Zobrazenie zdroja stránky Jupiter

{{Dobrý článok}}
{{iné významy}}
{{Infobox Planéta |
názov = Jupiter |
znak = Jupiter symbol (bold).svg|
obrázok = Jupiter, image taken by NASA's Hubble Space Telescope, June 2019 (cropped).png |
objaviteľ = |
dátum objavu = |
epocha = 2000,0 |
vzdialenosť = {{km|778412027|m|w}}<br />5,203 363 01 [[astronomická jednotka|AU]] |
obvod dráhy = 4,888 [[Tera|T]][[meter|m]]<br />32,675 AU |
excentricita = 0,048 392 66 |
perihélium = {{km|740742598|m}} <br />4,951 558 43 AU |
afélium = {{km|816081455|m}}<br />5,455 167 59 AU |
doba obehu = 4 335,3545 d<br />(11,87 [[juliánsky rok|a]]) |
synodická doba obehu = 398,86 d |
rýchlosť = {{km|13.050|m}}/s |
maximálna rýchlosť = {{km|13.705|m}}/s |
minimálna rýchlosť = {{km|12.440|m}}/s |
sklon dráhy = 1,305 30° |
výstupný uzol = 100,556 15° |
argument perihélia = 274,197 70° |
stredná anomália = |
satelity = 79 potvrdených<ref name=shep-main>{{cite web|url=http://www.dtm.ciw.edu/users/sheppard/satellites/ |title=The Giant Planet Satellite and Moon Page|author=Sheppard, Scott S.|publisher=Departamenteso e pa pajaro of Terrestrial Magnetism at Carniege Institution for science|accessdate=2012-09-11}}</ref> |
priemer = {{km|142984|m}}<br />(11,209 Zemí) |
povrch = 6,14×10<sup>10</sup> km² (120,5 Zemí) |
objem = 1,338×10<sup>15</sup> km³ (1235,6 Zemí) |
hmotnosť = 1,899×10<sup>27</sup> kg (317,8 Zemí) |
hustota = 1,326 g/cm³ |
gravitácia = {{m|23.12|m}}/s² |
úniková rýchlosť = {{km|59.54|m}}/s |
doba rotácie = 0,413 51 d (9 h 55,5 min) |
rýchlosť rotácie = {{km|12.6|m}}/s = {{km|45262|m}}/h <br />(na rovníku) |
sklon osi = 3,13° |
NPoleRA = 268,05°<br />(17 h 52 min 12 s) |
NPoleDec = 64,49° |
abs mag = |
albedo = 0,52 |
teplota = 110 [[kelvin|K]]-[[1 E2 K|152 K]]-? |
zloženie atmosféry = [[vodík]]~86 %, [[hélium]]~14 %, [[metán]] 0,1 %, [[vodná para]] 0,1%, [[amoniak]] (čpavok) 0,02 %, [[etán]] 0,0002 %, [[fosfín]] 0,0001 %, [[sírovodík]]<0,0001 % |
hustota atmosféry = ? |
atmosférický tlak = 70 [[Pascal|kPa]] |
výška atmosféry = ? |
}}

'''Jupiter''' je piata [[planéta]] v poradí od [[Slnko|Slnka]], najväčšia a najhmotnejšia planéta našej [[slnečná sústava|slnečnej sústavy]]. Je pomenovaný po [[rímska mytológia|rímskom bohovi]] [[Jupiter (boh)|Jupiterovi]]. [[Astronomický symbol|Symbolom]] planéty je štylizované znázornenie Jupiterovho božského [[blesk]]u: [[File:Jupiter symbol (fixed width).svg|16px|♃]].

Jupiter má chemické zloženie podobné Slnku a ďalším [[hviezda]]m. Líši sa od nich najmä nízkou [[hmotnosť]]ou, ktorá nestačí na vytvorenie podmienok pre [[termojadrová reakcia|termojadrové reakcie]] prebiehajúce vo všetkých [[hviezda hlavnej postupnosti|hviezdach hlavnej postupnosti]]. <!-- Napriek tomu sa so svojimi mnohými [[mesiace Jupitera|mesiacmi]] podobá akejsi „slnečnej sústave“ v malom. Často je označovaný za ''nedokončenú hviezdu'' aj keď toto porovnanie je rovnakého druhu ako označiť [[asteroid]] za „nedokončenú Zem“. --> Neexistuje presná definícia odlišujúca veľké hmotné planéty ako Jupiter od [[hnedý trpaslík|hnedých trpaslíkov]], čo sú prechodné útvary medzi planétami a hviezdami. V každom prípade by Jupiter potreboval byť aspoň 80× hmotnejší, aby sa mohol stať hviezdou.<ref name="A.M." /> Planéty, ktoré sú Jupiteru podobné hmotnosťou, rozmermi a zložením, sa nazývajú [[Joviálna planéta|joviálne]].

Jupiter je prvou planétou od Slnka, ktorá nemá pevný [[povrch]]. Jeho búrlivá [[atmosféra (kozmického telesa)|atmosféra]] plynule prechádza do [[plášť]]a a vo väčších hĺbkach do horúceho [[jadro planéty|jadra]]. [[Rotácia]] planéty spôsobila, že sa v jej atmosfére utvorili gigantické, farebne jasne odlíšené štruktúry nazývané pásy a zóny. Okrem nich možno už malým [[ďalekohľad]]om pozorovať na Jupiteri ďalšie [[búrka|búrkové]] štruktúry, napríklad známu [[Veľká červená škvrna|Veľkú červenú škvrnu]], ktorá je z nich najväčšia.

Jupiter sa okolo svojej [[rotačná os|osi]] otočí najrýchlejšie zo všetkých planét slnečnej sústavy – otočenie netrvá ani 10 hodín. Planéta má podľa súčasných poznatkov druhú najväčšiu sústavu [[mesiac (družica)|mesiacov]], po [[Saturn|Saturne]]. V máji 2023 bolo objavených 95 jeho družíc,<ref name="Kozmos 2 23">{{Citácia periodika
  | priezvisko = Rapavý
  | meno = Pavol
  | odkaz na autora = 
  | titul = Jupiter, kráľ mesiacov
  | dátum vydania = 2023-04-01
  | číslo = 2 
  | ročník = 54
  | periodikum = Kozmos
}}
</ref><ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Planetary Satellite Discovery Circumstances|url=https://ssd.jpl.nasa.gov/sats/discovery.html|vydavateľ=ssd.jpl.nasa.gov|dátum prístupu=2023-09-04}}</ref> pričom najznámejšie sú tie najväčšie štyri. Sú nazývané tiež [[Galileove mesiace]], pretože prvý písomný záznam o ich pozorovaní urobil [[Galileo Galilei]] v roku [[1610]]. Najväčší Galileiho mesiac, [[Ganymedes (mesiac)|Ganymedes]], je zároveň najväčším mesiacom v slnečnej sústave. Ďalšie známe mesiace sú [[Európa (mesiac)|Európa]], ktorá je pokrytá ľadovou kôrou a [[Io (mesiac)|Io]], ktorý prejavuje mohutnú [[sopečná aktivita|sopečnú aktivitu]].

