.<ref>{{cite book|title=Gods of Love and Ecstasy|url=https://books.google.com/books?id=QDQK7l13WIIC&pg=PA15|first=Alain|last=Daniélou|page=15|publisher=Inner Traditions|location=Rochester, Vermont|date=1992|isbn=9780892813742}}</ref>

Dionýzos bol bohom vzkriesenia a bol silne spojený s býkom. V kultovom hymne z [[Olympia (Grécko)|Olympie]], na slávnosti pre Héru, je Dionýzos pozvaný, aby prišiel v podobe býka; „s býčou nohou zúrivo". [[Walter Burkert]] uvádza: „Pomerne často sa [Dionýzos] zobrazuje s býčími rohmi a v [[Kyzik|Kyziku]] má tauromorfnú podobu" a odvoláva sa aj na archaický mýtus, v ktorom je Dionýzus zabitý ako býčie teľa a bezbožne zjedený [[Titan (mytológia)|Titanmi]].<ref>Burkert, S. 64.</ref>
[[Súbor:Temple Dionysus Delos Stoivadeion 130086.jpg|alt=Vyrezávaný falus pri vchode do Dionýzovho chrámu na gréckom ostrove Délos|vľavo|náhľad|Plastika falusu pri vchode do Dionýzovho chrámu na gréckom ostrove [[Dilos]]]]
Had a falus boli v starovekom Grécku symbolmi Dionýza a v Grécku a Ríme Bakcha.<ref>{{cite book|first=James|last=Charlesworth|title=The Good And Evil Serpent: How a Universal Symbol Became Christianized|url=https://books.google.com/books?id=cJlmWuXCCecC&pg=PA222|year=2010|publisher=Yale University Press|isbn=978-0-300-14273-0|pages=222–223}}</ref><ref>{{cite book|first1=Walter Friedrich|last1=Otto|first2=Robert B.|last2=Palmer|title=Dionysus: Myth and Cult|url=https://books.google.com/books?id=XCDvuoZ8IzsC&pg=PA164|year=1965|publisher=Indiana University Press|isbn=978-0-253-20891-0|pages=164–166}}</ref><ref>{{cite book|first=Leo|last=Steinberg|title=The Sexuality of Christ in Renaissance Art and in Modern Oblivion|url=https://books.google.com/books?id=V5DeBQAAQBAJ|year=2014|publisher=University of Chicago Press|isbn=978-0-226-22631-6|pages=47, 83 with footnotes}}</ref> Existuje procesia nazývaná ''falofória'', pri ktorej dedinčania pochodovali ulicami s falickými obrazmi alebo ťahali falické vyobrazenia na vozoch. Zvyčajne má na sebe panteriu alebo leopardiu kožu a nesie tyrsus. Jeho ikonografia niekedy zahŕňa aj bakchantky, ktoré nosia na hlave alebo krku vence z brečtanu a hady.<ref>{{cite book|first=Jennifer R.|last=March|title=Dictionary of Classical Mythology|url=https://books.google.com/books?id=v5jwAwAAQBAJ|year=2014|publisher=Oxbow|isbn=978-1-78297-635-6|pages=164, 296}}</ref><ref>{{cite journal|last=Csapo|first=Eric|title=Riding the Phallus for Dionysus: Iconology, Ritual, and Gender-Role De/Construction|journal=Phoenix|volume=51|issue=3/4|year=1997|pages=256–257, 253–295|doi=10.2307/1192539|jstor=1192539}}</ref><ref>{{cite journal|last=Dietrich|first=B. C.|title=Dionysus Liknites|journal=The Classical Quarterly|volume=8|issue=3–4|year=1958|pages=244–248|doi=10.1017/S000983880002190X|s2cid=246876495}}</ref>

Dionýzov kult bol úzko spojený so stromami, konkrétne s [[Figovník|figovníkom]], čo dokazujú aj niektoré jeho mená, napríklad ''Endendros'' „ten na strome" alebo ''Dendritēs'' „ten zo stromu". 

