Eva Štefankovičová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Eva Štefankovičová
slovenská filmová režisérka a scenáristka
Narodenie24. máj 1940 (79 rokov)
Piešťany, Slovensko

Eva Štefankovičová, rodená Trnková (* 24. máj 1940, Piešťany, Slovensko) je slovenská filmová režisérka a scenáristka.

Kariéra[upraviť | upraviť kód]

S filmom sa náhodne stretla pri nakrúcaní filmu Statočný zlodej (1958) režiséra Jána Lacka. Opustila štúdia práv a zamestnala sa vo Filmovej tvorbe Bratislava, kde ako skriptka, klapka alebo pomocná režisérka pracovala pod známymi režisérmi. Spolupracovala na filmoch Petra Solana Tvár v okne (1963), Prípad Barnabáš Kos (1964), Kým sa skončí táto noc (1965), Sedem svedkov (TV, 1967), Jozefa Zachara Zmluva s diablom (1967), Niet inej cesty (1968) Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade (1969) a i.
V roku 1973, štyri roky po ukončení diaľkového štúdia filmovej a televíznej dramaturgie na Divadelnej fakulte VŠMU, nakrútila svoj krátkometrážny debut Pozvanie ku streľbe kráľovskej. V roku 1982 debutovala na poli celovečerného filmu snímkou Čarbanice, ktorá zobrazuje deti a ich starosti. Problémom teenagerov sa venovala aj vo svojich ďalších filmoch Slané cukríky (1985) a Kúpeľňový hráč (1988).

Slané cukríky sú príbehom dospievajúcich sestier Heleny a Vlasty, ktoré žijú len s otcom. Helena sa učí za kaderníčku a ako modelku si berie sestru. Po výhre na súťaži, kde sestru ostrihá nakrátko, sa stretáva s veľkým úspechom a všetky ženy chodia do kaderníctva len pre Helenin výherný účes. Do prostého príbehu vnáša slabý dramatický oblúk len postava otca, ktorý dcéram hovorí, že chodí dvakrát do týždňa pískať po dedinách zápasy, no v skutočnosti chodí za milenkou. Na filme vidieť väčšia dynamika a vítaná sviežosť aspoň z technického hľadiska v porovnaní s filmami 70. rokov. Príbehovo sú však Slané cukríky len „rozprávkou“ s morálnym posolstvom, že nie vždy prvé miesto je výhra. Dôležitejšou Štefankovičovej témou sa tak stáva postavenie ženy (matky) v spoločnosti a jej postupná emancipácia.
Problémom žien sa venovala nielen v dokumentárnych filmoch ako Mama, ale slobodná (1984) alebo Vedľajšie zamestnanie: matka (1990), ale aj vo svojom treťom hranom filme Nemožná (1987). Tragický príbeh novinárky v stredných rokoch dokonca idealizuje ženu ako človeka, ktorý dokáže zniesť ťažké rany osudu a stále zostáva pevnou súdružkou na svojom mieste.
Vo svojom poslednom hranom filme Kúpeľňový hráč sa Štefankovičová znova vrátila k téme mladých, no nedokázala nadviazať na úspech Čarbaníc. Príbeh nesmelého Vila, ktorý hráva na lesnom rohu, je úsmevným filmom o hľadaní odvahy a miesta v živote. Aj keď sa film snaží priblížiť mladým, výsledok je dosť umelý a celkovo naivný. Vilove trampoty s trémou, ale aj láskou sú sledované s odstupom a divák sa tak nevie s mentalitou postavy stotožniť.

