Preskočiť na obsah

Julija Volodymyrivna Tymošenková

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Julija Tymošenková
ukrajinská politička
Julija Volodymyrivna Tymošenková
Narodenie27. november 1960 (63 rokov)
Dnipro, Ukrajinská SSR, Sovietsky zväz
PodpisJulija Volodymyrivna Tymošenková, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Julija Volodymyrivna Tymošenková

Julija Volodymyrivna Tymošenková (ukr. Юлія Володимирівна Тимошенко – Julija Volodymyrivna Tymošenko; * 27. november 1960, Dnipro, Ukrajinská SSR, Sovietsky zväz) je ukrajinská politička a bývalá predsedníčka vlády. V roku 2004 bola počas prezidentských volieb a následných protestov poprednou predstaviteľkou opozície. Stala sa jedným zo symbolov tzv. Oranžovej revolúcie. Pôsobila ako predsedníčkou strany Blok Julije Tymošenkovej (2001 - 2012) a Baťkivščyna (Vlasť) (1999 - súčasnosť).

Narodila sa 27. novembra 1960 v meste Dnipro vo vtedajšej Ukrajinskej SSR. Od 3 rokov ju jej matka Ljudmila Telehina vychovávala sama, po tom čo ich jej otec Volodymyr Abramovyč Hrihyan opustil.

V roku 1978 sa zapísala na Katedru automatizácie a telemechaniky na Dnepropetrovskej baníckej vysokej škole. Nasledujúci školský rok prestúpila na Katedru ekonómie Dnepropetrovskej štátnej univerzity. V roku 1979 sa vydala za Oleksandra Tymošenka. V roku 1984 školu ukončila s vyznamenaním a získala titul inžinier ekonómie.[1] V roku 1999 obhájila dizertačnú prácu na Kyjevskej národnej ekonomickej univerzite na tému štátna regulácia daňového systému.

V rokoch 1984 až 1988 pracovala ako ekonómka v Dnepropetrovskovskom strojárenskom závode. Počas perestrojky si s manželom založila požičovňu videokaziet a začala podnikať. V roku 1991 si založila s manželom firmu s názvom „Ukrajinskyj Benzyn“ zaoberajúcu sa predajom ropných produktov v Dnipru. V roku 1995 bola firma transformovaná a pod názvom „Jedinye energetičeskie sistemy Ukrajiny“ skrátene JeESU. Firma s podporou ukrajinskej politickej strany Gromada premiéra Pavla Lazarenka zabezpečovala monopol na dovoz zemného plynu na Ukrajinu. Viedla viaceré rokovania a uzavrela dohody s vedením ruskej energetickej spoločnosti Gazprom. Počas tohto obdobia začala byť prezývaná „plynová princezná“.[2]

Do politiky Timošenková vstúpila v roku 1996, kedy bola zvolená za poslankyňu do ukrajinskej Verchovnej rady (parlamentu). Od decembra 1999 do januára 2001 pôsobila Tymošenková na poste zástupcu Ministra palív a energetiky vo vláde Viktora Juščenka.

V druhom kole ukrajinských prezidentských volieb v roku 2010 Tymošenková skončila na druhom mieste za víťazom Viktorom Janukovyčom. Prehrala o 3,5 percentuálneho bodu.[3]

V roku 2011 ukrajinská prokuratúra navrhla uvaliť väzbu na Tymošenkovú pre obvinenie z uzavretia nevýhodného kontraktu na dovoz ruského plynu v roku 2009. Od 5. augusta 2011 bola vo väzbe[4]. Jej zatknutie odsúdili nielen predstavitelia západných krajín[5] ale aj najvyšší predstavitelia Ruska[6].