Dionýzos je tiež úzko spojený s prechodom medzi letom a jeseňou. V stredomorskom lete, ktoré je poznačené východom psej hviezdy [[Sírius]], sa počasie stáva mimoriadne horúcim, ale je to aj čas, keď rastie prísľub nadchádzajúcej úrody. Neskoré leto, keď je [[Orión (súhvezdie)|Orión]] v strede oblohy, bolo v starovekom Grécku obdobím zberu [[Hrozno|hrozna]]. [[Platón]] opisuje dary tohto obdobia ako ovocie, ktoré sa zbiera, ako aj dionýzovskú radosť. [[Pindaros]] opisuje „čisté svetlo vrcholného leta" ako úzko spojené s Dionýzom a možno dokonca ako stelesnenie samotného boha. Obraz Dionýzovho narodenia z Diovho stehna ho nazýva „Diovým svetlom" (''Dios phos'') a spája ho so svetlom Síria.<ref name="Kerenyi2" />

=== Klasické umenie ===
[[Súbor:Table support with a Dionysiac group (AD 170-180) (3470740119).jpg|alt=Mramorová podstava stola zdobená skupinou, v ktorej sú Dionýzos, Pan a satyr.|vľavo|náhľad|Mramorová podstava stola zdobená skupinou, v ktorej sú Dionýzos, [[Pan (boh)|Pan]] a [[satyr]]. Dionýzos drží [[rytón]] (nádobu na pitie) v tvare pantera; na vlasoch postáv a vetvách sa zachovali stopy červenej a žltej farby. Z dielne v [[Malá Ázia|Malej Ázii]], 170-180 n. l., [[Národné archeologické múzeum (Atény)|Národné archeologické múzeum, Atény]], [[Grécko]]

]]
[[Súbor:Antakya Archaeological Museum Dionysus mosaic 5936b.jpg|alt=Mozaika Dionýza, 4. storočie.|náhľad|[[Mozaika]] Dionýza, [[4. storočie]].]]
[[Súbor:10 2023 - Terme (Baths of) Caracalla, Arte Romana, Viale Guido Baccelli, Rome, Roma, Lazio, 00154, Italy - Photo Paolo Villa - FO232114 correzioni gimp - Domus Arte Romana - pitture parietali.jpg|alt=Freska Dionýza zo stropu triklinia domu začleneného do Caracallových kúpeľov (Rím).|náhľad|[[Freska]] Dionýza zo stropu triklinia domu začleneného do Caracallových kúpeľov ([[Rím]]).]]
Boh a ešte častejšie jeho nasledovníci boli bežne zobrazovaní na maľovanej [[Staroveká grécka keramika|keramike v starovekom Grécku]], z ktorej veľká časť bola vyrobená na [[víno]]. Okrem niektorých reliéfov s bakchantkami sa však dionýzovské námety zriedkavo objavovali na veľkých sochách pred helenistickým obdobím, keď sa stali bežnými.<ref>Smith 1991, 127–129</ref> Spracovanie samotného boha sa v nich pohybovalo od prísnych archaických alebo novoattických typov, ako je ''Dionýzus Sardanapalus'', až po typy zobrazujúce ho ako bezstarostného a androgýnneho mladíka, často [[Nahota|nahého]].<ref>as in the [[:Súbor:Dionysus and Eros.jpg|Dionysus and Eros]], [[Naples National Archaeological Museum|Naples Archeological Museum]]</ref> ''[[Hermes a Dionýzos ako dieťa]]'' je pravdepodobne grécky mramorový originál a súsošie ''Dionýzos Ludovisi'' je pravdepodobne rímsky originál z [[2. storočie|2. storočia]]. Medzi známe helénske sochy s dionýzovskými námetmi, ktoré sa zachovali v rímskych kópiách, patria ''[[Faun Barberini]]'', ''[[Belvederské torzo]]'', ''[[Odpočívajúci satyr]]''. ''[[Furiettiho kentaury]]'' a ''[[Spiaci Hermafroditos]]'' odrážajú príbuzné témy, ktoré sa v tomto čase spájali s dionýzovskou tématikou.<ref>Smith 1991, 127–154</ref> Mramorová ''[[Tanečnica z Pergamonu]]'' je originál, rovnako ako bronzový ''[[Tancujúci satyr z Mazara del Vallo]]'', ktorý bol v roku [[1998]] vyzdvihnutý z mora.

