Dokumentárne divadlo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Dokumentárne divadlo (niekedy nazývané aj „divadlo faktu“ alebo „dokudráma“) je divadlo, ktoré čiastočne alebo úplne využíva existujúce dokumentárne materiály (napr. novinové články, spomienky, rozhovory, zápisnice a protokoly a pod.) ako zdrojové materiály pre vytvorenie divadelného scenára.

Niektorí tvorcovia tohto typu divadla zdôrazňujú, že je to „divadlo, ktoré nenarába s fikciou, divadlo, ktoré predtým, než sa začne pripravovať (...) vychádza z nejakého prieskumu, prieskumu situácie – aktuálnej alebo historickej. Alebo skrátene povedané: Divadlo, ktoré nie je fikciou“.[1]

Pri dokumentárnom divadle by mal divák cítiť stotožnenie sa autora alebo inscenátora s myšlienkou, posolstvom hry. Z neho vyplýva aj odlišnosť miery práce s dokumentom – to znamená či inscenátori (vrátane autora) majú záujem držať sa čo najviac celej šírky zdokumentovaných skutočností alebo len istej časti, či sa inšpirujú z osobných, resp. iných overených alebo neoverených zdrojov, či miestami pracujú s fikciou. Alebo či základom je fikcia, do ktorej vkladajú rôzne druhy dokumentárnych materiálov, a tak vyvárajú obraz osobnosti, resp. doby (minulej či súčasnej).[1]

Divadelný kritik Jürgen Berger zdôrazňuje špecifiká dokumentárneho divadla, keď konštatuje, že „...dokumentárne divadlo, tak ako sa chápe v užšom slova zmysle, sa nemôže odkloniť od svojho rešeršného materiálu, pretože to spočíva v podstate tejto metódy. Ak dokumentarista pracuje s rozhovormi, potom je tento rovnako ako novinár, viazaný svojím partnerom, s ktorým viedol rozhovor. Nemôže si domyslieť a doplniť to, čo sa mu zdá, že chýba. Na druhej strane ale musí vymýšľať stále nové spôsoby, ako svoj materiál formálne prezentovať, aby zaujal obecenstvo.“[2]

V určitých formách dokumentárneho divadla existujú prieniky s politickým divadlom a komunitným divadlom.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Dokumentárne divadlo ako žáner existuje v podstate od počiatku existencie divadla, pretože snahy začleniť historický materiál do literárneho textu sú vystopovateľné už v antických dobách a tieto prvky sa nesú divadelnou históriou aj v jej ďalších etapách – v stredovekých mystériách, v renesančnej dráme, Shakespearových historických tragédiách, francúzskych revolučných vlasteneckých drámach, agitačnom divadle či v Living Newspapers. Divadelná dráma rovnako ako aj dokudráma v širšom slova zmysle je však charakteristická predovšetkým pre druhú polovicu dvadsiateho storočia. Zakladateľmi moderného dokumentárneho divadla sú predovšetkým Bertolt Brecht a Erwin Piscator, ktorí sa zameriavali na zdroje sociálnych konliktov, triedneho napätia a štruktúr moci. Ďalšími priekopníkmi boli Heinar Kipphardt (Prípad Oppenheimer/The Case of J. Robert Oppenheimer), Rolf Hochhuth (Zástupca/ Der Stellvertreter. Ein christliches Trauerspiel) a Peter Weiss (The Investigation).

Peter Weiss v druhej polovici šesťdesiatych rokov definoval dokumentárne divadlo ako “...divadlo spravodajstva. Zdržiava sa akejkoľvek objavnej myšlienky, sprostredkuje autentický materiál, spracuje ho do formy a reprodukuje ho z javiska bez akýchkoľvek zmien obsahu.“ V súčasnosti však už existuje celý rad divadelných umelcov, ktorí pracujú s celkom odlišnými dokumentaristickými prostriedkami a so spomenutou definíciou Petra Weissa zaobchádzajú len veľmi voľne.[2]

Výrazný rozmach zaznamenalo dokumentárne divadlo v Nemecku, kde najmä v posledných rokoch rozvinulo a vytvorilo široké spektrum rozmanitých foriem. Noví dokumentaristi sa však vyhýbajú prekračovaniu hraníc do fikcie.[2]

Slovenské dokumentárne divadlo[upraviť | upraviť zdroj]

D. Podmaková na príkladoch zo súčasného slovenského divadla charakterizuje tri základné skupiny dokumentárneho typu divadla. Prvou je vytvorenie divadelného obrazu z čo najautentickejšieho materiálu, ktorý sa môže prelínať s literatúrou faktu; druhou je vytvorenie hry/ inscenácie, ktorej text vznikol na základe zozbieraných materiálov dokumentárneho a historického charakteru, o. i. novinové články, rozhovory s pamätníkmi vystavané do istého príbehu. Tretiu skupinu tvoria texty, ktoré cez prizmu individuálnej a kolektívnej pamäti pripomínajú minulosť, pričom uprednostňujú vlastný pohľad, resp. spomienky.[1]

Inscenácie slovenského dokumentárneho divadla (výber)[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c PODMAKOVÁ, Dagmar. Dva svety dokumentárneho divadla [online]. Slovenské divadlo č. 2/2011, 2011. Dostupné online.
  2. a b c BERGER, Jürgen. Poézia faktov – možnosti a limity dokumentárneho divadla [online]. Goethe Institut Slowakei, 2012. Dostupné online.