Henri d'Orléans

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Henri d'Orléans
Henri d'Orléans
Štát pôsob.Francúzsko
Narodenie14. jún 1933
Woluwe-Saint-Pierre, Belgicko
Úmrtie21. január 2019 (85 rokov)
Paríž, Francúzsko
Národnosťfrancúzska
Zamestnanieverejne činná osoba
Známy vďakapretendent francúzskeho trónu
Alma materInstitut d'études politiques de Paris
Profesiaspisovateľ, maliar, politik
PodpisHenri d'Orléans, podpis (z wikidata)
Odkazy
Webstránkaleblogducomtedeparis.fr
CommonsSpolupracuj na Commons Henri d'Orléans

Henri d´OrleánsHenrich Orleánsky, alebo Henrich VII., gróf parížsky, (celým titulom princ Henri, gróf parížsky, vojvoda Francúzska, pre francúzskych monarchistov Henry VII.) (* 14. jún 1933, Woluwe-Saint-Pierre, Belgicko – † 21. január 2019,[1] Paríž, Francúzsko), bol francúzsky šľachtic z rodu Bourbon-Orléans, pretendent (hlava nevládnucej kráľovskej rodiny) francúzskeho trónu z rodu Orléans.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Henrichov otec – Henrich VI., gróf parížsky (*1980 - †1999) v roku 1987

Narodil sa ako najstarší syn Henricha VI., grófa parížskeho a Izabely Orléans-Braganza. Narodil sa v Belgicku, pretože francúzske zákony do roku 1950 zakazovali členom kráľovskej dynastie vstup na územie Francúzska. Po smrti svojho starého otca, princa Jána, vojvodu z Guise, sa stal dauphinom Francúzska. Vyštudoval elitný Institut d'études politiques de Paris a potom slúžil ako radový vojak v Alžírskej vojne.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho prvou manželkou bola Mária Terézia z Württembergu, s ktorou sa oženil 5. júla 1957. Pár mal päť detí, a to Máriu Isabelu, Františka, Blanku Alžbetu, Jána a Euda. Manželstvo však nebolo šťastné a v roku 1984 bolo občiansky rozvedené. Ešte v ten istý rok sa Henrich oženil s Micaelou Annou Maríou Cousin y Quiñones de León. Rozvod rozhneval jeho otca, ktorý Henricha vydedil, zbavil ho titulu grófa z Clermonte a udelil mu miesto neho titul grófa z Mortain. Kým grófstvo Clermont kedysi patrilo synovi Ľudovíta IX., ktorý sa stal predkom Bourbonovcov, grófstvo Mortain patrilo Jánovi Bezzemkovi. Avšak po niekoľkých rokoch sa otec a syn uzmierili, jeho rozvod bol cirkevne potvrdený a Henrich sa opäť stal dedičom trónu. V júli 1999, po smrti svojho otca, sa stal novým grófom parížskym, vojvodom Francúzska a hlavou Francúzskeho kráľovského domu. Titul grófa parížskeho užíval na pamäť svojho prapredka Oda Parížskeho, rovnako vojvodu Francúzska, pretože oba tituly užívali Kapetovci pred nástupom na kráľovský trón.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Henrich zomrel v Paríži 21. januára 2019 a pohreb sa konal 2. februára 2019.[2] Henrich je pochovaný v Kráľovskej kaplnke v Dreux (Chapelle Royale de Dreux), tradičnej hrobke členov orléanskej dynastie. Aj keď sa Henri d'Orléans nikdy nestal francúzskym kráľom, svet sa s ním rozlúčil ako s monarchom. Na pohrebe bolo prítomné monacké knieža Albert II.,[3] marocký korunný princ Moulay El Hassan zastupujúci kráľa Mohameda VI.[4] a tiež španielska kráľovná Žofia Grécka, matka kráľa Filipa VI.[3] a množstvo ďalších európskych aristokratov vrátane princa Emanuela Filiberta Savojského,[5] albánskeho korunného princa Leku II.[6] či ruského dediča trónu veľkovojvodu Juraja Michajloviča Ruského.[7] Pohrebu sa zúčastnila aj bývalá iránska kráľovná Farah Palhaví.[8]

Erb francúzskej kráľovskej rodiny

Rády a vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

Dynastické rády[upraviť | upraviť zdroj]