Dionýzovský svet do helenistického obdobia je [[Hedonizmus|hedonistickou]], ale bezpečnou [[pastorále]], do ktorej boli pridané ďalšie polobožské bytosti krajiny, ako [[Kentaur (mytológia)|kentaury]], [[Nymfa (mytológia)|nymfy]] a bohovia [[Pan (boh)|Pan]] a [[Hermafroditos]].<ref>Smith 1991, 127, 131, 133</ref> „Nymfa" v tomto štádiu „znamená jednoducho ideálnu ženu dionýzovského charakteru, nedivokú bakchantku."<ref>Smith 1991, 130</ref> Helenistické sochárstvo po prvýkrát obsahuje aj veľké žánrové námety detí a roľníkov, z ktorých mnohé nesú dionýzovské atribúty, ako napríklad veniec z brečtanu, a „väčšinu treba vnímať ako súčasť jeho ríše. So satyrami a nymfami majú spoločné to, že sú to bytosti z prírody a sú bez skutočnej osobnej identity."<ref>Smith 1991, 136</ref> ''[[Kratér z Derveni]]'' zo 4. storočia pred Kr., unikátne zachovaná klasická alebo helenistická kovová nádoba veľkého objemu špičkovej kvality, zobrazuje Dionýza a jeho stúpencov.

Dionýzos oslovoval helenistické monarchie z viacerých dôvodov, než len preto, že bol len bohom rozkoše: bol človekom, ktorý sa stal božským, pochádzal z Východu a dobyl ho, bol príkladom životného štýlu, ktorý sa prejavoval u svojich smrteľných stúpencov a bol často považovaný za predka.<ref>Smith 1991, 127</ref> Naďalej sa páčil bohatým obyvateľom cisárskeho Ríma, ktorí svoje záhrady zaplnili dionýzovskými sochami a v druhom storočí nášho letopočtu boli často pochovávaní v sarkofágoch preplnenými tesanými výjavmi Bakcha a jeho družiny.<ref>Smith 1991, 128</ref>

[[Lykurgov pohár|''Lykurgov pohár'']] zo [[4. storočie|4. storočia]] v [[British Museum|Britskom múzeu]] je veľkolepý pohár v klietke, ktorý mení farbu, keď cez sklo preniká svetlo. Zobrazuje spútaného kráľa [[Lykourgos (Trácia)|Lykurga]], ktorému sa posmieva boh a na ktorého útočí satyr; mohol sa používať pri príležitosti oslavy Dionýzovských mystérií. Elizabeth Kesslerová vyslovila teóriu, že mozaika, ktorá sa objavuje na podlahe [[Triclinium|triclinia]] v dome Aion v [[Pafos|Pafose]] na [[Cyprus|Cypre]], podrobne opisuje monoteistické uctievanie Dionýza.<ref>Kessler, E., ''Dionysian Monotheism in Nea Paphos, Cyprus,''</ref> Na mozaike sa objavujú aj iní bohovia, ale môžu byť len menšími zobrazeniami centrálne situovaného Dionýza. Stredo-[[Byzantská ríša|byzantská]] ''[[Verolova skrinka]]'' ukazuje tradíciu pretrvávajúcu v [[Istanbul|Konštantínopole]] okolo roku 1000 po Kr., ale pravdepodobne nie veľmi dobre pochopenú.

