Preskočiť na obsah

Druhý dodatok Ústavy Spojených štátov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Listina práv v Národných archívoch
Druhý dodatok zblízka

Druhý dodatok (Dodatok II) Ústavy Spojených štátov chráni právo ľudu držať a nosiť zbrane a bol prijatý 15. decembra 1791, ako súčasť prvej desiatky dodatkov ústavy obsiahnutých v listine práv.[1][2][3][4] Najvyšší súd Spojených štátov rozhodol, že toto právo sa vzťahuje na jednotlivcov a zároveň rozhodol, že právo na držbu zbrane nie je neobmedzené a zákon nezakazuje ďalšiu reguláciu strelných zbraní, ani podobných zariadení. Štátne a miestne vlády nesmú však toto právo porušiť a rovnako ani Kongres.

Druhý dodatok bol čiastočne založený na anglickom práve (Common law) a bol ovplyvnený anglickou Listinou práv 1689. Sir William Blackstone popísal toto právo ako pomocné právo podporujúce prirodzené právo sebaobrany, právo na odpor voči útlaku a občiansku povinnosť konať v prípade potreby kolektívnej obrany.[5]

Prezidenti James Monroe a John Adams podporovali ratifikáciu Ústavy, no jej najvplyvnejším formovateľom bol James Madison. Vo svojej eseji v Listoch federalistov č.46, publikovanej 29. januára 1788, písal o tom, ako by federálna armáda mohla byť v prípade potreby zastavená domobranou. Veril, že národ by mal bojovať proti korupcii, aristokracií a vplyvu rôznych záujmových skupín. Porovnával Spojené štáty s európskymi kráľovstvami, o ktorých sa s opovrhnutím vyjadril, že nedôverovali ľudu so zbraňami. Ubezpečil svojich spoluobčanov, že nemusia mať nikdy strach z vlády, pretože majú ako jeden z mála národov právo vlastniť zbraň.[6]

Do januára 1788, štáty Delaware, Pennsylvánia, New Jersey, Georgia a Connecticut ratifikovali Ústavu bez toho, že by trvali na dodatkoch. Boli navrhnuté viaceré špecifické zmeny a doplnenia, ale žiadne z nich neboli prijaté v čase, keď bola ústava ratifikovaná. Pennsylvánia zvažovala 15 dodatkov, ktoré okrem iného zahŕňali právo ľudí nosiť zbrane a vytvárať domobrany. Massachusetts ratifikovalo Ústavu aj s navrhovanými dodatkami. Prvých 10 dodatkov nakoniec vstúpilo do platnosti 15. decembra 1791 po tom, ako boli ratifikované troma štvrtinami štátov.

Najvyšší súd v prípade United States v. Cruikshenk (1875) rozhodol, že právo nosiť zbraň nie je garantované ústavou a nie je na nej závislé. Druhý dodatok znamená len to, že právo nosiť zbraň nebude porušené Kongresom a jednotlivé štáty majú Ústavou zaručenú voľnosť prijímať zákony, ktoré regulujú držanie zbraní. V prípade United States v. Miller (1939) Najvyšší súd rozhodol, že Druhý dodatok sa nevzťahuje na zbrane, ktoré nemajú odôvodnené využitie pri domobrane. (V tomto prípade puška s čiastočne odpílenou hlavňou).

V dvadsiatom prvom storočí bol Druhý dodatok opätovne vystavený akademickému i súdnemu záujmu. V prípade District of Columbia v. Heller (2008), Najvyšší súd vydal zásadné rozhodnutie, že Druhý dodatok chráni právo jednotlivca na držbu a nosenie strelnej zbrane.[7][8] V prípade McDonald v. Chicago (2010), súd objasnil, že táto interpretácia Druhého dodatku je záväzná pre všetky štáty.[9] V prípade Caetano v. Massachusetts (2016), Najvyšší súd rozhodol, že Druhý dodatok sa vzťahuje aj na zbrane, ktoré v čase jeho ratifikácie neexistovali (v tomto prípade paralyzér) a taktiež, že táto ochrana nie je obmedzená len na zbrane používané v boji.[10]

Napriek týmto rozhodnutiam stále medzi rôznymi organizáciami prebieha diskusia o kontrole držby zbraní.[11]

Existuje niekoľko verzií textu Druhého dodatku, ktoré obsahujú rozdiely v interpunkcii a písaní veľkých písmen. Rozdiely medzi konceptami, ratifikovanými a podpísanými kópiami a rôznymi zverejnenými transkripciami[12][13][14][15][16][17][18][19] sú zdrojom debát o pôvodnom význame a správnej interpretácií dodatku.[20][21]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Constitutional Law. [s.l.] : Casenotes. Dostupné online.
  2. Jilson, Cal. American Government: Political Development and Institutional Change. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
  3. Shaman, Jeffrey. After Heller: What Now for the Second Amendment [online]. Santa Clara Law Review, [cit. 2014-01-30]. Dostupné online.
  4. US Senate Annotated Constitution [online]. [Cit. 2014-01-30]. Dostupné online.
  5. Blackstone's Commentaries on the Laws of England – Book the First – Chapter the First: Of the Absolute Rights of Individuals, p. 139 [online]. Avalon.law.yale.edu, [cit. 2013-08-01]. Dostupné online.
  6. The Federalist No. 46, at 371 (James Madison) (John. C. Hamilton Ed., 1864)
  7. POLLOCK, Earl. The Supreme Court and American Democracy: Case Studies on Judicial Review and Public Policy. [s.l.] : Greenwood, 2008. ISBN 978-0-313-36525-6. S. 375, 423.
  8. EDITOR, Gregg Lee Carter,. Guns in American society: an encyclopedia of history, politics, culture, and the law. 2nd. vyd. Santa Barbara, Calif. : ABC-CLIO. Dostupné online. ISBN 978-0-313-38670-1.
  9. LIPTAK, Adam. Justices Extend Firearm Rights in 5-to-4 Ruling. The New York Times, June 28, 2010. Dostupné online [cit. 2012-12-17].
  10. LIPTAK, Adam. Supreme Court Declines to Hear Challenge to Colorado’s Marijuana Laws [online]. The New York Times, March 21, 2016, [cit. 2016-03-21]. Dostupné online.
  11. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online. ISBN 978-0-313-38670-1.
  12. Davies, pp. 209–16.
  13. The second amendment's capitalization and punctuation are not uniformly reported; another version has four commas, after "militia," "state," and "arms." Since documents were at that time copied by hand, variations in punctuation and capitalization are common, and the copy retained by the first Congress, the copies transmitted by it to the state legislatures, and the ratifications returned by them show wide variations in such details. Letter from Marlene McGuirl, Chief, British-American Law Division, Library of Congress (Oct. 29, 1976).
  14. FREEDMAN, Adam. Clause and Effect. The New York Times, December 16, 2007. Dostupné online.
  15. . Dostupné online.
  16. . Dostupné online.
  17. . Dostupné online.
  18. . Dostupné online.
  19. . Dostupné online.
  20. "How A Comma Gave Americans The Right To Own Guns". Business Insider. Retrieved on 1 July 2016.
  21. "Clause and Effect". The New York Times. 16 December 2007. Retrieved on 1 July 2016.