Ján Khuen

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ján Khuen
slovenský zlatník
Narodenie?
Úmrtie21. máj 1584
Banská Bystrica, Slovensko
ManželkaMargaréta Khuenová
Deti4

Ján Khuen[1] (* ? – † 21. máj 1584, Banská Bystrica) bol slovenský zlatník pôsobiaci v Banskej Bystrici.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Ján Khuen (tiež: János, Johannes, Hans, Hanns, Hanus, Khüen, Khün, Khunn, Khuenn) bol vychýrený, uznávaný a vyhľadávaný zlatník, ktorý sa do Banskej Bystrice prisťahoval pred rokom 1550 z Levoče. Od roku 1551 bol majstrom banskobystrického zlatníckeho cechu a v rokoch 1551 – 1581 sa v meste spomína ako zlatník. V rokoch 1570 – 1584 bol členom tzv. vonkajšej mestskej rady. Za manželku mal Margarétu Khuenovú, s ktorou žil na Dolnej ulici v spodnej časti dnešného domu č. 17. Khuenovci mali štyri deti. Dvoch synov, z ktorých Juraj († 5. júna 1594) bol tiež zlatníkom, ale s menším nadaním a znalosťami remesla ako jeho otec. Druhý syn Jakub Khuen, ktorého prijali za mešťana 13. júna 1586, pokračoval v otcových šľapajach, ale politických. Pri mimoriadnych doplňovacích voľbách 12. novembra 1606 ho zvolili za člena vonkajšej mestskej rady. Dcéry Khuenovcov sa volali Anna a Barbara.

Ján Khuen zomrel 21. mája 1584. Jeho manželka o dva roky neskôr 24. júna 1586.

Dielo[upraviť | upraviť kód]

Z jeho mnohých prác sa dodnes zachoval len tzv. Kalich Juraja Radvanského (Kalich Radvanských) z roku 1576. O tri roky neskôr vyhotovil svadobný pokál pre rektora tunajšej mestskej latinskej evanjelickej školy magistra Pavla Halvepapiusa a jeho manželku Kristínu, vdovu po notárovi Jánovi Geblovi. V roku 1567 dostal Ján Khuen netradičnú zákazku. Poverili ho pozlátením hodinových ručičiek na hradnej veži (zvonica pri Barbakane). Za prácu dostal 3 dukáty a celkovo práca vyšla na 4 zlaté a 87 denárov.

Ján Khuen patril k popredným majstrom zlatníckeho cechu, dokonale ovládal aj rytecké remeslo, preto sa v roku 1575 na neho obrátila mestská rada s objednávkou na vyhotovenie kalicha (čaše), ako svadobného daru zvolenskému kapitánovi a podžupanovi Zvolenskej župy Jurajovi Radvanskému (1557 – ?). V zbierkach Stredoslovenského múzea sa zachovala galvanoplastická kópia tohto diela. Kalich darovalo mesto Banská Bystrica Jurajovi Radvanskému pri príležitosti jeho druhého sobáša s Elenou Neweryovou (Ilonou Néveriovou) z Kráľovej, na znak dobrých susedských vzťahov. Kalich je vyrobený z tepaného striebra, gravírovaný a čiastočne pozlátený. Z masívneho sokla lemovaného perlovcom vystupuje kónický plášť, na ktorom je rytý a do pásov usporiadaný dekór. Výzdoba kalicha obsahuje dva motívy: poľovnícky a rodinný. Pás na hornom okraji kalicha lemuje 3,4 centimetrov široký prstenec, ktorý tvoria štyri komické výjavy z poľovačky na zajace. Prvý výjav zobrazuje z pušky strieľajúceho poľovníka na schúleného zajaca medzi stromami, dvaja ďalší poľovníci bez pušky ho chcú uloviť iba vlastnými rukami. Druhý výjav zobrazuje troch o korisť sa hádajúcich nimródov (lovcov). Dvojica z nich sa bez pušky trhá o korisť, poľovník s puškou stojí bokom a pozerá sa na brešúceho psa. Tretí výjav zobrazuje poľovníka s puškou, ktorý má namierené do krčmy a sprevádzajú ho dvaja psy. Oproti poľovníkovi beží zajac a druhý s pohárom v ruke sa vykláňa z okna krčmy a ponúka poľovníka. Posledný štvrtý výjav zobrazuje troch poľovníkov pri deľbe koristi.