=== Rané novoveké umenie ===
[[Súbor:Michelangelo Bacchus.jpg|alt=Bakchus od Michelangela (1497)|náhľad|''[[Bacchus (Michelangelo)|Bakchus]]'' od [[Michelangelo Buonarroti|Michelangela]] ([[1497]])]]
Bakchove námety v umení sa obnovili v [[Talianska renesancia|talianskej renesancii]] a čoskoro sa stali takmer rovnako obľúbenými ako v [[Starovek|antike]], ale jeho „silné spojenie so ženskou duchovnosťou a mocou takmer vymizlo", rovnako ako „predstava, že ničivá a tvorivá sila boha sú nerozlučne spojené."<ref>Bull, 227–228</ref> Na [[Bacchus (Michelangelo)|Michelangelovej soche]] ([[1497]]) sa „šialenstvo stalo veselosťou". Socha sa snaží naznačiť tak opileckú neschopnosť, ako aj povznesené vedomie, ale to sa možno neskorším divákom stratilo, a zvyčajne sa potom tieto dva aspekty rozdelili, pričom zjavne opitý Silenus predstavuje to prvé a mladý Bakchus sa často zobrazuje s krídlami, pretože prenáša myseľ do vyšších sfér.<ref>Bull, 228–232, 228 citovaný</ref> 
[[Súbor:Hendrick Goltzius, Dutch (active Haarlem) - Sine Cerere et Libero friget Venus (Without Ceres and Bacchus, Venus Would Freeze) - Google Art Project.jpg|alt=Hendrik Goltzius, 1600-03, Sine Cerere et Libero friget Venus (Bez Ceres a Bakcha by Venuša zamrzla). Okolo 1600-1603, tuš na plátne, Philadelphia Museum of Art|vľavo|náhľad|[[Hendrik Goltzius]], 1600-03, ''[[Sine Cerere et Libero friget Venus]]'' (Bez Ceres a Bakcha by Venuša zamrzla). Okolo 1600-1603, tuš na plátne, Philadelphia Museum of Art]]
[[Tiziano Vecelli|Tizianove]] obrazy ''[[Bakchus a Ariadna (Tizian)|Bakchus a Ariadna]]'' ([[1523]]) a ''[[Bakchanálie Andrijcov (Tizian)|Bakchanálie Andrijcov]]'' ([[1526]]), oba namaľované pre tú istú miestnosť, ponúkajú vplyvné heroické pastorále<ref>Bull, 235–238, 242, 247–250</ref>, zatiaľ čo [[Diego Velázquez de Cuéllar|Diego Velázquez]] v ''[[Triumfe Baccha (Velázquez)|Triumfe Bakcha]]'' (alebo ''Los borrachos'' - „pijani", okolo [[1629]]) a [[Jusepe de Ribera]] vo svojom ''[[Opitý Silénos (Ribera)|Opitom Silénovi]]'' volia žánrový realizmus. [[Flámske barokové maliarstvo]] často maľovalo Bakchových nasledovníkov, ako napríklad vo [[Anthonis van Dyck|Van Dyckovom]] ''Opitom Silénovi'' a mnohých [[Peter Paul Rubens|Rubensových]] dielach. Ďalším pravidelným maliarom bakchických scén bol [[Nicolas Poussin|Poussin]].<ref>Bull, 233–235</ref>

Častým námetom v umení od [[16. storočie|16. storočia]] bolo zobrazenie Bakcha a Ceres, ktorí sa starajú o predstaviteľa lásky - často Venušu, Amora alebo Amore. Táto tradícia vychádza z citátu rímskeho komika [[Terentius|Terentia]] (asi 195/185 - asi 159 pred Kr.), ktorý sa stal obľúbeným príslovím v ranom novoveku: ''Sine Cerere et Baccho friget Venus'' („bez Ceres a Baccha Venuša zamrzne"). Jeho najjednoduchšia významová rovina je, že láska potrebuje jedlo a víno, aby sa jej darilo. Umelecké diela založené na tomto výroku boli populárne v období rokov 1550 – 1630, najmä v [[Severný manierizmus|severnom manierizme]] v [[Praha|Prahe]] a [[Nizozemsko|Nizozemsku]], ako aj u [[Peter Paul Rubens|Rubensa]]. Bakchus sa pre svoje spojenie s úrodou viniča stal bohom jesene a on a jeho nasledovníci boli často zobrazovaní v súboroch znázorňujúcich ročné obdobia.<ref>Bull</ref>