Jupiter je na oblohe dobre viditeľný voľným okom, a preto bol známy ľuďom už v [[starovek]]u. Vďaka svojej obežnej dobe okolo Slnka trvajúcej necelých 12 rokov prechádza Jupiter každým znamením [[zvieratník]]a približne rok. Veľa údajov o Jupiteri nám poskytli [[kozmická sonda|kozmické sondy]], najmä jeho dve umelé družice: [[Galileo (kozmická sonda)|sonda Galileo]] v rokoch 1995 – 2003 a  [[Juno (sonda)|Juno]] od roku 2016.

== Charakteristika ==
Jupiter je obrovská plynová [[guľa]] s 318-krát väčšou hmotnosťou ako je hmotnosť [[Zem]]e. Jeho [[objem]] by pohltil 1 319 Zemí. So svojou hmotnosťou 1,899x10<sup>27</sup> kg<ref name="A.M.">{{Cite book
| author = Bohuslav Lukáč, Teodor Pintér, Milan Rybanský, Marián Vidovenec
| year = 2005
| title = Astronomické minimum
| publisher = Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo
| isbn = 80-85221-48-9
| pages = strany: 52 – 56}}</ref> je 2,5-násobne [[hmotnosť|hmotnejší]] ako všetky ostatné planéty slnečnej sústavy dohromady. Je taký hmotný, že sa hmotný stred ([[ťažisko (fyzika)|ťažisko]]) sústavy Jupiter – Slnko nachádza nad [[fotosféra|slnečným povrchom]] (vo vzdialenosti 1,068 slnečného polomeru od stredu Slnka). [[Rovník]]ový priemer Jupitera je {{km|142984|m}}.<ref name="Rekordy" /> Rýchla [[Otáčavý pohyb|rotácia]] Jupitera spôsobuje vydúvanie rovníkových vrstiev až o {{km|9276|m}} oproti polárnym.
[[Súbor:Jupiter, Earth size comparison.jpg|left|thumb|Porovnanie veľkostí [[Zem]]e a Jupitera]]
Už prvé [[spektroskopia|spektroskopické]] pozorovania Jupitera ukázali, že je zložený najmä z [[molekula|molekulárneho]] [[vodík]]a (H<sub>2</sub>). Sonda Galileo zistila, že ho tvorí vodík a [[hélium]], ktoré sú zmiešané v pomere 5:1.<ref name="Rekordy" /> Tieto dva základné prvky tvoriace Jupiter sú najhojnejšie sa vyskytujúcimi prvkami vo [[vesmír]]e. Chemické zloženie Jupitera sa veľmi podobá chemickému zloženiu Slnka s tým rozdielom, že Jupiter obsahuje percentuálne viac ťažkých prvkov. Vo veľkom množstve sa tu nachádzajú napríklad [[vzácne plyny]], ako sú [[argón]], [[kryptón]] a [[xenón]].<ref name="Special2003" >{{Citácia periodika  
  | priezvisko = Verfl 
  | meno = Jan
  | priezvisko2 = Laifr
  | meno2 = Václav
  | titul = Jupiter po Galileovi 
  | periodikum = Astropis
  | rok = 2003 
  | číslo = špeciál 
  | strany = 11 – 17
}}</ref>

Jupiter vydáva asi o 60 % viac [[tepelná energia|tepelnej energie]], ako prijíma zo slnečného žiarenia. Predpokladá sa, že táto energia pochádza z troch zdrojov: [[teplo]] z doby vzniku Jupitera; energia uvoľňovaná pomalým [[gravitačná kontrakcia|zmršťovaním planéty]] a energia veľmi slabo prebiehajúcich termonukleárnych reakcií.

== Vznik a vývoj planéty ==
Jupiter sa [[vznik a vývoj slnečnej sústavy|sformoval]] spolu s inými planétami pred 4,6 až 4,7 [[miliarda]]mi rokov.<ref name="exoplanety" >{{Cite book
| author = Zdeněk Pokorný 
| year = 2007
| title = Exoplanety
| publisher = Academia, Praha
| isbn = 978-80-200-1510-5
}}</ref> Základom bol [[protoplanetárny disk|prachoplynový disk]] okolo [[praslnko|formujúceho sa Slnka]], protoplanetárny disk, v ktorom pravdepodobne postupným zliepaním (akréciou) vznikli zhluky hmoty – [[planetezimála|planétezimály]]. Z nich sa ďalším spájaním utvorili väčšie telesá zvané [[protoplanéta|protoplanéty]]. Podľa najpodrobnejších výpočtov sa rádovo desiatky kilometrov veľké planétezimály počas 100 000 rokov spojili do planetárnych embryí s hmotnosťou rádovo 10<sup>24</sup> kg. Zárodok Jupitera už mal natoľko veľkú [[gravitácia|gravitáciu]], že začal priťahovať ľahké prvky, predovšetkým vodík. Tým rýchlo rástol objem a hmotnosť budúceho Jupitera. Ďalšie prudké zvyšovanie jeho hmotnosti spôsobila rozsiahla plynná obálka, pretože zabrzdila ďalšie prelietajúce telesá, ktoré padali na jeho povrch. Za 4 milióny rokov by mal Jupiter týmto spôsobom dosiahnuť hmotnosť rovnajúcu sa 21 hmotnostiam Zeme a jeho vznik bol dokončený ďalšou bleskovou [[akrécia (astronómia)|akréciou]] materiálu.<ref>{{cite journal
| author = Jiří Grygar
| title = Žeň objevů 2003 (kapitola 1,3, Planetární sostava kdysi a dnes)
| journal = Kozmos 
| year = 2005
| volume = XXXVI
| issue = 4
| pages = strany: 12 – 13
| issn=}}</ref>

V roku 2019 bola zverejnená štúdia, ktorá tvrdí, že pred 4,5 miliardami rokov sa Jupiter zrazil s [[Protoplanéta|protoplanétou]]. Podkladom pre túto štúdiu boli merania gravitačného poľa sondou [[Juno (sonda)|Juno]]. Podľa týchto meraní nie je jadro jednotné ako pri štandardných modeloch formovania planét. Jeho jadro je „premiešané“ a obsahuje prvotné ťažké prvky s vonkajšou obálkou planéty. Podľa simulácií je takéto premiešané a vytvarované jadro spôsobené nárazom v ranej tvorbe planéty.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
 | priezvisko = 
 | meno = 
 | autor = Shang-Fei Liu1,2,
 | odkaz na autora = 
 | titul = The formation of Jupiter’s diluted core by a giant impact
 | url = https://www.nature.com/articles/s41586-019-1470-2
 | vydavateľ = nature.com
 | dátum vydania = 14 August 2019
 | dátum aktualizácie = 
 | dátum prístupu = 2019-08-26
 | miesto = 
 | jazyk = en
}}</ref>   