Henrich Orleánsky bol ako Hlava Francúzskeho kráľovského domu a uchádzač o trón Francúzska tiež veľmajstrom tradičných dynastických rádov.[9] Táto pozícia bola sporná z pohľadu zástancov Ľudovíta Bourbonského, Hlavy rodu Bourbonovcov, ktorý je dnes taktiež uchádzačom o francúzsky trón.[10] Dňa 24. decembra 2016 oproti Ľudovítovým nárokom ostro vystúpil Henrich na svojom oficiálnom webe.[11] Henrich bol od roku 1999 veľmajster týchto francúzskych dynastických rádov:

  • Rád svätého Ducha (L'ordre du Saint-Esprit), sporné.
  • Rád svätého Michala (L'ordre de Saint-Michel), sporné.
  • Rád svätého Ľudovíta (L'ordre royal et militaire de Saint-Louis), sporné.

Rytierske rády[upraviť | upraviť zdroj]

Rád Hviezdy a Panny Márie Karmelskej (Ancien ordre royal et souverain de l’Étoile et de Notre-Dame du Mont-Carmel). Henrich d´Orleáns 8. apríla 2013 obnovil dva bývalé kráľovské rády a spojil ich do jedného. Pôvodný Rád Hviezdy založil 16. novembra 1351 francúzsky kráľ Ján II. zvaný Dobrý a v roku 1487 ho zrušil kráľ Karol VII. Rád Panny Márie Karmelskej bol založený 12. apríla 1606 francúzskym kráľom Henrichom IV., ktorý sa ho v októbri 1608 rozhodol spojiť s rádom sv. Lazára. Personálna únia (spojený rád) bola však až v roku 1668 uznaná pápežským legátom pre Francúzsko. Spojený rád bol zrušený pádom monarchie vo Francúzsku v roku 1830. Rád Hviezdy a rád Panny Márie Karmelskej nemali počas vlády francúzskych kráľov nikdy spoločnú históriu, ako napríklad už spomínaný Rád svätého Lazára a Panny Márie Karmelskej. U pretendentov je podľa medzinárodného práva možné, aby boli patrónmi, resp. veľmajstrami už existujúcich rytierskych a vlastných dynastických rádov. Zakladanie nových rádov (podobne ich spájanie) je však z pohľadu medzinárodného práva sporné. Rád Hviezdy a Panny Márie Karmelskej tak nie je v zozname rytierskych rádov Medzinárodnej komisie pre rytierske rády[12] a nie je ako rád uznaný Veľkou kanceláriou Čestnej légie – Grande Chancellerie de la Légion d'Honneur, ktorá je vládou Francúzskej republiky poverená evidenciou a správou čestných titulov a hodností. Veľmajstrom rádu je operetný spevák Richard Finell, uvedený do funkcie 17. januára 2015.[13] Vo Francúzsku je rád registrovanou asociáciou podľa zákona z 1. júla 1901 o spolkoch a občianskych združeniach.

Vojenský a špitálsky rád svätého Lazára Jeruzalemského. Tento rád bol od roku 1308 pod ochranou francúzskych kráľov, kedy ho pod svoju ochranu prijal francúzsky kráľ Filip IV. Od tohto roku obsahuje kompletná francúzska kráľovská titulatúra aj titul Ochranca Rádu svätého Lazára. Neskôr v roku 1517 rozhodnutím pápeža Leva X. sa úrad veľmajstra stal francúzskou prelatúrou s právom kráľa menovať prelátov, čím sa väzba rádu na francúzsku korunu a postavenie kráľa ako Fons Honorum ešte umocnila. Henrich zo svojej pozície pretendenta trónu obnovil túto ochranu v roku 2004, avšak v roku 2012 ju odobral.[14]

Ján II. zvaný Dobrý zakladá Rád hviezdy, miniatúra zo 14. storočia (Francúzska národná knižnica)

Francúzske štátne vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rád čestnej légie (Légion d’honneur), vojenská skupina, rytier (2009)[15] – dekrét z 30. apríla 2008.[16]
  • Kríž za vojenské zásluhy (Croix de la Valeur militaire), za aktívnu bojovú účasť v Alžírskej vojne (1959).
  • Bojový kríž (Croix du combattant).
  • Pamätná medaila pre bezpečnostné operácie a udržiavanie poriadku v Severnej Afrike (Médaille commémorative des opérations de sécurité et de maintien de l'ordre en Afrique du Nord).

