Duch (filozofia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Duch je tradičná téma nielen filozofických úvah, ale aj náboženstva, špeciálnych vied i v každodennom živote, príčom významové útvary, v ktorých vykryštalizovávajú tieto úvahy, sa značne odlišujú: napríklad primitívne náboženstvá alebo špiritizmus chápu ducha ako jemnú látku zvláštnej povahy, zatiaľ čo povedzme v metafyzike sa neraz chápe ako nemateriálna substancia.

V najširšom zmysle dnes duch znamená mysliacu skutočnosť, prítomnú v každom jednotlivom subjekte, no zbavenú subjektivity. Na rozdiel od individualizovanej duše je niečím spoločným, nadosobným. Môže tak byť protikladom hmoty (ako predmetu myslenia), prírody alebo tela (tento protiklad je teologického pôvodu).

V užšom zmysle môže byť duch synonymom intelektu a protikladom vnímania.

Duch podľa Descarta[upraviť | upraviť kód]

Duch je jednoduchý, nerozpriestranený, nezrušiteľný, považujúci sám seba za mysliaceho.

Duch podľa Hegela[upraviť | upraviť kód]

Duch je bytie pri sebe, pravda a sloboda, negácia prírody. Duch je dialektické stávanie sa, ktoré prebieha v troch štádiách: duch je podstatou ako téza (subjektívny duch), mimo seba ako antitéza (objektívny duch) a osebe ako syntéza (absolútny duch)

Duch podľa Platóna[upraviť | upraviť kód]

Duch je najvyššia súčasť duše, sila myslieť (LOGISTIKON).

Duch podľa Leibnitza[upraviť | upraviť kód]

Duch je poznávanie a jeho obsahom sú kognitivne významové útvary.


Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.