Viktor Fedorovyč Janukovyč

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Viktor Fedorovyč Janukovyč
Ві́ктор Фе́дорович Януко́вич
Viktor Fedorovyč Janukovyč
Viktor Fedorovyč Janukovyč, podpis
4. Prezident Ukrajiny
V úrade
25. február 2010 – 22. február 2014
Predchodca V. A. Juščenko O. V. Turčynov Nástupca
9., 10. a 13. Premiér Ukrajiny
V úrade
22. november 2002 – 7. december 2004
Predchodca Anatolij Kinach Mykola Azarov Nástupca
V úrade
28. decemeber 2004 – 5. január 2005
Predchodca Mykola Azarov Mykola Azarov Nástupca
V úrade
4. august 2006 – 18. december 2007
Predchodca Jurij Jechanurov Julija Tymošenková Nástupca
Biografické údaje
Narodenie9. júl 1950 (72 rokov)
Jenakijevo, Stalinská (dnes Donecká) oblasť, Ukrajinská SSR, Sovietsky zväz (dnešná Ukrajina)
Politická stranaKSSS (1980–1991)
Strana regiónov (2003-2010)
žiadna (2010-súčasnosť)
Alma materDonecký polytechnický inštitút
ProfesiaStrojný inžinier
NárodnosťUkrajinská
VierovyznanieUkrajinská pravoslávna cirkev
Rodina
Manželka
Ľudmyla Olexandrivna
DetiOlexandr, Viktor
Odkazy
Spolupracuj na CommonsViktor Fedorovyč Janukovyč
(multimediálne súbory)

Viktor Fedorovyč Janukovyč (ukr. Віктор Федорович Янукович; rus. Виктор Фёдорович Янукович – Viktor Fiodorovič Janukovič; * 9. júl 1950, Žukovka pri Jenakijeve) je ukrajinský politik, premiér (2002 - 2005, 2006 - 2007) a bývalý prezident Ukrajiny. Post prezidenta zastával v rokoch 2010 - 2014. Z postu ho odvolal parlament po rozsiahlych protivládnych protestoch (tzv. Euromajdan).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a raná kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v dedinke Žukovka, pri meste Jenakijeve v Doneckej oblasti Ukrajinskej SSR. Jeho otec, účastník druhej svetovej vojny, pracoval ako železničiar, pochádzal z bieloruskej Vicebskej oblasti. Jeho matka, povolaním zdravotná sestra zomrela, keď mal dva roky.[1] Pre zlé vzťahy s druhou otcovou ženou žil so svojou starou mamou.

V roku 1967 bol ako 17 ročný odsúdený na tri roky väzenia za lúpež. Súčasťou trestu bolo aj vylúčenie z banskej školy, kde študoval. Po prepustení pracoval ako zvárač a automechanik. V roku 1970 bol opäť odsúdený, tentoraz (podľa vlastných slov) na dva roky za stredne ťažké ublíženie na zdraví v bitke. Oficiálne informácie z jeho registra trestov sa však stratili. Podľa jeho slov boli jeho tresty prehodnotené (údajne na návrh kozmonauta G. Bergeového) a zahladené.[1] Niektoré zdroje preto Janukovyčov výklad spochybňujú a naznačujú, že v skutočnosti bol druhý trest za znásilnenie, čo potvrdili niektorí bývalí príslušníci polície.[2] Po prepustení z väzenia doštudoval banskú školu a následne absolvoval korešpondenčné štúdium na Doneckom polytechnickom inštitúte, kde v roku 1980 získal inžiniersky titul v odbore strojný inžinier. Následne bolo akceptované jeho členstvo do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Je pravdepodobné, že tieto úspechy napriek svojej predošlej kriminálnej kariére (recidivista) dosiahol iba vďaka spolupráci s KGB.[2]

Janukovyč následne urobil úspešnú kariéru, viedol podniky Donbasstransremont, Uglepromtrans a Donecké regionálne územné združenie automobilovej dopravy.

Politická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1997 sa stal gubernátorom Doneckej oblasti. Do funkcie ho vymenoval dekrétom prezident Leonid Kučma. V tej dobe bol ešte málo známy. Patril medzi ľudí z okolia doneckého oligarchu Rinata Achmetova. V tomto období si stihol dokončiť aj doktorát z ekonómie a od decembra 2000 viedol Katedru inovačného manažmentu Doneckej univerzity manažmentu.[1]

21. novembra 2002 ho prezident Kučma vymenoval po prvý krát za ukrajinského premiéra. Od roku 2003 bol predsedom pro ruskej Strany regiónov. V roku 2004 ho Strana regiónov postavila ako svojho kandidáta do prezidentských volieb. Tieto voľby boli súbojom pro-ruského Viktora Janukovyča s opozičným Viktorom Juščenkom. V septembri Juščenko záhadne ochorel. Neskôr sa preukázalo, že bol otrávený dioxínmi, ktoré mu čiastočne zjazvili tvár.[3]

Po zverejnení výsledkov 2. kola volieb, v ktorých vyhral Janukovyč sa 22. novembra 2004 po celej krajine rozhoreli protesty, označované ako oranžová revolúcia.[3] Tie prinútili ukrajinské úrady jednať. Najvyšší súd 4. decembra 2004 vyhlásil druhé kolo volieb pre systematické a zásadné volebné podvody za neplatné. V opakovanom druhom kole vyhral Juščenko.

V roku 2006 bol Janukovyč zvolený za premiéra, kde v kresle nahradil Juliju Tymošenkovú. V predčasných voľbách v roku 2007 síce Strana regiónov získala najviac hlasov, ale nebola schopná zostaviť vládu. Premiérkou sa stala Julia Tymošenková a Janukovyč pôsobil v opozícii.