Vyššie uvedená teória má však niekoľko nedostatkov. Richard H. Durisen a iní poukázali na to, že Jupiter a Saturn sa nemohli utvoriť kondenzáciou hmoty na kamenné jadrá, pretože tento proces by musel trvať tak dlho, že zárodočný plyn slnečnej sústavy by sa za ten čas už rozptýlil do [[medzihviezdny priestor|medzihviezdneho priestoru]]. Problém so vznikom joviálnych planét možno by sa dal obísť štúdiou, ktorá odmieta vznik joviálnych planét akréciou plynného materiálu na kamenné jadrá, ale vysvetľuje ich vznik  ako produkt niekoľkých [[gravitačný kolaps (astronómia)|gravitačných kolapsov]]. Autorom tejto teórie je [[Alan Boss]] z [[Carnegie Institution of Washington]].<ref name="Jupiter">{{cite journal
| title = Jupiter sa (možno) sformoval za 300 rokov
| journal = Kozmos 
| year = 2003
| pages = 2
| issn=}}</ref>
Podľa tejto teórie sa Jupiter sformoval z kozmologického hľadiska "bleskovo", len za 300 rokov.
[[Súbor:Hubble Spies Jupiter Eclipses.jpg|thumb|Jupiter v nepravých farbách na zábere [[Hubbleov vesmírny ďalekohľad|Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu]]. Na disku planéty sú viditeľné [tiene troch jeho mesiacov.]]

=== Migrácia Jupitera ===
Existujú hypotézy, podľa ktorých sa Jupiter nesformoval v tej vzdialenosti od Slnka, v ktorej sa nachádza teraz, a na svoju súčasnú pozíciu sa postupne presunul (migroval). Podľa modelu s názvom ''[[Nice model]]'' sa planetárne embryo Jupitera utvorilo o niečo ďalej od Slnka, ako je teraz.<ref name="Zen" /> Jedným z dôkazov pre toto tvrdenie je fakt, že počas akrécie musela na zárodok Jupitera dopadať hmota prevažne v [[Skvapalňovanie|kondenzovanom]] stave, ale ťažké vzácne plyny napr. argón sa v predpokladanom pomere prvkov kondenzujú len pri teplotách nižších ako 30 [[Kelvin|K]]. To je niekoľkonásobne menej, ako predpokladaná teplota vo vzdialenostiach Jupitera počas jeho formovania. Jedno z vysvetlení tohto problému predpokladá oveľa nižšiu teplotu [[Slnečná hmlovina|zárodočnej hmloviny]] v čase formovania Jupitera, iné sa snaží obísť problém tým, že Jupiter sa v skutočnosti sformoval vo vzdialenejších častiach slnečnej sústavy a až potom migroval na súčasnú dráhu.<ref name="Special2003" />

V roku [[1984]] ukázali J. Fernández a W. Ip, akým mechanizmom by sa Jupiter mohol dostať do vnútorných častí slnečnej sústavy. V ranej histórii slnečnej sústavy sa totiž planéta stretávala s miliardami [[planétka|planétok]], ktoré míňala pri ich putovaní do oblastí [[Oortov oblak|Oortovho mraku]] alebo až za hranice slnečnej sústavy. Pri týchto preletoch nastal efekt [[gravitačný prak|gravitačného praku]], čo znamená, že rýchlosť planétky sa preletom okolo Jupitera pod vplyvom jeho gravitácie zvýšila. Podobným spôsobom [[National Aeronautics and Space Administration|NASA]] urýchlila už niekoľko [[kozmická sonda|sond]] mieriacich do vonkajších častí slnečnej sústavy. Pri každom gravitačnom urýchlení sa však Jupiter premiestnil nepatrne bližšie k Slnku rýchlosťou, ktorá je nepriamo úmerná [[pomer]]u hmotností Jupiter/planétka. Pri veľkom množstve takýchto gravitačných prakov mohol Jupiter kedysi migrovať smerom k Slnku rýchlosťou až 0,2 AU za 100 tisíc rokov.<ref name="Zen" >{{Citácia elektronického dokumentu
| autor = Jiří Grygar
| titul = Žeň objevů 2005
| kapitola = 1.1.4. Jupiter
| url = http://cygnus.astro.sk/zne/zneXL2005A.html#1.1.5.
| jazyk = česky
| dátum prístupu = 2009-10-24
| url archívu = https://web.archive.org/web/20160304104600/http://cygnus.astro.sk/zne/zneXL2005A.html#1.1.5.
| dátum archivácie = 2016-03-04
}}</ref>

Model slnečnej sústavy vytvorený medzinárodným tímom, ktorý bol publikovaný v časopise ''[[Nature]]'' v júni 2011, však naproti tomu ukazuje, že Jupiter sa sformoval vo vzdialenosti asi 3,5 AU od Slnka, čo je bližšie, ako je jeho súčasná vzdialenosť. Pribrzďovaný [[medziplanetárny plyn|medziplanetárnym plynom]], ktorý bol vo formujúcej sa slnečnej sústave oveľa hustejší ako dnes, sa Jupiter mal dokonca k Slnku priblížiť ešte viac a to až na vzdialenosť 1,5 AU (dnešná vzdialenosť [[Mars]]u). Po spotrebovaní plynu sa planéta začala od Slnka opäť špirálovite vzďaľovať, až kým neskončila na súčasnej pozícii. Pri takomto spôsobe migrácie by Jupiter musel pri približovaní aj vzďaľovaní prekonať [[pásmo planétok]], ktoré by tým podľa starších názorov gravitačne vyčistil od hmoty. Ale podľa nového modelu bol migrujúci Jupiter činiteľom, ktorý asteroidy naopak rozptýlil a zväčšil rozmery oblasti, v ktorej sa vyskytovali.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
  | priezvisko = Havlíček
  | meno = Antonín
  | titul = Jak mladý Jupiter putoval solárním systémem 
  | url = http://spaceprobes.kosmo.cz/index.php?sekce=hotnews
  | dátum vydania = 2011-06-07
  | dátum aktualizácie = 2011-09-13
  | dátum prístupu = 2011-09-17
  | jazyk = česky
}}</ref>

Gravitačné pôsobenie Jupitera malo hneď po Slnku najväčší vplyv na formovanie Slnečnej sústavy. Čiastočne sa pričinil o jej súčasné usporiadanie. Existuje aj hypotéza, že práve Jupiter s pričinil o takzvané veľké bombardovanie<ref name="JUICE" >{{Citácia elektronického dokumentu
  | priezvisko = Zvoník
  | meno = Karel
  | titul = Sonda, která má „šťávu“
  | url = http://www.kosmonautix.cz/2017/12/sonda-ktera-ma-stavu/
  | dátum vydania = 2017-12-08
  | dátum prístupu = 2018-01-08
  | jazyk = česky
}}</ref> čerstvo vyformovaných planét medziplanetárnou hmotou.