=== Moderná literatúra a filozofia ===
[[Súbor:Los borrachos o el triunfo de Baco 1629 Velázquez.jpg|alt=Triumf Bakcha, Diego Velázquez, okolo roku 1629|náhľad|''[[Triumf Bakcha (Velázquez)|Triumf Bakcha]]'', [[Diego Velázquez de Cuéllar|Diego Velázquez]], okolo roku [[1629]]]]
[[Súbor:Cornelis de Vos - El triunfo de Baco.jpg|alt=Triumf Bakcha, Cornelis de Vos|náhľad|''Triumf Bakcha'', [[Cornelis de Vos]]]]
Dionýzus zostal inšpiráciou pre umelcov, filozofov a spisovateľov až do [[Novovek|modernej doby]]. Nemecký filozof [[Friedrich Nietzsche]] v knihe [[Zrodenie tragédie z ducha hudby|''Zrod tragédie'']] ([[1872]]) navrhol, že v pozadí vývoja [[Antická tragédia|gréckej tragédie]] je napätie medzi [[Apolónske a dionýzovské|apolónskym a dionýzovským]] estetickým princípom; Dionýzos predstavoval to, čo je nespútane chaotické a iracionálne, zatiaľ čo Apolón reprezentoval racionálne a usporiadané. Táto koncepcia súperenia alebo opozície medzi Dionýzom a Apollónom bola charakterizovaná ako „moderný mýtus", pretože je výmyslom moderných mysliteľov, ako sú Nietzsche a [[Johann Joachim Winckelmann]], a nenachádza sa v klasických prameňoch. Prijatie a popularita tejto témy v západnej kultúre však boli také veľké, že jej podtext ovplyvnil závery klasickej vedy.<ref>Isler-Kerényi, C., & Watson, W. (2007). „Modern Mythologies: 'Dionysos' Versus 'Apollo'". In ''Dionysos in Archaic Greece: An Understanding through Images'' (pp. 235–254). Leiden; Boston: Brill. Retrieved from http://www.jstor.org/stable/10.1163/j.ctt1w76w9x.13</ref>

Nietzsche tiež tvrdil, že najstaršie formy gréckej tragédie boli úplne založené na trpiacom Dionýzovi. V Nietzscheho diele ''[[Mimo dobra a zla]]'' z roku [[1886]] a neskôr v dielach ''[[Súmrak modiel]]'', ''[[Antikrist (kniha)|Antikrist]]'' a ''[[Ecce Homo (kniha)|Ecce Homo]]'' je Dionýzos chápaný ako stelesnenie nespútanej [[Vôľa k moci|vôle k moci]]. Básnik [[Vjačeslav Ivanovič Ivanov]] v dielach ''Helénske náboženstvo trpiaceho boha'' ([[1904]]) a ''Dionýz a rané dionýzovstvo'' ([[1921]]) rozvíja teóriu dionýzovstva, pričom pôvod literatúry, a najmä tragédie, odvodzuje od antických [[dionýzových mystérií]]. Ivanov tvrdí, že Dionýzovo utrpenie „bolo charakteristickým znakom kultu", podobne ako je Kristovo utrpenie významné pre kresťanstvo.<ref>{{Cite book|last=Rosenthal|first=Bernice Glatzer|chapter-url=https://books.google.com/books?id=IGpOo6IV74IC&pg=PA344|title=Sacred Stories: Religion and Spirituality in Modern Russia|publisher=Indiana University Press|year=2007|isbn=978-0-253-21850-6|editor-last=Steinberg|editor-first=Mark D. and Heather J. Coleman|location=Bloomington and Indianapolis|page=344|language=en|chapter=Chapter 13. A New Spirituality: The Confluence of Nietzsche and Orthodoxy in Russian Religious Thought}}</ref> [[Károly Kerényi]] charakterizuje Dionýza ako predstaviteľa psychologickej životnej sily (grécky ''Zoê'').<ref>Kerenyi, K., ''Dionysus: Archetypal Image of Indestructible Life'' (Princeton/Bollingen, 1976).</ref> Iné psychologické interpretácie kladú do popredia Dionýzovu emocionalitu, pričom sa zameriavajú na radosť, hrôzu alebo hystériu spojenú s týmto bohom.<ref>Jeanmaire, H. Dionysus: histoire du culte de Bacchus, (pp. 106ff) Payot, (1951)</ref><ref>Johnson, R. A. 'Ecstasy; Understanding the Psychology of Joy' HarperColling (1987)</ref><ref>Hillman, J. 'Dionysus Reimagined' in The Myth of Analysis (pp. 271–281) HarperCollins (1972); Hillman, J. 'Dionysus in Jung's Writings' in Facing The Gods, Spring Publications (1980)</ref><ref>Thompson, J. [http://www.mythopoetry.com/mythopoetics/scholar09_thompson.html 'Emotional Intelligence/Imaginal Intelligence'] v ''Mythopoetry Scholar Journal'', Vol 1, 2010</ref><ref>Lopez-Pedraza, R. 'Dionysus in Exile: On the Repression of the Body and Emotion', Chiron Publications (2000)</ref> [[Sigmund Freud]] určil, aby bol jeho popol uložený do starogréckej vázy s maľovanými dionýzovskými výjavmi z jeho zbierky, ktorá je dodnes vystavená v [[Golders Green Crematorium]] v [[Londýn|Londýne]].

