Endoios
Endoios (starogr. Ἔνδοιος) bol grécky sochár v 6. storočí pred Kr.[1]
Sochár Endoios sa narodil v Aténach, kde pravdepodobne prežil aj väčšinu svojho života. Podľa starovekých povestí bol žiakom mýtického Daidala,[2] ale v jeho prípade ide celkom určite o umelca, ktorý tvoril približne v rokoch 530 až 500 pred Kr. Z antiky sú známe štyri Endoiove signatúry (tri z Atén).[1][3][4][5]
Starovekí autori uvádzajú, že medzi jeho diela patrila napr. socha bohyne Atény menom Alea, zhotovená zo slonoviny, ktorú po víťazstve (budúceho cisára) Augusta nad Antoniom a jeho spojeneckým vojskom odviezlo rímske vojsko ako svoju korisť do Ríma,[6] veľká drevená socha tej istej bohyne v chráme Atény zvanej Polias (Mestská) v maloázijských Erythrách[7] alebo drevená socha (podľa Plínia z trvanlivého cédra alebo ebenu) bohyne Artemis v Efeze.[8]
Endoiovým zachovalým dielom je pozozostatok mramorovej sediacej sochy Atény z aténskej Akropoly, ktorú v druhom storočí videl Pausanias, autor sprievodcovskej príručky po Grécku: „Musím však pokračovať ďalej, ak mám preputovať celým gréckym svetom vo svojom rozprávaní. Endoios bol rodom Aténčan a Daidalov žiak, ktorý nasledoval Daidala na Krétu, keď ten utekal pre zavraždenie Kala. Endoiovým dielom je sediaca socha Atény s nápisom, že ju venoval Kallias a vytvoril Endoios.“[9]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 398-399.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 504 vysvětlivky.
- ↑ Inscriptiones Graecae, IG I³ 763 [1]
- ↑ Inscriptiones Graecae, IG I³ 1214 [2]
- ↑ Inscriptiones Graecae, IG I³ 1380 [3]
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 76.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 20.
- ↑ Plínius Starší, Naturalis Historia, 16,214.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 164.