Neskorší súd ju odsúdil na sedem rokov väzenia a tri ďalšie roky zákazu vykonávať verejné funkcie. Súd tiež vyhovel žalobe spoločnosti Naftohaz Ukrajiny, ktorý od Tymošenkovej žiadal náhradu škody vzniknutej v dôsledku podpisu nevýhodných zmlúv v objeme 1,5 miliardy hrivien v januári 2009. Od 30. decembra 2011 si odpykávala trest vo väzení v Charkove. Od mája 2012 sa liečila pod dohľadom polície v centrálnej klinickej nemocnici č. 5 v Charkove, po tom, čo jej diagnostikovali vysunutú platničku chrbtice.[7]

Dňa 21. februára 2014 ukrajinský parlament schválil zákon, ktorý umožnil aby Juliju Tymošenkovú prepustili z väzenia.[8]

22. februára 2014 oznámila agentúra AP, že Tymošenkovú prepustili z väzenia v Charkove.[9] 24. júna 2014 Tymošenkovú rehabilitoval Najvyšší súd Ukrajiny.

Po prepustení pokračovala v angažovaní v politike. V roku 2019 kandidovala na post prezidenta. V prvom kole prezidentských volieb sa umiestnila na treťom mieste, pričom získala 13,40 % hlasov, čím sa do druhého kola nekvalifikovala.[10]

V roku 2019 bola zvolená do Verchovnej rady (ukrajinského parlamentu) a viedla stranu Baťkivščyna (Vlasť) v opozícii.

V júni 2022 v rozhovore pre britský denník The Guardian označila ruského prezidenta Vladimira Putina za "absolútne racionálne, chladné, kruté a čierne zlo".[11]

7. augusta 2022 britský časopis The Economist uverejnil článok, v ktorom Tymošenková vyzvala svet na uzavretie nových bezpečnostných dohôd s cieľom zabezpečiť nedotknuteľnosť hraníc Ukrajiny.[12]

V júni 2024 Rusko zaradilo Juliu Tymošenkovú na zoznam hľadaných osôb a obvinilo ju z nemenovaných trestných činov. [13]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Timošenko, Julia Byvšij premier-ministr Ukrajiny [online]. lenta.ru, [cit. 2014-02-21]. Dostupné online. (po rusky)
  2. More gas charges against Tymoshenko [online]. upi.com, 29.03.2012, [cit. 2014-02-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. UKRAJINA: Janukovyč vyhral podľa konečných výsledkov o 3,5 percenta. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2010-02-10. Dostupné online [cit. 2022-08-28].
  4. ČTK, SITA. Ukrajinský súd nariadil zatknutie Tymošenkovej [online]. pravda.sk, 05.08.2011, [cit. 2011-09-08]. Dostupné online.
  5. EurActiv, Reuters. EÚ aj USA odsúdili zatknutie Tymošenkovej [online]. euractiv.sk, 08.08.2011, [cit. 2011-09-08]. Dostupné online.
  6. Liga Biznes Inform. Medvedev chočet oficiaľno obsudiť s Janukovičem arest Timošenko - SMI [online]. news.liga.net, 10.08.2011, [cit. 2011-09-08]. Dostupné online. (po rusky)
  7. TASR. Tymošenková súhlasila s liečbou chrbtice na ukrajinskej klinike. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2012-05-04. Dostupné online [cit. 2022-08-28].
  8. Lipták, M., Sarvaš, A. Minúta po minúte: Ukrajina sa dohodla na voľbách, Tymošenkovú prepustia [online]. sme.sk, 21.02.2014, [cit. 2014-02-21]. Dostupné online.
  9. ČTK. Oslobodená Tymošenková na Majdane: Bojujte až do konca!. Pravda (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2014-02-22. Dostupné online [cit. 2022-08-28]. ISSN 1336-197X.
  10. Ukraine election: Comedian leads presidential contest [online]. bbc.com, [cit. 2022-08-28]. Dostupné online.
  11. HARDING, Luke; SABBAGH, Dan. Yulia Tymoshenko on war in Ukraine: ‘It’s a chance for the free world to kill this evil’. The Guardian, 2022-06-08. Dostupné online [cit. 2024-06-22]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  12. Yulia Tymoshenko believes the war offers a chance to revitalise European security structures. The Economist. Dostupné online [cit. 2024-06-22]. ISSN 0013-0613.
  13. A.S, Petit Press. Rusko zaradilo ukrajinskú expremiérku Tymošenkovú na svoj zoznam hľadaných osôb [online]. svet.sme.sk, [cit. 2024-06-22]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]