=== Vznik mesiacov ===
Predpokladá sa, že veľké mesiace Jupitera mohli vzniknúť podobným spôsobom ako planéty. Zárodok Jupitera mal okolo seba [[hmlovina|hmlovinu]] v tvare disku. Z tohto disku sa naberaním hmoty a zmršťovaním utvorili mesiace. Tento scenár vzniku podporuje aj chemické zloženie mesiacov. Jupiter sa počas svojho vzniku na krátku dobu zahrial až na 4 000 °C, čo spôsobilo odparenie [[voda|vody]] vo vnútorných častiach jeho zárodočného disku. Preto [[Mesiace Jupitera#Malé vnútorné mesiace|najbližšie mesiace Jupitera]] vodu neobsahujú a sú zložené len z ťažko sa vyparujúcich látok.<ref name="exoplanety" /> Najvnútornejšie mesiace vynikali najrýchlejšie, podľa K. Batygina a A. Morbideliho len za asi 6000 rokov. U Kallisto, naopak, trvalo nabratie súčasnej hmotnosti až 9 miliónov rokov.<ref name="Kozmos 2 23" />

Malé mesiačiky s výstrednými dráhami sú pravdepodobne zachytenými [[kométa]]mi a asteroidmi, ktoré vznikali ďaleko od planéty, a len neskôr ich Jupiter gravitačne zachytil.

== Dráha a rotácia ==
Jupiter obieha Slnko vo vzdialenosti {{km|778412027|m}}, čo je viac než päťnásobne väčšia vzdialenosť ako tá, [[astronomická jednotka|v ktorej obieha Zem okolo Slnka]]. Tomu pripadá aj množstvo slnečného žiarenia dopadajúceho na [[štvorcový meter|meter štvorcový]] jeho plochy, ktoré tvorí len 3,7 % zo žiarenia dopadajúceho na meter štvorcový hranice atmosféry Zeme. Jupiter je však k Slnku stále o polovicu bližšie, než nasledujúca joviálna planéta [[Saturn]]. Jeho obežná dráha má tvar [[elipsa|elipsy]] podobnej [[kružnica|kružnici]] s [[excentricita (astronómia)|excentricitou]] približne 0,048. Pri najväčšom priblížení k Zemi, nás od Jupitera delí 588 miliónov km. Pri najväčšom vzdialení, v [[konjunkcia (astronómia)|konjunkcii]], sa od Zeme vzďaľuje až na 968 miliónov km. [[Sklon dráhy|Sklon]] jeho dráhy k rovine [[ekliptika|ekliptiky]] je nevýrazný a dosahuje len 1,3 °, čo je po [[Urán (planéta)|Uráne]] druhý najmenší sklon dráhy planéty v slnečnej sústave.<ref name="V číslach" >{{Citácia elektronického dokumentu |titul=Archivovaná kópia |url=http://www.astropresov.sk/files/ss_v_cislach.pdf |dátum prístupu=2008-11-18 |url archívu=https://web.archive.org/web/20091210225921/http://www.astropresov.sk/files/ss_v_cislach.pdf |dátum archivácie=2009-12-10 }}</ref>

Keďže Jupiter je zložený prevažne z plynu, jeho [[rotácia]] nepripomína rotáciu pevného telesa. Rôzne vrstvy jeho atmosféry sa otáčajú rôznou rýchlosťou. Kým rovníkový pás planéty urobí jednu otočku za 9 hodín 50 minút, vrstvy pri [[Pól (vesmírne teleso)|póloch]] sa otočia raz za 9 hodín 56 minút. Takáto rotácia sa nazýva [[diferenciálna rotácia|diferenciálna]].<ref name="Rekordy" /> Jupiter má medzi všetkými planétami slnečnej sústavy najkratší [[deň]].

== Magnetosféra ==
[[Súbor:Jupiter.Aurora.HST.UV.jpg|left|thumb|Severná [[polárna žiara]] na Jupiteri v [[ultrafialové žiarenie|ultrafialovom spektre]]. Záber urobil Hubbleov vesmírny ďalekohľad.]]
[[program Pioneer|Sonda Pioneer]] potvrdila existenciu Jupiterovho mohutného [[magnetické pole|magnetického poľa]], ktoré je podľa jej meraní 10× silnejšie ako zemské a obsahuje 20 000× viac energie. Svojou intenzitou prevyšuje magnetické polia všetkých ostatných planét slnečnej sústavy. Silné magnetické pole je spôsobené rýchlou rotáciou.<!-- Jeho [[magnetické pole]] je až 4 000-krát väčšie ako [[magnetické pole Zeme]]. --> V polárnych oblastiach boli pozorované [[polárna žiara|polárne žiary]], jav známy aj na Zemi.

Jupiter má veľmi rozsiahlu a silnú [[magnetosféra|magnetosféru]]. Keby bola viditeľná zo Zeme, javila by sa až 5× väčšia ako [[Mesiac (Zeme)|Mesiac]] v splne, aj keď je omnoho ďalej. Toto magnetické pole vytvára mohutné výrony urýchlených častíc v Jupiterových [[radiačný pás|radiačných pásoch]], interaguje s mesiacom [[Io]] a vytvára vodivú trubicu a [[plazma (fyzika)|plazmový]] prstenec okolo neho. Jupiterova magnetosféra je najväčšia štruktúra slnečnej sústavy (je väčšia než magnetosféra [[Slnko|Slnka]]). Celkový tvar [[zemská magnetosféra|magnetosféry Zeme]] a Jupitera je veľmi podobný. [[Magnetopauza]] v prípade Zeme sa však vytvára vo vzdialenosti 70 000 až {{km|80000|m}}, ale u Jupitera takmer 100-krát ďalej. Tento rozdiel sa vysvetľuje nielen intenzívnejším magnetickým poľom Jupitera, ale aj tým, že intenzita [[slnečný vietor|slnečného vetra]] je vo vzdialenosti jeho obežnej dráhy podstatne slabšia ako pri Zemi.

Citlivé prístroje na palube sondy Pioneer odhalili, že jupiterovský „severný“ [[magnetický pól]] je na južnom geografickom [[Pól (vesmírne teleso)|póle]] planéty s odchýlkou 11 stupňov od jupiterovskej osi rotácie a so stredom poľa posunutým mimo stred Jupitera podobne ako je tomu pri magnetickom poli Zeme. Pioneer zaznamenal vlnu jupiterovskej magnetosféry ešte vo vzdialenosti 26 miliónov kilometrov a [[magnetický chvost]] dosahujúci až za [[Saturn]]ovu obežnú dráhu.

