Errico Malatesta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Anarchizmus
Anarchy-symbol.svg
Školy anarchizmu
Anarchokomunizmus
Anarchokolektivizmus
Anarchosyndikalizmus
Anarchofeminizmus
Anarchoindividualizmus
Anarchoprimitivizmus
Anarchokapitalizmus
Ekoanarchizmus
Zelený anarchizmus (environmentálny)
Kresťanský anarchizmus
Infoanarchizmus
Anarchopacifizmus
Mutualizmus
Významní myslitelia
Max Stirner · William Godwin · Josiah Warren · Lysander Spooner · Johann Most · Pierre Joseph Proudhon · Michail Alexandrovič Bakunin · Henry David Thoreau · Piotr Alexejevič Kropotkin · Errico Malatesta · Benjamin Tucker · Emma Goldmanová · Alexander Berkman · Émile Armand · Murray Bookchin · Noam Chomsky · John Zerzan · Nestor Ivanovyč Machno
Súvisiace články
Parížska komúna
Kronstadtská rebélia
Španielska revolúcia
Anarchistické symboly
Anarchistický čierny kríž
Jurská federácia
Squatting
z  d  u

Ericco Malatesta (* 14. december 1853, Santa Maria Capua Vetere - † 22. júl 1932, Rím) bol taliansky anarchokomunista. Väčšinu svojho života strávil mimo Talianska, a dokopy desať rokov života vo väzení. Bol priateľ s Michailom Bakuninom a Piotrom Kropotkinom.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Malatesta sa narodil v mesta Santa Maria Capua Vetere na juhu Talianska. Prvýkrát bol zatknutý už vo svojich štrnástich rokoch, keď napísal list kráľovi Viktorovi Emanuelovi II., v ktorom písal o nespravodlivosti, ktorú videl okolo seba. Neskôr začal študovať medicínu na univerzite v Neapole, no z univerzity bol vyhodený v roku 1871 kvôli účasti na protivládnej demonštrácii. V tom čase akurát existovala Parížska komúna, a Malatesta sa stal jej veľkým obdivovateľom, a vstúpil do Neapolskej sekcie Medzinárodnej asociácie pracujúcich (známej aj ako Prvá internacionála). V roku 1872 sa stretol s Bakuninom. V nasledujúcich rokoch šíril anarchistické myšlienky po celom Taliansku, začo bol dvakrát zatknutý.

V roku 1877 Malatesta a ďalších tridsať anarchistov, medzi ktorými boli aj Carlo Cafiero a Rus Sergius Stepniak, začalo povstanie v talianskej provincii Benevento. Povstalci spálili daňové registre, zrušili panovanie kráľa a vyhlásili územie za anarchistické. Miestne obyvateľstvo bolo povstaním nadšené, podporil ho dokonca aj jeden farár. Po krátkom čase tam však vtrhli vládne vojská a anarchistické územie bolo násilne včlenené späť do Talianska. Povstalci boli prepustení po šesťnástich mesiacoch vo väzení, no boli pod neustálym dohľadom polície. Krátko po prepustení Malatesta na dlhý čas odchádza z Talianska.

Najprv išiel do Egypta, no zakrátko bol z tade vyhostený. Vstup mal zakázaný aj do Sýrie a Turecka, tak sa vylodil v Marseille, zkade odišiel do Ženevy, ktorá bola vtedy anarchistickým centrom. Spoznal sa tu s anarchistami Élisée Reclusom a Piotrom Kropotkinom. V roku 1880 bol vyhostený aj zo Ženevy a odišiel do Londýna.

V roku 1882 išiel bojovať proti Britským koloniálnym jednotkám v Egypte, zkade sa na ďalší rok tajne vrátil do Talianska. Vo Florencii založil anarchistický týždenník La Questione Sociale (Sociálna otázka). V roku 1884 sa vrátil do Neapola, no čoskoro musel pred zatknutím utiecť do Buenos Aires. Tam sa stal členom militantnej robotníckej organizácie. Malatesta na Argentínčanov urobil dojem, dodnes tam pôsobí najväčšie anarchistické hnutie v Južnej Amerike.

V roku 1889 sa vrátil do Európy, pričom najprv žil v Nice, kde krátko vydával noviny L'Associazione, a potom odišiel do Londýna, kde zostal ďalších osem rokov. Počas tohto čase napísal viacero pamfletov, napr. L'Anarchia.

V roku 1907 sa zúčastnil Medzinárodného anarchistického kongresu v Amterdame. Malatesta tu s ostatnými anarchistami debatoval okrem iného o vzťahoch medzi anarchistami a odbormi. Malatesta vnímal odbory ako príliš reformistické a konzervatívne. V roku 1912 bol Londýnskym súdom odsúdený na tri mesiace vo väzení a následnú deportáciu, no tento rozsudok bol zrušený po kampaniach radikálnej tlače a početných demonštráciách anarchistov po celej Británii.

Po Prvej svetovej vojne sa Malatesta už natrvalo vrátil do Talianska. V roku 1921 bol opäť odsúdený, a prepustený na slobodu dva mesiace pred nástupom fašistov k moci. V rokoch 1924 až 1926 vydával noviny Pensiero e Volontà, ktoré boli jedny z posledných, ktoré boli ukončené fašistickou cenzúrou. Posledné roky života žil pokojný život, zarábal si ako elektrikár. Zomrel 22. júla 1932 na zápal pľúc.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]