Hugo Rahner

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Hugo Karl Erich Rahner
nemecký jezuita, teológ a historik
Narodenie3. máj 1900
Pfullendorf
Úmrtie21. december 1968 (68 rokov)
Mníchov

Hugo Karl Erich Rahner SJ (* 3. máj 1900, Pfullendorf – † 21. december 1968, Mníchov) bol nemecký jezuita, teológ a historik. Považuje sa za predstaviteľa tzv. kerygmatickej teológie.

Rodina[upraviť | upraviť kód]

Hugo Rahner vyrastal v tradične katolíckej rodine. Bol tretím zo siedmich detí manželov Karla Rahnera st. (1868 – 1934), učiteľa nemčiny, histórie a francúzštiny, a Luisy Rahner rod. Trescher (1875 – 1976). Je bratom Elisabethy Cremer rod. Rahner a Karla Rahnera SJ.

Život[upraviť | upraviť kód]

Po polročnej vojenskej službe na konci 1. svetovej vojny a bezprostredne po maturite v roku 1918 vstúpil Hugo Rahner do Spoločnosti Ježišovej, teda k jezuitom. Po štúdiách filozofie na jezuitskej vysokej škole vo Valkenburg aan de Geul pôsobil v rokoch 1923 až 1926 ako prefekt a vychovávateľ na jezuitskom gymnáziu „Stella Matutina“ v meste Feldkirch. V rokoch 1926 až 1931 študoval filozofiu a katolícku teológiu na Universität Innsbruck. V roku 1929 bol v Pullachu, neďaleko Mníchova, mníchovským arcibiskupom Michaelom kardinálom Faulhaberom vysvätený za katolíckeho kňaza. Po dosiahnutí doktorátu (Dr. theol.) z patristiky v roku 1931 (Innsbruck) študoval v rokoch 1931 až 1934 históriu na Rheinische Friedrich-Wilhelms-Universität v Bonne. Štúdium úspešne ukončil pod vedením Wilhelma Neußa a v roku 1934 promoval s titulom Dr. phil. V roku 1935 sa habilitoval v Innsbrucku v odbore „cirkevné dejiny prvých storočí“ a „patrológia“.

Od roku 1935 prednášal na Universität Innsbruck. V roku 1937 sa stal riadnym profesorom cirkevných dejín, dejín dogiem a patrológie. V dôsledku zrušenia teologickej fakulty počas nacizmu a druhej svetovej vojny boli innsbruckí jezuiti a medzinárodný kňazský seminár Canisianum preložení do mesta Sion (Sitten) vo Švajčiarsku. Tu, v rokoch 1938 až 1945 na Pápežskej teologickej fakulte, prednášal aj Hugo Rahner. V rokoch 1940 až 1946 prednášal aj v spolku Eranos v Locarne, kde sa spoznal aj s takými osobnosťami ako C. G. Jung, Mircea Eliade a Rudolf Otto.

Po znovuobnovení teologickej fakulty v Innsbrucku v roku 1945 sa stal Hugo Rahner na krátko jej dekanom (1945/1946), neskôr sa stal rektorom univerzity (1949/1950). V rokoch 1952 až 1953 opäť pôsobil ako dekan teologickej fakulty. V dôsledku svojej ťažkej choroby (morbus Parkinson) bol však v roku 1963 predčasne penzionovaný. Je pochovaný na cintoríne v Pullachu.

Je autorom početných príspevkov v oblasti patrológie, ignaciánskej spirituality a duchovnej situácie súčasnosti. Pri príležitosti jeho 60. narodenín bola zostavená jeho bibliografia s názvom „Sentire Ecclesiam“, ktorá obsahuje vyše 720 položiek.

Dielo[upraviť | upraviť kód]

Spolu so svojimi teologickými súčasníkmi (medzi inými aj s jeho bratom Karlom Rahnerom SJ) pracoval na teológii, ktorá stojí celkom v službe ohlasovania. Akýsi základný náčrt takejto teológie sa nachádza v jeho knihe Eine Theologie der Verkündigung (Teológia ohlasovania) (Freiburg, 1939). Jeho štúdie z dejín cirkvi sa zaoberali vzťahom medzi cirkvou a západným humanizmom a vzájomným vzťahom medzi cirkvou a štátom. O cirkevných otcoch, ich spiritualite, význame mýtov a symboliky v ich spisoch napísal viacero významných kníh a článkov. Jeho výskum kresťanskej interpretácie gréckej mytológie umožnil určitý nový pohľad na vznik cirkvi.

Hugo Rahner má obrovskú zásluhu aj na znovuobjavení cirkevnej symboliky. Zvláštnu pozornosť venoval zakladateľovi jezuitského rádu, sv. Ignácovi z Loyoly. Známe sú jeho knihy Ignatius von Loyola. Geistliche Briefe (Einsiedeln/Kolín, 1956) (Ignác z Loyoly. Duchovné listy), Ignatius von Loyola. Briefwechsel mit Frauen (Freiburg, 1956) (Ignác z Loyoly. Listy so ženami) a Ignatius von Loyola als Mensch und Theologe (Freiburg, 1964) (Ignác z Loyoly ako človek a teológ).

Vďaka Wilhelmovi Neußovi mal Hugo Rahner už od roku 1934 kontakty s katolíckym študentským spolkom W. K. St. V. Unitas Rhenania zu Bonn. V roku 1937 zastával úrad „Alter Herr“ v oboch innsbruckých študentských spolkoch, Unitas-Verein Norica i Unitas-Verein Greifenstein. Po ich násilnom zrušení v roku 1938 poskytol obom priestory v jezuitskom kolégiu. V roku 1954 prednášal na slávnostnom oficiálnom obnovení spolku Unitas-Greifenstein. V roku 1951 sa stal čestným členom spolkov A. V. Austria Innsbruck a K.Ö.H.V. Leopoldina Innsbruck.

Vyznamenania[upraviť | upraviť kód]

  • 1955 – Großes Silberne Ehrenzeichen für die Verdienste um die Republik Österreich (Veľké strieborné vyznamenanie za zásluhy o Rakúsku republiku)
  • 1958 – Ehrenkette des Landes Tirol (Čestná reťaz Tirolska)
  • 1959 – Österreichisches Ehrenzeichen für Wissenschaft und Kunst „Pro litteris et artibus“ (Čestné rakúske vyznamenanie za vedu a umenie „Pro litteris et artibus“)
  • 1968 – Ehrendoktorwürde zum Dr. jur. h. c. der Universität Innsbruck (Čestný doktorát Universität Innsbruck)