Údaje ukazujú, že veľkosť tohto magnetického poľa na strane obrátenej k Slnku rýchlo kolíše v dôsledku zmien tlaku [[slnečný vietor|slnečného vetra]]. Tento jav bol bližšie skúmaný pri dvoch [[program Voyager|misiách Voyager]]. Bolo objavené, že prúdy vysokoenergetických častíc sú vyvrhované až k obežnej dráhe Zeme. V jupiterovských radiačných pásoch boli nájdené a namerané vysokoenergetické [[protón]]y. Ukázalo sa, že medzi Jupiterom a niektorými jeho mesiacmi (najmä Io) pretekajú [[elektrický prúd|elektrické prúdy]].

== Atmosféra ==
[[Súbor:Jupiter from Voyager 1.jpg|thumb|300px|right|Detail Jupiterovej atmosféry z pohľadu [[Voyager 1|Voyagera 1]]]]
{{hlavný článok|Atmosféra Jupitera}}
Viditeľný povrch Jupitera, čiže horná vrstva oblačnosti, má charakteristický vzhľad. Už menším ďalekohľadom možno pozorovať, že sa na ňom striedajú svetlejšie a tmavšie pásy. Svetlejšie pásy sú prejavom väčšej oblačnosti a vertikálneho prúdenia, tmavé pásy sú miesta s menšou alebo chýbajúcou oblačnosťou. Pásová štruktúra sa utvorila pravdepodobne hlavne v dôsledku Jupiterovej rýchlej rotácie a vnútornej energie.<ref name="A.M." /> Smerom k pólom planéty sa pásová štruktúra postupne stráca. Okrem toho sa v Jupiterovej atmosfére vyskytuje mnoho oválnych útvarov, z ktorých najznámejšia a najstabilnejšia je [[Veľká červená škvrna]]. Svojimi rozmermi presahuje Zem, pričom jej veľkosť, tvar aj farba sa v priebehu času menia.<ref>http://www.astro.cz/apod/ap990806.html</ref>

Priame informácie o chemickom zložení Jupiterovej atmosféry vedcom poskytlo zostupové puzdro sondy Galileo, tzv. Galileo JEP (Jupiter Entry Probe). Táto malá sonda v tvare kužeľa s najväčším priemerom {{m|1.25|m}} sa od svojej materskej sondy oddelila [[13. júl]]a [[1995]]. 7. decembra toho istého roku potom vstúpila do atmosféry, kde zostúpila do hĺbky asi {{km|130|m}}, kým ju nezničila okolitá [[teplota]] a [[tlak]].<ref name="Space40">{{Citácia elektronického dokumentu
| meno = Antonín
| priezvisko = Vítek
| spoluautori = Michal Filip
| názov = 1989-084E - Galileo - JEP
| vydavateľ = Space40
| url = http://www.lib.cas.cz/space.40/1989/084E.HTM 
| dátum aktualizácie = 2004-12-07
| dátum prístupu = 2012-09-29
| jazyk = česky
}}</ref> Kompletné vyhodnotenie údajov získaných týmto atmosférickým puzdrom sondy trvalo niekoľko rokov.<ref name="Special2003" />

Atmosféra Jupitera sa skladá z približne 86 % [[vodík]]a a 14 % [[hélium|hélia]] (podľa počtu [[atóm]]ov, podľa hmotnosti ide o percentuálny pomer približne 75/24; s 1 % hmotnosti pripisovaným iným zložkám – vnútro obsahuje hustejšie materiály, kde sa percentuálny pomer mení na približne 71/24/5). Obsahuje tiež stopové množstvo [[metán]]u, [[vodná para|vodných pár]], [[amoniak]]u a „kamenia“. Koncentrácia amoniaku podľa údajov zo sondy Juno stúpa s hĺbkou.<ref name="Juno" >{{Citácia elektronického dokumentu
| meno = Dušan
| priezvisko = Majer
| url = http://www.kosmonautix.cz/2017/05/prvni-vedecka-data-od-juno/
| titul = První vědecká data od Juno
| dátum vydania = 2017-05-26
| dátum prístupu = 2017-06-26
}}</ref> Nachádzajú sa tu tiež nepatrné množstvá [[uhlík]]a, [[etán]]u, [[sírovodík]]a, [[neón]]u, [[kyslík]]a, [[fosfín]]u a [[síra|síry]]. Prekvapivo malé množstvo kyslíka, ktoré zistila sonda Galileo JEP, sa vysvetľuje tým, že sonda vstúpila do oblasti jednej z tzv. horúcich škvŕn, v ktorých väčšina vody (hlavná zlúčenina viažúca na Jupiteri kyslík) skondenzovala už v oveľa hlbších oblastiach. [[Oblak]]y v okolí týchto horúcich škvŕn obsahujú až 100-krát viac vody, ktorá viaže "chýbajúci" kyslík.<ref name="Special2003" /> Najvrchnejšie vrstvy atmosféry obsahujú [[kryštál]]y zmrznutého [[amoniak]]u. Vodík a hélium sú bezfarebné plyny, na sfarbení atmosféry sa preto podieľajú jej prímesi. Vo vrcholcoch mrakov dochádza aj k početným [[blesk|elektrickým výbojom]],<ref name="A.M." /> ktoré zaznamenala aj sonda Galileo JEP.<ref name="Special2003" />

Jednotlivé pásy Jupiterovej atmosféry rotujú rôznou rýchlosťou; tento efekt bol po prvýkrát pozorovaný [[Giovanni Domenico Cassini|Cassinim]] ([[1690]]). Rotácia Jupiterovej polárnej atmosféry je o 5 minút dlhšia ako rotácia jeho rovníkovej atmosféry. Navyše sa pásy mrakov rôznej šírky pohybujú proti sebe v smere stálych vetrov. Na hraniciach týchto konfliktných prúdov vznikajú búrky a [[turbulencia|turbulencie]]. [[Rýchlosť vetra]] podľa údajov sondy Galileo dosahuje až {{km|650|m}}/h a vetry vyvolávajú aj kolísania teploty vo vrchnej Jupitrovej atmosfére. Pôvod vetrov sa na rozdiel od pozemských nepripisuje ohrievaniu atmosféry Slnkom, ale vnútornému teplu planéty.<ref name="A.M." />

== Vnútorné zloženie ==
Predpokladá sa, že v strede planéty leží pevné [[Jadro planéty|jadro]], ktoré sa skladá najmä zo silikátov, [[železo|železa]] a ďalších ťažkých látok. Preto ho možno nazvať kamenným. Jadro sa označuje za malé, pretože jeho priemer odhadovaný na nanajvýš 20 000 km, je iba zlomkom priemeru celej planéty. Stále je však väčšie ako priemer celej Zeme. Je v ňom koncentrovaná hmotnosť 10 až 20 Zemí. Tlak a teplota sú tu veľmi vysoké. Odhadujú sa na 30 000°C a 8,5 milióna MPa.<ref name="Rekordy" /> Hlavne vysoký tlak bol v minulosti príčinou toho, že sa pevné jadro pokladalo za útvar zložený z pevného vodíka.

