Guillaume Dubois
| Guillaume Dubois | ||||||||
| kardinál Svätej rímskej cirkvi | ||||||||
 Cardinal Guillaume Dubois od Hyacintha Rigauda, Clevelandské múzeum umenia, 1723 | ||||||||
| ||||||||
 | ||||||||
| Štát pôsobenia | Francúzsko | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Funkcie a tituly | ||||||||
| kardinál | ||||||||
| 16. júl 1721 – 10. august 1723 | ||||||||
| arcibiskup z Cambrai | ||||||||
| 9. jún 1720 – 10. august 1723 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 6. september 1656 Brive-la-Gaillarde, Francúzske kráľovstvo | |||||||
| Úmrtie | 10. august 1723 (66 rokov) Versailles, Francúzske kráľovstvo | |||||||
| Pochovaný | Kostol svätého Rochusa, Paríž | |||||||
| Svätenia | ||||||||
| Cirkev | rímskokatolícka | |||||||
| Rehoľník | ||||||||
| Rehoľa | Rád svätého Benedikta | |||||||
| Diakon | ||||||||
| Svätenie | 25. február 1720 (63 rokov) | |||||||
| Kňaz | ||||||||
| Kňazská vysviacka | 3. marec 1720 (63 rokov) Louis de La Vergne-Montenard de Tressan | |||||||
| Biskup | ||||||||
| Menovanie | 9. jún 1720 (63 rokov) Armand Gaston Maximilien de Rohan | |||||||
| Kardinál | ||||||||
| Menovanie | 16. júl 1721 (64 rokov) Inocent XIII. | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 Guillaume Dubois | ||||||||
Guillaume Dubois (* 6. september 1656, Brive-la-Gaillarde, Francúzske kráľovstvo – † 10. august 1723, Versailles, Francúzske kráľovstvo) bol francúzsky kardinál a štátnik.
Život a vláda
[upraviť | upraviť zdroj]Skoré roky
[upraviť | upraviť zdroj]Dubois, tretí zo štyroch veľkých kardinálov-ministrov (Richelieu, Mazarin, Dubois a Fleury), sa narodil v Brive-la-Gaillarde v Limuzínsku. Podľa jeho nepriateľov bol synom lekárnika, jeho otec bol v skutočnosti doktor medicíny z váženej rodiny, ktorý mal malú drogériu ako súčasť nevyhnutnej výbavy vidieckeho lekára. Vzdelanie získal v škole Bratov kresťanskej náuky v Brive, kde dostal tonzúru ako trinásťročný. V roku 1672, keď ukončil štúdium filozofie, získal štipendium na kolégiu St. Michel v Paríži od generálporučíka Limuzínska. Vedúci kolégia, abbé Antoine Faure, ktorý pochádzal z rovnakej časti krajiny ako on, sa s týmto chlapcom spriatelil a pokračoval v tom ešte mnoho rokov po ukončení štúdia, pričom mu našiel žiakov a nakoniec pre neho získal miesto vychovávateľa mladého vojvodu z Chartres, neskôr regenta vojvodu z Orléans.[1]
Kariéra
[upraviť | upraviť zdroj]Dubois si získal priazeň Ľudovíta XIV. uzavretím manželstva jeho žiaka s Françoise-Marie de Bourbon, Mlle de Blois, prirodzenou, ale legitímnou dcérou kráľa a pani de Montespan;[2] a za túto službu bol odmenený darom opátstva St. Just v Pikardii. Bol prítomný so svojím žiakom v bitke pri Steenkerque a „čelil paľbe,“ hovorí maršal Luxembourg, „ako granátnik“. Poslaný na francúzske veľvyslanectvo v Londýne sa natoľko aktivizoval, že ho odvolali na žiadosť veľvyslanca, ktorý sa obával jeho intríg. To však skôr zvýšilo jeho kredit u kráľa. Keď sa vojvoda D’Orléans stal regentom (1715), Dubois, ktorý niekoľko rokov pôsobil ako jeho tajomník, sa stal štátnym radcom a hlavná moc postupne prešla do jeho rúk [3]
Duboisova politika neustále smerovala k udržaniu mieru v Utrechte, čo z neho urobilo hlavného protivníka plánov kardinála Alberoniho na rozšírenie Španielska. Aby čelil Alberoniho intrigám, navrhol spojenectvo s Britániou a napriek veľkým ťažkostiam sa mu podarilo vyjednať trojitú alianciu (1717). V roku 1719 poslal armády do Španielska ako súčasť štvoritej aliancie, čo prinútilo Filipa V. prepustiť Alberoniho. Inak jeho politika zostala mierovou. Duboisov úspech ho posilnil proti ostrému odporu veľkej časti dvora. Dubois bol nápomocný počas sprisahania v Cellamare v roku 1718.[4]
