Emilio Betti
| Emilio Betti | |
| taliansky právnik, právny romanista, civilista a filozof | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 20. august 1890 |
| Camerino, Talianske kráľovstvo | |
| Úmrtie | 11. august 1968 (77 rokov) |
| Camorciano di Camerino, Taliansko | |
| Národnosť | talianska |
| Alma mater | Parmská univerzita (právo) a Bolognská univerzita (štúdium antiky) |
| Zamestnanie | univerzitný profesor |
| Rodičia | Tullio Betti a Emilia, rod. Mannucciová |
| Príbuzní | Leopardo Betti (starý otec) |
| Súrodenci | Ugo Betti (dramatik) |
| Dielo | |
| Žánre | odborná a vedecká literatúra |
| Obdobie | 20. storočie |
| Témy | rímske právo, právna filozofia, hermeneutika |
| Literárne hnutie | talianska právna romanistika a civilistika, hermeneutika |
| Významné práce | La struttura dell’obbligazione romana e il problema della sua genesi (1919); Diritto processuale civile italiano (1932); Diritto romano: parte generale (1935); Teoria generale del negozio giuridico (1943; 2. ed. 1950); Interpretazione della legge e degli atti giuridici (1949); Teoria generale delle obbligazioni (1953 – 1955); Teoria generale della interpretazione (1955); Problematica del diritto internazionale (1956); Cours de droit civil comparé des obligations (1958); Allgemeine Auslegungslehre als Methodik der Geisteswissenschaften (1967)[1] |
| Ovplyvnený | |
| Podpis |  |
Emilio Betti (* 20. august 1890, Camerino – † 11. august 1968, Camorciano di Camerino) bol taliansky právnik (právny romanista a civilista) a spoluzakladateľ filozofickej hermeneutiky.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Betti sa venoval mnohým témam z oblasti rímskeho, občianskeho práva, civilného procesného práva a medzinárodného práva súkromného, pričom potreby jeho výskumu ho doviedli k všeobecnejším úvahám o interpretácii a hermeneutike.[2]
Nadväzuje na všeobecnú teóriu výkladu ako ju rozvinul najmä Schleiermacher a Dilthey a usiluje sa o jej aplikáciu v celej oblasti duchovných vied.
Jeho chápanie teórie výkladu sa nazýva rekonštruktívnou hermeneutikou, ktorá sa vymedzuje voči tzv. integratívnej hermeneutike rozvíjanej najmä Heideggerom a Gadamerom. Integratívna hermeneutika sa snaží vykladať hermeneutický objekt (text) na základe dejinnosti hermeneutického subjektu (interpretátor), pričom sa však hlavný dôraz pri výklade kladie na porozumenie prítomnosti, a tak sa dejinnosť subjektu integruje do interpretovaného objektu. Výsledkom takéhoto výkladu je potom (historický) relativizmus. Betti sa voči takémuto chápaniu hermeneutiky vymedzuje, pretože "práve pri tomto hermeneutickom postupe sa stupňuje nebezpečie nesprávneho porozumenia spolu s možnosťou, že sa zo skúmaných textov získa iba to zmysluplné a rozumové, ktoré je vlastné interpretátorovi, a že sa vynechá to, čo je cudzie a vlastné druhému, event. sa to dá do zátvoriek ako údajný mýtus. Ponúka sa však táto námietka: texty predložené zmysel určujúcemu ‘predporozumeniu’ tu nie sú nato, aby potvrdili naše vopred prijaté predpoklady: musíme naopak predpokladať, že tieto texty nám majú povedať niečo, čo ešte sami od seba nevieme a čo je tu nezávisle na našom určovaní zmyslu."[3]
Predpokladom rekonštruktívnej hermeneutiky je filozofický realizmus.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Betti, Emilio. In: Enciclopedia on line [online]. Roma: Istituto della Enciclopedia Italiana fondata da Giovanni Treccani, [cit. 2025-09-09]. Dostupné online.
- ↑ Betti, Emilio. In: Dizionario di filosofia [online]. Roma: Istituto della Enciclopedia Italiana fondata da Giovanni Treccani, 2009, [cit. 2025-09-09]. Dostupné online.
- ↑ BETTI, E.: Hermeneutika jako obecná metodika humanitních věd. Přel. K. Šprunk. In: Sousedík, S.: Úvod do rekonstruktivní hermeneutiky. Praha: Triton 2008, s. 128.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.