Nad jadrom sa nachádza vodíkový oceán, ktorý tvorí rozhodujúcu časť objemu i hmoty Jupiteru. Vodík je rozdelený do dvoch vrstiev a v oboch je kvapalný. Spodná vrstva siaha od jadra do vzdialenosti {{km|46000|m}} od stredu planéty a skladá sa z kovového kvapalného vodíka. Kvôli veľkému tlaku má jeho vnútorná časť odtrhnuté [[elektrón]]y z [[atómový obal|atómových obalov]] a má kovové vlastnosti. Druhá, vonkajšia vodíková vrstva, siaha do vzdialenosti {{km|70000|m}} od stredu Jupitera. Jej hlavnou zložkou je kvapalný molekulárny vodík. Tvorí vlastný povrch planéty. Hranica medzi kovovým a molekulárnym oceánom je v hĺbke {{km|17000|m}} pod povrchom. 

Teplota od oblakov smerom ku stredu rastie. Na vrcholoch mračien je –160°, o {{km|60|m}} hlbšie je približne rovnaká teplota ako na Zemi, a ešte kúsok hlbšie je teplota na [[Teplota varu|bode varu]] vody. Silné magnetické pole okolo Jupitera vytvárajú prúdy tečúce vnútri (v kovovom vodíku). Toto pole je zodpovedné za pozorovanú polárnu žiaru spôsobenú [[Birkelandove prúdy|Birkelandovými prúdmi]] tečúcimi pozdĺž magnetických [[siločiara|siločiar]].

== Mesiace ==
{{hlavný článok|Mesiace Jupitera}}
[[Súbor:Jupiter family.jpg|thumb|Fotomontáž Jupitera a jeho najväčších mesiacov: zľava [[Io (mesiac)|Io]], [[Ganymedes (mesiac)|Ganymedes]], takmer nad ním sa nachádza [[Európa (mesiac)|Európa]] a v pravom spodnom rohu je viditeľný kúsok [[Kallisto (mesiac)|Kalisto]].]]
Jupiter bolo prvé teleso okrem Zeme, u ktorého boli objavené prirodzené družice. Objavili ich v roku [[1610]] [[Galileo Galilei]] a nezávisle od neho pravdepodobne aj [[Simon Marius]]. Tieto prvé štyri objavené mesiace sú zároveň najväčšími Jupiterovými mesiacmi: [[Io (mesiac)|Io]], [[Europa (mesiac)|Európa]], [[Ganymedes (mesiac)|Ganymedes]] a [[Kallisto (mesiac)|Kallisto]] (dnes známe ako Galileove mesiace). Pri pozorovaní ich pohybu bolo zrejmé, že neobiehajú Zem. Táto skutočnosť bola hlavným bodom obhajoby [[Kopernik]]ovej heliocentrickej teórie o pohybe planét; Galileiho vyhlásenie podpory Koperníkovej teórie ho dostalo do problémov s [[inkvizícia|inkvizíciou]]. 

Neskôr pribudli objavy ďalších mesiacov. Niektoré z nich objavili prelietajúce sondy, ďalšie sa podarilo objaviť na fotografických snímkach zo Zeme (piaty najväčší Jupiterov mesiac, [[Amalthea (mesiac)|Amaltheu]], dokonca priamym pozorovaním). Jupiter má v súčasnosti (február 2023) 95 známych mesiacov, čím je planétou s najväčším známym počtom mesiacov v slnečnej sústave.<ref name="Kozmos 2 23" /> Iba Galileiho mesiace majú guľatý tvar. Spolu so štyrmi [[Malé vnútorné mesiace|malými vnútornými mesiacmi]] majú ich dráhy [[sklon dráhy|sklony]] blízke nule. Ostatné mesiace sú nepravidelného tvaru podobného tvaru [[asteroid]]ov, ich dráhy mávajú väčšinou veľký sklon k Jupiterovmu [[rovník]]u a najvzdialenejšie z nich obiehajú v protismere rotácie planéty (v [[retrográdna dráha|retrográdnom smere]]). V rokoch 1999 – 2003 bolo 3,6 metrovým ďalekohľadom na Havajských ostrovoch (CCD 12000×12000 pixelov, David Jewitt ad.) objavených niekoľko desiatok nových mesiacov. Ide o kilometrové skaliská. Za roky 2021 až 2023 pribudli objavy veľkého počtu, až osemnástich nových mesiacov. Všetky posledne objavené mesiace sa pohybujú po dráhach značne vzdialených od planéty. Ide o malé telesá, z ktorých len päť má priemer väčší než 8 km.<ref name="Kozmos 2 23" />

=== Galileove mesiace ===
{{hlavný článok|Galileove mesiace}}
Ganymedes je najväčším Jupiterovým mesiacom a zároveň aj najväčším mesiacom v slnečnej sústave. So svojím priemerom 5 262 kilometrov je väčší ako planéta [[Merkúr]]. Jeho jadro z tvrdých hornín pokrýva hrubá vrstva ľadu a hornín. Zábery sond ukázali, že na jeho povrchu sú rozsiahle svetlé a tmavé plochy a [[impaktný kráter|impaktné krátery]]. 

O niečo menší Kallisto, tretí najväčší mesiac slnečnej sústavy, je taktiež pokrytý mnohými krátermi. Oba mesiace majú napriek svojim hmotnostiam iba veľmi riedke atmosféry. 

Najsvetlejším satelitom Jupitera je Európa. Jej {{km|100|m}} hrubý ľadový obal pokrytý množstvom brázd mimoriadne dobre odráža slnečný svit. Pod vrchnou vrstvou ľadu sa pravdepodobne nachádza tekutý oceán vody. 

Mesiac Io je jedno z nemnohých telies v slnečnej sústave, ktoré má aktívne [[vulkán]]y. Tento mesiac prejavuje najväčšiu [[sopečná aktivita|sopečnú aktivitu]] zo všetkých známych telies v slnečnej sústave. Sopky však nevyvrhujú roztavené horniny, ako je to na Zemi, ale roztavenú [[síra|síru]]. To objasňuje i čierno-červenožlté zafarbenie mesiaca. Vyvrhovaná ionizovaná síra vytvára okolo Jupitera tzv. plazmový torus. V ňom sa uzatvára časť [[Birkelandov prúd|Birkelandových prúdov]] tečúcich pozdĺž magnetických siločiar planéty a spätne ohrieva mesiac Io. Vulkanická činnosť na mesiaci Io je spôsobená kombinovaným ohrevom gravitačnými slapovými silami materskej planéty a elektromagnetickým ohrevom Birkelandovými prúdmi. 