=== Moderné umenie a hry ===
[[Walt Disney]] zobrazil Bakcha v animovanom filme [[Fantázia (film)|Fantázia]] ([[1940]]) ako postavu podobnú [[Silénos|Silénovi]].

V roku [[1974]] Stephen Sondheim a Burt Shevelove adaptovali [[Aristofanes|Aristofanovu]] komédiu ''[[Žaby (komédia)|Žaby]]'' do podoby moderného muzikálu, ktorý sa v roku [[2004]] dostal na Broadway a v roku 2017 bol obnovený v Londýne. Muzikál zachováva zostup Dionýza do Hádu, aby priviedol späť dramatika; dramatici sú však aktualizovaní do modernej doby a Dionýz si musí vybrať medzi [[George Bernard Shaw|Georgeom Bernardom Shawom]] a [[William Shakespeare|Williamom Shakespearom]].<ref>{{cite web|last1=Murray|first1=Matthew|title=The Frogs|url=http://www.talkinbroadway.com/page/world/Frogs.html|website=Talkin' Broadway|access-date=2 August 2017}}</ref>

V roku [[2014]] sa Dionýzos objavil v hre [[Smite]] ako hrateľný boh pod svojím rímskym menom Bakchus.

V roku [[2018]] vydal austrálsky hudobný projekt [[Dead Can Dance]] album s názvom ''[[Dionysus]]''. Hudobník [[Brendan Perry]] opísal inšpiráciu pre tento album ako transový, „dionýzovský" zážitok, ktorý zažil na festivale počas cesty na španielsky vidiek. „Práve na jarných festivaloch, ako bol tento, vidíte skutočné pozostatky dionýzovských festivalov. Sú po celom Stredomorí na odľahlých miestach, kde kresťanský vplyv nebol taký veľký. ... Ľudia nosia masky a tancujú v kruhu, takmer akoby sa pri ich oslavách zastavil čas." Perry sa rozhodol použiť okrem vokálneho zboru aj stredomorské ľudové nástroje, ktoré napodobňujú prírodné zvuky, aby navodil atmosféru antického festivalu.<ref>Grow, Kory. „[https://www.rollingstone.com/music/music-features/dead-can-dance-tour-dionysus-new-album-749693/ Dead Can Dance on Awakening the Ancient Instincts Within]" ''Rolling Stone'', November 7, 2018.</ref>

V roku [[2019]] vydala [[Kórejská republika|juhokórejská]] chlapčenská skupina [[BTS (skupina)|BTS]] [[Rap rock|rap-rock]]-[[Synthpop|synth-pop]]-[[Hip-hop (hudba)|hip-hop]] skladbu s názvom „''Dionysus''" ako súčasť svojho albumu ''[[Map of the Soul: Persona]]''. Pomenovanie tejto skladby vychádza zo spojenia menovca s hýrením a excesom, to sa odráža v jej texte, v ktorom sa hovorí o „opíjaní sa umením".<ref name=":32">{{cite web|last1=Daly|first1=Rhian|title=Všetky najdôležitejšie body z globálnej tlačovej konferencie BTS: [online]: Jungkookov chýbajúci mixtape, Sugovo ďalšie proroctvo a význam "Map Of The Soul: Persona".|url=https://www.nme.com/blogs/nme-blogs/bts-map-of-the-soul-persona-global-press-conference-2477824|website=[[NME]]|access-date=April 17, 2019|date=April 22, 2019}}</ref>