Prosil regenta, aby mu dal arcibiskupstvo Cambrai, najbohatšie vo Francúzsku. Túto požiadavku podporil Juraj I. a regent ustúpil. Dubois mieril na kardinálsky klobúk, pretože takýto cirkevný titul by mu dal najvyššiu vážnosť a prednosť v Conseil d'en haut, čo by mu umožnilo beztrestne odstraňovať svojich politických protivníkov. Regent sa spočiatku zdráhal: hoci sám nebol nábožensky založený, sotva mohol považovať Duboisa za vhodného arcibiskupa v čase, keď sa za jeho milenku všeobecne považovala ambiciózna Claudine Guérin de Tencin.[5] Regent nazval Duboisa „najhrubším, ateistickým a najhorším kňazom, aký kedy bol“. Bol taký bezbožný, že sa tradovalo, že sotva dokázal odrecitovať modlitbu Otčenáš, keď prijal sväté rozkazy prevziať arcibiskupstvo v Cambrai.
V jeden deň mu boli udelené všetky obvyklé rozkazy a dokonca aj veľký kazateľ Massillon súhlasil s účasťou na obradoch. Jeho ďalším cieľom bol kardinálsky titul a po dlhých a najziskovejších rokovaniach zo strany pápeža Klementa XI., červený klobúk mu bol daný Innocentom XIII. (1721), ktorého voľba bola z veľkej časti spôsobená úplatkami Duboisa. Odhaduje sa, že tento kardinál stál Francúzsko asi osem miliónov frankov. V nasledujúcom roku bol menovaný prvým ministrom Francúzska (August). Čoskoro bol prijatý na Académie Française a bol menovaný predsedom zhromaždenia duchovných.
Keď Ľudovít XV. dosiahol v roku 1723 väčšinu, zostal Dubois hlavným ministrom. Nahromadil obrovský súkromný majetok (hoci nič v porovnaní s chamtivým získavaním bohatstva Conciniho, Richelieua, Mazarina, Fouqueta a Colberta) a okrem toho mal aj príjmy zo siedmich opátstiev. Bol však korisťou tých najstrašnejších bolestí tela a agónie mysle. Jeho zhýralosť mu zničila zdravie a bola nevyhnutná operácia. Takmer okamžite nasledovala jeho smrť vo Versailles 10. augusta 1723.
Duboisov portrét teda nakreslil jeho dlhoročný rival, vojvoda de St Simon (ktorý mal jeho obraz na svojom záchode).[6]
Tento slávny obrázok je určite neobjektívny. Dubois bol bez škrupúľ, ale aj jeho súčasníci a nech mal akékoľvek neresti, vytvoril európsky mier, ktorý s výnimkou malých, zdržanlivých vojenských výprav proti rakúskym Habsburgovcom potrval štvrť storočia.
V roku 1789 sa objavilo Vie privée du Cardinal Dubois, pripisované jednému z jeho tajomníkov Mongezovi; a v roku 1815 jeho Mémoires secrets et correspondance inédite, upravil L de Sevelinges. Pozri tiež A Chéruel, Saint-Simon et l'abbé Dubois ; L Wiesener, Le Régent, l'abbé Dubois et les Anglais (1891); a memoáre tej doby.
Jean Rochefort si zahral postavu kardinála vo filme od Bertranda Taverniera, Que la fête commence....
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Guillaume Dubois
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Guillaume Dubois na anglickej Wikipédii.
| Predchodca André Dacier |
Kreslo 28 Francúzska akadémia 1722 – 1723 |
Nástupca Charles-Jean-François Hénault |
| Predchodca Nicolas Chalon du Blé |
Minister zahraničných vecí 1718 – 1723 |
Nástupca Charles-Jean-Baptiste Fleuriau de Morville |
| Predchodca neobsadená pozícia |
Prvý minister Francúzska 1715 – 1723 |
Nástupca Filip Orleánsky |