<center>
{| class="wikitable" text-align:center"
|-
! colspan="10"|Galileove mesiace v porovnaní s Mesiacom Zeme
|-
! rowspan="2"|Meno
! colspan="2"|Priemer
! colspan="2"|Hmotnosť
! colspan="2"|Priemerná vzdialenosť
! colspan="2"|Perióda obehu
|-
! km
! %
! kg
! %
! km
! %
! dni
! %
|-
![[Io (mesiac)|Io]]
|3643 
|105 
|8,9×10<sup>22</sup> 
|120 
|421 700 
|110 
|1,77 
|7
|-
![[Európa (mesiac)|Európa]] 
|3122 
|90 
|4,8×10<sup>22</sup> 
|65 
|671 034 
|175 
|3,55 
|13
|-
![[Ganymedes (mesiac)|Ganymedes]]
|5262 
|150 
|14,8×10<sup>22</sup> 
|200 
|1 070 412 
|280 
|7,15 
|26
|-
![[Kallisto (mesiac)|Kallisto]] 
|4821 
|140 
|10,8×10<sup>22</sup> 
|150 
|1 882 709 
|490 
|16,69 
|61
|}
</center>

== Prstence ==
[[Súbor:JupiterRings.jpg|thumb|[[Prstence Jupitera]], ako ich pri [[zákryt]]e planéty Slnkom videla sonda Galileo]]
{{hlavný článok|Prstence Jupitera}}
Jupiter má (podobne ako [[Saturn (planéta)|Saturn]], [[Urán (planéta)|Urán]] a [[Neptún (planéta)|Neptún]]) sústavu prstencov. Na rozdiel od známych prstencov Saturna je pozorovanie Jupiterových prstencov zo Zeme veľmi náročné. Preto ich objavila až sonda [[Voyager 1]]<ref name="A.M." /> a nezávisle od nej observatórium na [[Mauna Kea]] v roku [[1979]].<ref name="Rekordy" />

Prstence sú hrubé asi {{km|30|m}}, široké len {{km|8000|m}} a ležia vo vzdialenosti asi 1,8 polomeru planéty od jej stredu. Hustota hmoty v Jupiterových prstencoch je veľmi nízka a jasnosť dosahuje len 12 [[magnitúda|magnitúd]].<ref name="Rekordy" /> Tvorené sú drobnučkými časticami s priemerom rádovo [[mikrón]]y. Častice sú pravdepodobne dopĺňané z vnútorných mesiacov, z ktorých ich vymršťujú nárazy mikrometeoritov.<ref name="A.M." /> Smerom od planéty jasnosť prstencov klesá veľmi rýchlo, smerom dovnútra pomalšie. Vnútorný halový prstenec siaha až k oblačnej prikrývke planéty. Sondy zistili i pomerne vysoký počet častíc v priestore nad prstencami, a tiež pod nimi. Je možné, že pri vytváraní prstencov sa uplatňuje i žiarenie z radiačných pásov a magnetické pole planéty.

== Telesá pod gravitačným vplyvom ==
=== Trójania ===
{{hlavný článok|Trójan (planétka)}}
Spolu s Jupiterom obiehajú okolo Slnka v približne rovnakej vzdialenosti dve skupiny planétok známych ako Trójania. Každá skupina zviera s planétou a Slnkom 60-stupňový uhol. Telesá v týchto pozíciách, tzv. [[libračný bod|libračných bodoch]], sú dlhodobo stabilné. Prvým objaveným Trójanom Jupitera bola planétka [[588 Achilles]], ktorá má priemer {{km|135|m}}. K 13. júnu 2009 bolo klasifikovaných 3183 Trójanov, pričom v skupine pred Jupiterom je ich známych o 443 viac než za ním.<ref name="ročenka" >{{Citácia knihy
  | priezvisko = Pittich
  | meno = Eduard
  | titul = Astronomická ročenka 2010
  | vydavateľ = Slovenská ústredná hvezdáreň
  | miesto = Hurbanovo
  | rok = 2009
  | isbn = 978-80-85221-63-3
  | kapitola = Planétky
  | strany = 117 
}}</ref> Pôvodné teórie predpokladali, že telesá boli na týchto pozíciách zachytené, ale najnovšie štúdie ukázali, že Jupiterovi Trójania boli na tejto dráhe už v záverečných štádiách formovania slnečnej sústavy.<ref name="ročenka" /> Ide teda o veľmi starú a dynamicky veľmi stabilnú skupinu.<ref>{{cite journal
| title = Jupiterovi Trójania
| journal = Kozmos
| volume = XXXIX
| issue = 5 
| year = 2008
| pages = 14
| issn=}}</ref>

=== Dopad komét ===
[[Súbor:Jupitersatelliteimpact.jpg|right|300px|thumb|Dopad časti [[Kométa Shoemaker-Levy 9|kométy Shoemaker-Levy 9]] na povrch Jupitera. Tmavé mraky stúpajúce z miesta dopadu sú väčšie ako [[Zem]].]]
Veľká hmotnosť Jupitera a jeho umiestenie blízko vnútornej časti slnečnej sústavy spôsobuje jeho časté zrážky s [[jadro kométy|jadrami komét]]. V období od [[16. júl]]a do [[22. júl]]a [[1994]] dopadlo na južnú pologuľu Jupitera viac ako 20 častí rozpadnutého jadra [[kométa|kométy]] [[kométa Shoemaker-Levy 9|Shoemaker-Levy 9]], čo bola prvá príležitosť priamo pozorovať zrážku dvoch telies v slnečnej sústave. V miestach dopadu vytryskli z [[atmosféra (kozmického telesa)|atmosféry]] Jupitera plyny, neskôr sa v miestach dopadu vytvorili tmavé škvrny, ktoré boli pozorovateľné takmer rok. Kolíziu sledoval Hubblov ďalekohľad a tiež [[Keckove teleskopy]].

V [[júl 2009|júli 2009]] sa v atmosfére Jupitera objavila nová tmavá škvrna. Na základe snímok infračerveného teleskopu na [[Mauna Kea]] sa predpokladá, že tento úkaz je následkom ďalšej kozmickej zrážky Jupitera s iným [[malé teleso slnečnej sústavy|telesom]], pravdepodobne s kométou.<ref>http://spaceprobes.kosmo.cz/index.php?sekce=hotnews spaceprobes.kosmo.cz</ref> Novú tmavú škvrnu vyfotografoval aj Hubblov vesmírny ďalekohľad.

== Pozorovanie zo Zeme ==
Jupiter so zdanlivou [[magnitúda|magnitúdou]] minimálne -1,6 patril k planétam, ktoré ľudia poznali už od [[starovek]]u. Svojou jasnosťou prevyšuje všetky hviezdy (najjasnejšia hviezda oblohy [[Sírius]] má magnitúdu -1,46) ale je až treťou najjasnejšou planétou po [[Venuša|Venuši]] a [[Mars]]e. Aj keď sa Jupiter od nás nachádza omnoho ďalej ako Mars (vzdialenosť od Zeme je {{km|628700000|m}} a od Slnka {{km|778300000|m}}), niekedy je na oblohe jasnejší. Je to preto, lebo je omnoho väčší a má hustú atmosféru, ktorá dobre odráža slnečné [[svetlo]].

