Eufranor z Korintu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Aténa Mattei, rímska kopia gréckeho originálu zrejme od Eufranora z cca 4. stor. pred Kr., Musée du Louvre

Eufranor alebo Eufranór (starogr. Ἐυφράνωρ) bol grécky sochár, maliar, cizelér a spisovateľ v 4. storočí pred Kr.[1]

Biografia[upraviť | upraviť kód]

Eufranor sa narodil zrejme na Isthmijskej šiji pri Korinte.[2] V rozkvete svojich síl bol približne v rokoch 360330 pred Kr. Vynikal neobyčajnou mnohostrannosťou, bol zároveň maliarom a sochárom, z mramoru či z bronzu zhotovoval kolosy, cizeloval čaše (opracovával ich kovový povrch[3]), tiež napísal niekoľko kníh o súmernosti a farbách.[2][1]

Svoje umenie vykonával na mnohých miestach severného Peloponézu ale i v Aténach, preto ho v istom ohľade môžeme považovať za prostredníka školy sikyónskej a aténskej. Z jeho mnohostrannej tvorby sa žiaľ zachovalo len niekoľko sôch. Eufranos sa svoje sochy snažil zobraziť lepšie ako predošlí sochári a preto na nich zaviedol zmeny v telesných rozmeroch, hlavne štíhlosťou svojich sôch sa stal predchodcom Lysippa, ktorý tento nový kánon zdokonalil.[4]

Sochárske diela[upraviť | upraviť kód]

Vieme asi o 12 jeho sochách, z ktorých niektoré boli obrovské. V staroveku bola preslávená jeho socha Parida, v ktorom bolo podľa Plínia zároveň poznať rozhodcu bohýň, milenca krásnej Heleny, ako aj vraha Achillovho.[5] Z ďalších sôch sa mu pripisuje socha bohyne Atény, Léto držiaca svoje deti v náručí, Apolóna (Apolón Patróos), Dionýza, Héfaista, Agathodaimóna (Bonus Eventus), Alexadra Veľkého a Filipa II. na vozoch so štvorzáprahom.[5][1][4] Niektorí znalci umenia mu pripisovali aj autorstvo slávnej sochy Apolóna Belvederského, ktorý je ale dielom jeho spolužiaka Leóchara.[6]

Maľby na stenách Diovej Stoy[upraviť | upraviť kód]

Nemecký znalec antického umenia J. J. Winckelmann uvádza, že Eufranor ako prvý zaviedol do maliarstva symetriu[7] a dodal kontúram vznešenejší štýl.[8] Podľa starovekého autora Pausania bol autorom nástenných malieb Diovej Stoy (Diovho stĺporadia) na aténskej agore: „Stĺpová chodba, vybudovaná vzadu, má obrazy takzvaných dvanástich bohov. Na protiľahlej stene je potom namaľovaný Théseus, Démokratia (Ľudovláda) a Démos (Ľud). Obraz naznačuje, že Théseus ustanovil Aténčanom vládu rovnosti...Je tu tiež vyobrazený zápas tých Aténčanov pri Mantineii, ktorí boli poslaní Lakedaimončanom na pomoc. Celú vtedajšiu vojnu opísal slovami medzi inými i Xenofón, dobytie Kadmeie, porážku Lakedaimončanov pri Leuktrách, ako vtrhli Boióťania na Peloponéz a ako Lekadaimončanom prišli z Atén pomocné zbory. Na obraze je zobrazený boj jazdectva, v ktorom najviac vynikajú Gryllos, Xenofontov syn, medzi Aténčanmi a Téban Epameinóndas v boiótskom jazdectve. Tieto maľby namaľoval Aténčan Eufranór a v neďalekej svätyni zobrazil Apolóna Otcovského (Patróos).[9] Historik Plutarchos vyjadril k týmto maľbám veľký obdiv.[10]

Grécka stoa bola dlhá stĺpová sieň, ktorá bola z jednej strany obohnaná múrmi (niekedy boli za múrom i miestnosti) a druhú stranu tvorila jednoduchá alebo dvojitá rada stĺpov. Steny stoy boli často zdobené maľbami alebo nápismi. V priestoroch stoy sa ľudia prechádzali, hovorili, vyučovali alebo sa schádzali.[11] Filozof Zénón a jeho následníci sa nazývali stoici, pretože prednášal v Stoe poikilé (v maľovanej stoe), ktorá sa nachádzala tiež na aténskej agore.[12]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 398.
  2. a b Plínius Starší, Naturalis Historia, 35,128-129.
  3. Mária Ivanová-Šalingová, Zuzana Maníková. Slovník cudzích slov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983. 67-001-83. S. 170.
  4. a b Archeologický ústav CSAV v Akademii, nakl. CSAV, 1860, Památky archaeologické, str. 153
  5. a b Plínius Starší, Naturalis Historia, 34,77-78.
  6. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 138.
  7. Johann Joachim Winckelmann. Dějiny umění starověku Stati. Praha : Odeon, 1986. 01-519-86. S. 122.
  8. Johann Joachim Winckelmann. Dějiny umění starověku Stati. Praha : Odeon, 1986. 01-519-86. S. 271.
  9. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 27-28.
  10. Plutarchos, De gloria Atheniensium, 2,7-11.
  11. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 227.
  12. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 526.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]