Popri hraných filmoch sa venovala aj dokumentárnej tvorbe – Divadlo (1980), Murár z Pribyliny (1983), Vzdušný most (1984), Stavitelia vzdušných zámkov (1986), Spievali u Pavarottiho (1989) a i. Pre Česko-slovenskú televíziu Bratislava nakrútila viacero dokumentárnych filmov ako napríklad Sila (1982), Prázdne hniezda (1984), Nie sme zlí (1984), Mama, ale slobodná a i. Významné domáce filmové ocenenia získali jej dva dlhometrážne dokumentárne filmy Vedľajšie zamestnanie: matka a Všetci spolu... (po slovensky) (1991), v ktorom reflektovala porevolučné obdobie rokov 1989 – 1990. V súčasnosti vedie jednu z najväčších a najprestížnejších kastingových agentúr na Slovensku Galaxy, ktorú založila v roku 1991.

Filmografia[upraviť | upraviť kód]

  • 1973: Pozvanie ku streľbe kráľovskej (KDF)
  • 1978: Pocta (KDF)
  • 1979: Adresát neznámy (KDF), Agrokomplex ´79 (KDF), Dožinky ´79 (KDF), Mám rád život (TV/DF), Pieseň pre teba (KDF)
  • 1980: Divadlo (KDF), Mestá v SSR stredné Slovensko (KDF), Mestá v SSR východné Slovensko (KDF), Mestá v SSR západné Slovensko (KDF)
  • 1981: Mama, to nie je len slovo (KDF), Prečo (KDF), Sonda č. 9/1981 – Mladosť je...(SF), Život je náš (KDF)
  • 1982:Čarbanice (HF)
  • 1983: A zasa budú Vianoce... (TV), Dirigent (TV), Hra na čierneho Petra (TV), Murár z Pribyliny (KDF), Zázračné deti (TV/DF)
  • 1984: Čo je to rooming-in alebo Aby sa deti nerodili dvakrát (TV), Ja cestujem, ty cestuješ, on cestuje... (TV), Mama, ale slobodná (TV/DF), Nie sme zlí (TV/DF), Niekoľkotisíc krokov (KDF), Pieseň moja, pieseň (TV/DF), Prázdne hniezda (TV/DF), Vzdušný most (SDF)
  • 1985: Slané cukríky (HF)
  • 1986: Aspoň do roka chcela byť mladá (TV/DF), Malí branci (KDF), Pionierska organizácia SZM (KDF), Spevák Peter Dvorský (SDF), Stavitelia vzdušných zámkov (KDF)
  • 1987: Nemožná (HF)
  • 1988: Ako fatamorgána (KDF), Kúpeľňový hráč (HF)
  • 1989: Spievali u Pavarottiho (KDF)
  • 1990: Míting KDH (KDF), Vedľajšie zamestnanie: matka (DF)
  • 1991: Medailón Lasica + Satinský (TV/DF), Nežiadúce (TV), Všetci spolu... (po slovensky) (DF)
  • 1992: Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi (KDF)
  • 1995: Výťah do neba (SHF)
  • 2000: Mama, chcem byť modelka (TV/DF)

Autorka o sebe[upraviť | upraviť kód]

„Dlhé roky som pracovala v rôznych profesiách vo filmových štáboch a viem, čo pre tento kolektív znamená osobnosť režiséra. Je to dôležité predovšetkým preto, lebo jeho autorita vo veľkej miere ovplyvňuje atmosféru pri samotnej výrobe filmu, no predovšetkým výsledok – hotový film. Svojou prácou nechcem dokazovať, že ženy môžu robiť film práve tak dobre ako muži a nerada sa pri rôznych rozhovoroch stretávam s takýmto názorom na moju prácu. Nie som feministka. Skutočnosť, že som žena – režisérka znamená pre mňa výhodu špecifických zážitkov, ktoré sa svojimi filmami pokúšam tlmočiť.“[1]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. KILIAN A.: O malosti „veľkých“ úspechov a naopak. In: Práca, roč. 40, č.271 (16.11. 1985), s.6.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • ŠMATLÁKOVÁ R., ŠMATLÁK M.: Filmové profily, slovenskí režiséri hraných filmov. Bratislava, Slovenský filmový ústav, 2005, s. 616 – 625.
  • www.sfd.sk