Ivan Kononovič Baľuta
Ivan Kononovič Baľuta | |
Narodenie | 24. august 1914 Záporožie, Ruská ríša (dnes Ukrajina) |
Úmrtie | 1977 Záporožie, Sovietsky zväz (dnes Ukrajina) |
Iné mená | rusky: Балюта, Иван Кононович, |
Prezývky | Jagupov |
Civilná činnosť | sústružník, vedúci technickej kontroly |
Národnosť | ukrajinská |
Vojenská kariéra
| |
Jednotka | partizánsky zväzok Čapajev |
Hodnosť | seržant |
Funkcia | veliteľ |
Vyznamenania | Rad Červenej zástavy, Rad červenej hviezdy, Partizánska hviezda a ďalšie |
Účasť v bojoch
| |
Vojny | Druhá svetová vojna |
Bitky | Slovenské národné povstanie |
Ivan Kononovič Baľuta rus. Балюта, Иван Кононович, (* 24. august 1914, Záporožie, Ruská ríša - †1973, Záporožie, Sovietsky zväz) bol pôvodom Ukrajinec. V apríli 1944 sa stal prvým veliteľom Automatnej partizánskej skupiny Čapajev, ktorá v tom istom roku operovala na východnom Slovensku. V októbri 1944 bol na základe vykonštruovaného obvinenia zadržaný a nasledujúci mesiac uväzenený. Prepustený bol v júni 1945 a v roku 1964 plne rehabilitovaný.
Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]
Ivan Kononovič Baľuta sa narodil v robotníckej rodine. Vyučil sa za sústružníka a pracoval v závore Záporožstaľ, V rokoch 1936-1937 vykonával základnú vojenskú sužbu v Červenej armáde. kde absolvoval plukovnú službu v hodnosti seržanta. Po jej absolvovaní sa vrátil späť do svojho civilného zamestnania.
Počas druhej svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]
Po prepadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v júni 1941 a vypuknutí Veľkej vlasteneckej vojny je Záporožstaľ evakuovaný na nové bezpečné miesto . Baľuta sa zúčastnil prípravy evakuácie závodu no skôr ako sa im podarilo evakuovať celý závod, prišli nemecké jednotky a okupácia.
Nútené práce v Nemecku[upraviť | upraviť zdroj]
Začiatkom roka 1942 Nemci Baľutu deportovali na nútené práce do Nemecka. Pracoval v závode na výrobu vagónov pri Mníchove, no keďže sa tam podieľal na sabotážach, deportovali do koncentračného tábora v Dachau. Po polročnom väznení bol opäť zadelený do pracovného tábora, tentoraz v Poľsku, no počas transportu do Poľska sa mu podarilo ujsť a dostal sa na Slovensko.
Dostal sa na Liptov, kde ho zamestnal Pavel Ruman z Bobrovoníka. Baľuta pracoval na stavbe domu. Na Liptove sa zoznámil s odbojovými aktivistami a koncom roka 1943 aj npor. let. Ľudovítom Kukorellim.
Partizánsky veliteľ[upraviť | upraviť zdroj]
Baľuta bol medzi skupinou sovietskych utečencov, ktorých Kukorelli za pomoci odbojových príslušníkov žandárstva previezol vo februári 1944 na východné Slovensko.
Najskôr sa spoločne s ďalšími sovietskymi utečencami ocitol v "drevorubačskom tábore" na Maťaška (dnes Matiaška). Keďže miestni odbojoví aktivosti plánovali založenie organizovanej partizánskej skupiny a tábor na Matjažke nevyhovoval zvyšujúcemu sa počtu osôb, padlo rozhodnutie o presune do nového tábora. Za budúcu záklaďňu boli vybrané Slánske vrchy a tábor nad obcou Petrovce.
Dňa 9. apríla 1944 vznikla 1. automatná partizánska skupina Čapajev a Ivan Kononovič Baľuta sa stal jej veliteľom.
Ako veliteľ partizánskej skupiny sa zúčastňoval aj rokovaní s vojakmi Východoslovenskej armády, s velením skupiny Karasjov-Stepanov a ďašími, či už domácimi ilegálnymi odbojovými skupinami, alebo skupinmi, ktorí prenikali na Slovensko
Dňa 29. augusta odletel Baľuta lietadlom z partizánskeho letiska pri obci Petrovce za front, kde pobudol dva dni. Na Štábe partizánskeho hnutia pri 1. Ukrajinskom fronte (UF) podával informácie o situácii na východnom Slovensku, prevzal splnomocnenie na pokračovanie vo funkcii veliteľa partizánskeho zväzku a vyznamenanie Rad Červenej zástavy. Súčane bol partizánsky zväzok Čapajev zaregistrovaný. Na vychodné Slovensko sa vrátil 1. septembra 1944,
Na konci prvej dekády septembra sa zvázok v súvislosti so začiatkom Karpatsko-duklianskej operácie presunul do nového operačného priestoru - Ondavskej vrchoviny. Pri obci Závada bolo zriadené ďalšie partizánske letisko, ktorým partizáni udržiavali kontakt s velením sovietskych a česko-slovenských jednotiek . Dňa 3. októbra k Závade priletelo lietadlo s odkazom pre veliteľa Baľutu, aby sa dostavil na Štáb partizánskeho hnutia pri 1. UF. Baľuta ním odlete nasledujúci deň a už sa ku svojej jednotke nevrátil.
Obvinenie zo špionáže[upraviť | upraviť zdroj]
Zo štábu partizánskeho hnutia pri 1, UF bol Baľuta 7. októbra 1944 presunutý do Kyjeva na Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia, kde bol 15. novembra 1944 vzatý do väzby. V júni 1945 bol pre nedostatok dôkazov z väzby prepustený.
Po vojne[upraviť | upraviť zdroj]
Po vojne slúžil Baľuta v hodnosti seržanta od júla 1945 v automechanickej rote. Pre chorobu bol však koncom roka 1945 z armády uvoľnený. Učil na učňovskej škole a v roku 1948 sa vrátil do závodu Záporožstaľ. Absolvoval trojročný kurz pre majstrov a vedúcich výrobných úsekov pri metalurgickej strednej škole.v Záporoží. V roku 1963 sa stal vedúcim technickej kontroly dielní odboru hlavného mechanika. V tom istom roku vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. V roku 1964 ťažko ochorel a prešiel do invalidity. Amputovali mu obidve nohy,
Po odhalení a odmietnutí kultu osobnosti v bývalom Sovietskom zväze sa naštartovalo obdobie rehabilitácií ľudí prerzekvovaných na základe vykonštruovaných obvinení. V roklu 1964 bol plne rehabilitovaný.aj Baľuta. Podľa informácií obsiahnutých liste vedúceho vojenskej kancelárie prezidenta Česko-slovenskej republiky bol Baľuta uväznený na základe zavádzajúcich informácií podaných velením skupiny Alexander Nevskyj. [1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ PAŽUROVA, Helena. Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum, 2014. ISBN 9788089514267. Kapitola 7. Kapitola, Rehabilitácie, s. 147-152.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
PAŽUROVÁ, Helena. Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2014. (Monografie.) ISBN 9788089514267. S. 192.
KUZNECOV, Dmitrij. Portréty sovietskych účastníkov Slovenského národného povstania. Bratislava : Múzeum SNP a Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS,, 1985. Slovenský preklad. S. 46-48.
N. MOJSEJENKO. Zvezda Čechoslovakii, Kavaler ordena bratskoj strany. Industriaľnoje Zaporožie, 1970-12-09.