Prezident a Euromajdan[upraviť | upraviť zdroj]

V prezidentských voľbách v roku 2010 bol so ziskom 48,95 % hlasov zvolený za prezidenta Ukrajiny. Úradu sa ujal dňa 25. februára 2010. Janukovyč pokračoval v Európskej integrácii krajiny.[4] Neskôr v dôsledku tlaku Ruska však tento proces ukrajinská vláda 21. novembra 2013 zastavila.[5]

Tento krok vyvolal v novembri 2013 nebývalé protesty, ktoré viedli v Kyjeve až k pouličným bojom. 22. februára 2014 bol Janukovyč zosadený z prezidentského úradu ukrajinským parlamentom.[6][7] Následne opustil krajinu a skrýval sa na neznámom mieste, neskôr v Rusku. Svoje odvolanie z prezidentského postu neskôr verejne vyhlásil za nezákonné. Za jeho návrat na post prezidenta sa však podľa prieskumov verejnej mienky vyjadrilo iba 4,9 % obyvateľstva. Po skončení nepokojov bol vylúčený zo Strany regiónov.

1. marca 2014 Janukovyč požiadal listom ruského prezidenta Vladimira Putina, „... o použitie ozbrojených síl Ruskej federácie k nastoleniu zákonnosti, mieru, práva a poriadku, stability a ochrany obyvateľstva Ukrajiny.“[8] Ruské vojská v tej dobe už obsadzovali Krym. Neskôr bol súdom v neprítomnosti uznaný vinný z vlastizrady a spolupáchateľstva pri vedení agresívnej vojny proti Ukrajine.[9]

Aktivity po úteku z Ukrajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Neskôr žil v ruskej emigrácii v Rostove nad Donom. Na Ukrajine po ňom zostalo množstvo okázalých nehnuteľností, ktoré boli vyhľadávané turistami.[10]

Podľa amerických novín Washington Post bol Janukovyč počas ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022 pripravený v Bielorusku vytvoriť pro-ruskú bábkovú vládu.[11]

V máji 2022 naňho na Ukrajine vydali zatykač pre vlastizradu, za podpis dohody o navýšení ruskej posádky na Kryme z roku 2014, ktorá uľahčila ruskú anexiu tejto oblasti.[12]

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1972 sa oženil s Ljudmilou Olexandrivnou rodenou Nastenko. Mali dvoch synov Olexandra (*1973) a Viktora (* 1981). Starší syn Olexandr sa vďaka štátnym zákazkám stal jedným zo 100 najbohatších Ukrajincov. Mladší syn Viktor v roku 2015 zahynul pri autonehode, keď sa jeho auto prepadlo pod ľad na jazere Bajkal.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Janukovič Biktor Fedorovič / Янукович Виктор Федорович [online]. megabook.ru, [cit. 2022-08-23]. Dostupné online. (ruština)
  2. a b Sudimosti Janukovyča / Судимості Януковича [online]. pravda.com.ua, [cit. 2022-08-23]. Dostupné online. (ukrajinčina)
  3. a b TASR. Pred 15 rokmi sa začala oranžová revolúcia na Ukrajine. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2019-11-21. Dostupné online [cit. 2022-08-23].
  4. Janukovyč si osvojil myšlienku integrácie do EÚ [online]. euractiv.sk, 2010-03-02, [cit. 2022-08-23]. Dostupné online.
  5. SITA. Ukrajinská opozícia pre EÚ obvinila Janukovyča z vlastizrady. pravda.sk (Bratislava: OUR MEDIA SR), 2013-11-21. Dostupné online [cit. 2022-08-23]. ISSN 1336-197X.
  6. Rajan Menon. Ukraine: Is Yanukovych Finished? [online]. The National Interest, 28. január 2014. S. 3. Dostupné online.
  7. Ukrainian MPs vote to oust President Yanukovych [online]. Londýn: BBC, [cit. 2022-08-23]. Dostupné online.
  8. Vystuplenie Postojannogo predstaviteľa Rossijskoj Federacii pri OON V.I. Čurkina na otkrytom zasedanii Soveta Bezopasnosti OON po situacii na Ukraine / Выступление Постоянного представителя Российской Федерации при ООН В.И.Чуркина на открытом заседании Совета Безопасности ООН по ситуации на Украине [online]. russiaun.ru, [cit. 2022-08-23]. Dostupné online. (ruština)
  9. TASR. Ukrajinský exprezident Janukovyč dostal za vlastizradu 13 rokov. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2019-01-24. Dostupné online [cit. 2022-08-23]. ISSN 1335-4418.
  10. ČTK. Ukrajina hľadá spôsob, ako sa dostať k obriemu majetku Janukovyča. Upraví zákony. etrend.sk (Bratislava: News and Media Holding), 2015-09-02. Dostupné online [cit. 2022-08-24]. ISSN 1336-2674.
  11. ČOREJ, Tomáš. Ako zlyhala ruská tajná služba: čakala, že Ukrajinci ich budú vítať, v Kyjive hľadali ubytovanie. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2022-08-22. Dostupné online [cit. 2022-08-23]. ISSN 1339-844X.
  12. Bývalý ukrajinský prezident Janukovyč je obviněn z vlastizrady. Ukrajina na něj vydala zatykač [online]. Praha: Český rozhlas, 2022-05-23, [cit. 2022-08-23]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Viktor Yanukovych na anglickej Wikipédii a Янукович Віктор Федорович na ukrajinskej Wikipédii.