== Rodostrom ==
{{Rodostrom bohov Olympu 1}}

== Galéria ==
<gallery>
Súbor:Dionysus Sarcophagus.jpg|Rímsky mramorový sarkofág s Dionýzovým triumfom a ročnými obdobiami (asi 260 – 270)
Súbor:Roman - Sarcophagus with the Triumph of Dionysus - Walters 2331 (2).jpg|Dionýzov triumf
Súbor:Exekias Dionysos Staatliche Antikensammlungen 2044 n2.jpg|Dionýzov pohár, [[Kylix (keramika)|kylix]] zo 6. storočia pred Kr. s Dionýzom plaviacim sa s pirátmi, ktorých premenil na delfíny
Súbor:Dionysus holding an egg and a cock, terracotta from Tanagra, Greece, c. 350 BC.jpg|Dionýzus držiaci vajce a kohúta, terakota z [[Tanagra|Tanagry]], [[Grécko]], okolo roku 350 pred Kr. 
Súbor:Dionysos on a cheetah, Pella, Greece.jpg|Dionýzos na leopardovi, [[Macedónia (historické územie)|macedónska]] [[mozaika]] z [[Pella|Pelly]] v Grécku (4. storočie pred Kr.)
Súbor:Dionysos Sardanapalus.jpg|Socha Dionýza (Sardanapala) (Museo Palazzo Massimo Alle Terme, Rím)
Súbor:Bronze Head of Dionysos.JPG|Bronzová hlava Dionýza (50 pred Kr. – 50 po Kr.) v [[British Museum|Britskom múzeu]]<ref>„[https://www.britishmuseum.org/research/collection_online/collection_object_details.aspx?objectId=460422&partId=1&people=130287&peoA=130287-3-17&page=1 British Museum – statue]". Britishmuseum.org.</ref>
Súbor:Remich Statue of Dionysus.JPG|Socha Dionýza v [[Remich|Remichu]] v [[Luxembursk|Luxembursku]]
Súbor:Fane Table.jpg|Stôl s motívom Bakcha - vrchná doska bola vyrobená vo [[Florencia|Florencii]] (okolo roku [[1736]]) a pozlátený drevený podstavec v Británii alebo Írsku (okolo rokov 1736 – 1740).
Súbor:Testa di statua frontale dionisiaca, 310-290 ac ca, dal c.d. auguratorium del palatino.jpg|Hlava sochy Dionýza, 310 – 290 pred Kr., Palatínske múzeum
Súbor:Bacchus (Giovanni Francesco Romanelli) - Nationalmuseum - 17103.tif|Bakchus – [[Giovanni Francesco Romanelli]] ([[17. storočie]])
Súbor:Dionüszosz amfóra.jpg|Dionýzova amfora
Súbor:Dionüszosz kancsó.jpg|Dionýzov džbán
Súbor:3326 - Athens - Stoà of Attalus Museum - Head of Dyonisos - Photo by Giovanni Dall'Orto, Nov 9 2009.jpg|[[Terakota|Terakotová]] váza v tvare Dionýzovej hlavy (okolo roku 410 pred Kr.) – vystavená v Múzeu antickej Agory v [[Atény|Aténach]]
Súbor:Amphora with cult mask of Dionysus, by the Antimenes Painter, arounbd 520 BC, Altes Museum Berlin (13718436013).jpg|Amfora s kultovou maskou Dionýza od maliara Antimenesa, okolo roku 520 pred n. l., [[Staré múzeum (Berlín)|Altes Museum]]
Súbor:Marble head of Dionysus, from the Gymnasium of Salamis, 2nd century AD, Cyprus Museum, Nicosia, Cyprus (22309811890).jpg|Mramorová hlava Dionýza z gymnázia v Salamíne, [[2. storočie]] po Kr., Cyperské múzeum, [[Nikózia]], [[Cyprus]]
Súbor:Dionysos - Landesmuseum Württemberg.jpg|Kultová maska Dionýza z [[Boiótia|Boiótie]], [[4. storočie pred Kr.|4. storočie]] pred Kr. 
Súbor:Marble statuette of Dionysos MET DP367957.jpg|Mramorová soška Dionýza, začiatok tretieho storočia pred Kr., [[Metropolitan Museum of Art|Metropolitné múzeum]]
</gallery>

== Referencie ==
{{Referencie}}

== Literatúra ==

* [[Vojtech Zamarovský|ZAMAROVSKÝ, Vojtech]]. ''Bohovia a hrdinovia antických bájí''. 5. doplnené vydanie. Bratislava: Perfekt, 2015. ISBN 978-80-8046-717-3.

== Pozri aj ==
* [[Zoznam postáv gréckej mytológie]]

== Iné projekty ==
{{Projekt|commonscat=Dionysos}}

== Zdroj ==
{{preklad|en|Dionysus|1182706334}}

{{Grécka mytológia}}

[[Kategória:Grécki bohovia]]
[[Kategória:Rímski bohovia]]
[[Kategória:Víno]]