Ostatné dynastické rády[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rád kniežaťa Danila I., veľkokríž. Ide o kráľovský dynastický rád Čiernej Hory. Henrichovi rád v roku 2005 udelil Nikola II. Petrović-Njegoš, čiernohorský korunný princ, pretendent trónu Čiernej Hory a hlava dynastie Petrović-Njegoš, žijúci vo francúzskom exile.
  • Rád württemberskej koruny, veľkokríž, tento rád získal v roku 1957 pri svadbe s prvou manželkou Máriou Teréziou z Württembergu. Ide o dynastický rád kráľovského rodu Württemberg.

Ďalší uchádzači o francúzsky trón[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem Henricha Orleánskeho boli za jeho života za pretendentov francúzskeho trónu považovaní ešte:

  • Ľudovít Bourbonský, vojvoda z Anjou (* 25. apríl 1974, Madrid), francúzsky Louis Alphonse Gonzalvo Victor Emmanuel Marc de Bourbon, duc d'Anjou, španielsky Luís Alfonso Gonzalo Víctor Manuel Marco de Borbón y Martínez-Bordiú, Duque de Anjou. Podľa jeho stúpencov, tzv. legitimistov, je od 30. januára 1989 hlavou kráľovskej dynastie francúzskych Bourbonovcov.[17]
  • Jean-Christophe, princ Napoléon (* 11. júl 1986), francúzsky Jean Christophe Louis Ferdinand Albéric Napoléon, je podľa názorov niektorých Bonapartistov, hlavou bývalého cisárskeho domu Francúzska a dedič Napoleona Bonaparta.[18]

Po Henrichovej smrti je podľa Orléanistov oprávneným pretendentom na trón Francúzska jeho syn Princ Jean, vojvoda z Vendôme, ako "Jean IV".[19]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Le comte de Paris, Henri d’Orléans, est décédé
  2. Prince Jean de France - Obsèques de Monseigneur le Comte de Paris [online]. princejeandefrance.fr, [cit. 2019-02-05]. Dostupné online.
  3. a b CHAZAN, David. Two 'princes' locked in battle to succeed Henri d’Orleans as 'official' pretender to French throne. The Telegraph, 2019-02-03. Dostupné online [cit. 2019-02-05]. ISSN 0307-1235. (po anglicky)
  4. Morocco World News [online]. 2019-02-03, [cit. 2019-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. Emmanuel Philibert of Savoie attends the funeral of Prince Henri of... [online]. Getty Images, [cit. 2019-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. Prince Leka of Albania attends the funeral of Prince Henri of... [online]. Getty Images, [cit. 2019-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. Grand Duke Georges of Russia attends the funeral of Prince Henri of... [online]. Getty Images, [cit. 2019-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. Charles-Philippe D'orleans and Farah Palhavi attend the funeral of... [online]. Getty Images, [cit. 2019-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. Ordres royaux [archive]
  10. [La légitimité des lys et le duc d'Anjou de Jean Silve de Ventavon]
  11. leblogducomtedeparis.fr [online]. leblogducomtedeparis.fr, [cit. 2017-01-06]. Dostupné online.
  12. http://www.icocregister.org/2016.ICOCRegister.pdf
  13. ordredeletoileetdumontcarmel.fr [online]. ordredeletoileetdumontcarmel.fr, [cit. 2017-01-07]. Dostupné online.
  14. Communiqué de Monseigneur le Comte de Paris. archive.is, 2014-02-02. Dostupné online [cit. 2017-01-06].
  15. Le comte de Paris décoré de la Légion d'honneur à l'Elysée - Noblesse & Royautés. Noblesse & Royautés, 2009-05-18. Dostupné online [cit. 2017-01-06]. (po francúzsky)
  16. Décret du 30 avril 2008 portant promotion et nomination [online]. [Cit. 2017-01-06]. Dostupné online.
  17. Olga S. OpfellRoyalty who wait: the 21 heads of formerly regnant houses of Europe (2001), p. 11.
  18. de Badts de Cugnac, Chantal. Coutant de Saisseval, Guy. Le Petit Gotha. Nouvelle Imprimerie Laballery, Paris 2002, pp. 437, 442 (French) ISBN 2-9507974-3-1
  19. FRENCHUNIONISTPROJECT. The French Unionist Project [online]. 2019-01-21, [cit. 2019-01-23]. Dostupné online. (po anglicky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]