Stredný pás kalicha zdobia motívy z rodinného života. Ústredným motívom je banskobystrický erb, ktorý drží anjel (okrídlený génius), pod ktorým sa v troch riadkoch nachádza tepaný latinský text, ako dedikácia svadobného daru:

„AD SECVNDAS EGREGI DOMINI GEORGII RADWANSKII NVPTIAS CIVITAS NOVIZOLIENSIS PROPTER FVTVRAM AC PERTVRAM SVAM ET HOEREDVM SVORVM AMICITIAM: DONO: DEDIT 1.5.7.6.“

Preklad: „Jurajovi Radvanskému pri príležitosti jeho šťastnej svadby dalo do daru mesto Banská Bystrica na znak večného priateľstva svojho i svojich dedičov 1576.

Výzdoba stredného pásu pokračuje rytými motívmi postáv. Prvou postavou je žena s dvomi malými deťmi, z ktorých menšie drží v náručí ľavej ruky, staršie hladí pravou rukou po čele. Iniciály P. R. môžu znamenať Petrus Radwanski. Druhou postavou je dievča, držiace v pravej ruke bábiku a v ľavej kolísku. Iniciály E. R. môžu znamenať Elizabeth Radwanska. Treťou postavou je chlapček cválajúci na drevenom koni. Iniciály G. R. I. môžu znamenať meno Georgius Radwanski Iunior. Iniciály pri postavách pravdepodobne označujú členov rodiny Juraja Radvanského. Jednotlivé výjavy sú oddelené rytinami domácich zvierat: kozou, kohútom, kvočkou s kuriatkami a psom. Kalich je zhotovený zo strieborných úlomkov, použitých spôn, ktoré sa nachádzali v pokladnici nemeckého kostola. Na kalichu sa nachádzajú aj iniciály majstra H. K. (Hans Khün). Ján Khuen dostal za vyhotovenie diela formou zbierky vo farskom kostole 6 zlatých a 32 grajciarov. Kópia kalicha v zbierkach Stredoslovenského múzea má rozmery: výška 18,5 centimetrov, priemer dna 10 centimetrov a priemer ústia 12 centimetrov. Váha kalicha je 330 gramov. Predmet reprezentoval Mestské múzeum na Svetovej výstave v Paríži v roku 1900. Originál kalicha sa nachádza v Maďarskom národnom múzeu (Magyar Nemzeti Múzeum) v Budapešti.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  1. KHUEN, Ján. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok IV CH – Kl. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2010. 587 s. ISBN 978-80-89301-57-7. S. 507.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • GLOCKO, Filip: Kalich Juraja Radvanského (Život a dielo zlatníka Jána Khüna v zbierkach Stredoslovenského múzea). In: Bystrický Permon, ročník XV., číslo 1., marec 2017, ISSN 25859420, s. 6.
  • GLOCKO, Filip: SAMUEL LIBAY (1782 – 1866) Slávny banskobystrický zlatník a strieborník. In: Radničné noviny mesta Banská Bystrica, ročník XII., číslo 10., október 2018
  • JURKOVIČ, Emil: Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica. Vydalo OZ Pribicer – 1. banskobystrická vzdelávacia a kultúrna spoločnosť pre Mesto Banská Bystrica. Banská Bystrica, Tlačiarne BB 2005, ISBN 80-969366-2-X
  • MIHALIK, Sándor: Beszterczebányai ötvösök a XV – XIX. században. In: Múzeumi és könyvtári értesítő, s. 134 – 136.