Pri pozorovaní voľným okom sa Jupiter javí ako veľmi jasné neblikajúce žlté teleso. Pri svojom najbližšom priblížení k Zemi – v [[Opozícia (astronómia)|opozícii]] – má planéta jasnosť -2,8 magnitúd, pri najväčšej vzdialenosti – v [[Konjunkcia (astronómia)|konjunkcii]] – iba -1,6. So zmenou vzdialenosti sa mení aj jeho [[uhlový priemer]] od 32" do 52".<ref name="Rekordy">{{Cite book
| author = Róbert Čeman, Eduard Pittich
| year = 2002
| title = Vesmír 1: Slnečná sústava
| publisher = Slovenská Grafia, Bratislava
| isbn = 80-8067-071-4
}}</ref> Za jeden deň sa na oblohe priemerne posunie o uhol 0,0831°.<ref>{{Cite web
| author = Peter Ivan
| title = Slnko, planéty a mesiace slnečnej sústavy v číslach
| url = http://www.astropresov.sk/files/ss_v_cislach.pdf
| accessdate = 18. november 2008
| archiveurl = https://web.archive.org/web/20091210225921/http://www.astropresov.sk/files/ss_v_cislach.pdf
| archivedate = 2009-12-10
}}</ref> Podobne ako ostatné planéty, aj Jupiter vykresľuje na oblohe slučky, ktoré sú spôsobené zložením pohybu Jupitera a Zeme. Za jeden jeho [[siderický obeh]], ktorý trvá necelých 12 rokov, urobí planéta necelých 11 (presnejšie 10,9) slučiek.<ref>{{cite journal
| title = Slučky
| journal = Kozmos
| author = Peter Zimnikoval 
| year = 2002
| volume = XXXI
| issue = 1
| pages = strany: 30
| issn=}}</ref> Prechod jedným [[zvieratník]]ovým znamením mu trvá takmer presne rok.

Už menším [[ďalekohľad]]om sa dajú pozorovať jeho štyri najväčšie mesiace. Ich jasnosti sa v opozícii pohybujú na hranici viditeľnosti voľným okom. Sú to 5,0 mag. (Io), 5,3 mag. (Európa), 4,6 mag (Ganymedes) a 5,6 (Kallisto).<ref name="Rekordy" /> V ďalekohľade možno už v priebehu niekoľkých hodín sledovať zmeny polôh mesiačikov. Často dochádza aj k ich zákrytom planétou alebo naopak k prechodom cez jej disk. Polohy Galileiho mesiacov na každý deň v roku možno nájsť v [[astronomická ročenka|astronomickej ročenke]]. Ľahko pozorovateľná je aj pásová štruktúra planéty.

== Výskum ==
=== Historické pozorovania ===
Nemáme spoľahlivú informáciu o tom, kedy bola táto planéta pozorovaná po prvýkrát, pravdepodobne sa to ale stalo okolo roku [[3000 pred Kr.|3000]] až [[4000 pred Kr.]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| url = http://astronomia.zcu.cz/planety/jupiter/
| titul = Jupiter
| dátum prístupu = 2009-09-25
| jazyk = česky
}}</ref> Ďalekohľadom sa na Jupiter a jeho mesiace prvýkrát pozrel Galileo v roku 1610. V roku 1675 vykonal O. Roemer prvé presné merania [[rýchlosť svetla|rýchlosti svetla]] pomocou určenia času zákrytov Jupiterových mesiacov.

Koncom [[19. storočie|19. storočia]] začali astronómovia prostredníctvom [[spektroskop]]u získavať prvé údaje o chemickom zložení Jupiterovej atmosféry. [[Vodík]] a [[hélium]] boli ako hlavné prvky tvoriace planétu známe už z jeho hustoty. Spektroskopicky sa v atmosfére Jupitera našli tiež amoniak, metán, etán a acetylén a potvrdil sa tiež vodík. Ďalšie informácie pred vyslaním kozmických sond získali astronómovia zo [[zákryt]]ov hviezd planétou.<ref>{{Cite book
| author = Pavel Koubský
| title = Planety naší sluneční soustavy
| publisher = Albatros
}}</ref> 
<!-- * 1955: Objav rádiových vĺn z Jupiteru
* 1973: Prelet sond [[Pioneer]]
* 1979: Prieskum planéty sondami Voyager; zistená rotácia Veľkej červenej škvrny; objavy ďalších Jupiterovych prstencov a polárnej žiary
* 1994: Zrážka kométy SL9 s Jupiterom
* 1995 – 2003: V tomto období uskutočňovala sonda Galileo podrobný prieskum mesiacov
* 2000 – 2003: 30 nových mesiacov objavených z Havajských ostrovov -->

=== Kozmické sondy ===
Jupiter navštívilo osem výskumných sond, pričom šesť z nich okolo neho len preletelo. Dve sa stali jeho [[umelá družica|umelými družicami]].

==== Prelety sond Pioneer ====
[[Pioneer 10]] preletel okolo Jupitera v decembri [[1973]], nasledovaný [[Pioneer 11|Pioneerom 11]] presne o rok neskôr. Sondy poskytli nové dôležité dáta o Jupiterovej magnetosfére a získali niekoľko fotografií planéty s nízkym rozlíšením.

==== Prelety sond Voyager ====
[[Súbor:Jupiter gany.jpg|thumb|300px|right|Jupiter a jeho mesiac Ganymedes. Záber urobila sonda Voyager 1 zo vzdialenosti 40 miliónov km. Táto farebná fotografia bola zostavená v [[Jet Propulsion Laboratory]]'s Image Processing Lab z troch čiernobielych fotografií spracovanými rôznymi filtrami.]]

[[Voyager 1]] preletel okolo Jupitera v marci [[1979]]. Najtesnejšie priblíženie k planéte na {{km|280000|m}} dosiahla sonda [[5. marec|5. marca]] [[1979]]. Počas priblíženia, ale aj pred ním a po ňom prebiehal detailný fotografický a rádiový prieskum. K 15. marcu 1979 odoslala sonda Voyager 1 na Zem viac ako 15 000 fotografií Jupitera a jeho mesiacov.

V júli toho istého roku preletel okolo planéty aj [[Voyager 2]]. Jeho najbližšie priblíženie k Jupiteru sa odohralo [[9. júl]]a [[1979]], keď sa sonda priblížila iba na {{km|570000|m}} od mračien na planéte. Podrobné pozorovanie Veľkej červenej škvrny ukázalo, že ide o komplex niekoľkých búrok okolo jednej obrovskej búrky zúriacej v atmosfére posúvajúcej sa ľavotočivým smerom. Na zaslaných [[fotografia|fotografiách]] (celkom približne 18 000 fotografií)<ref>{{Cite web
 | title = NSSDC ID: 1977-076A
 | url = http://nssdc.gsfc.nasa.gov/nmc/masterCatalog.do?sc=1977-076A
 | accessdate = 2008-2-22
 | publisher = nssdc.gsfc.nasa.gov
 | language = po anglicky
 | archiveurl = https://web.archive.org/web/20130220223406/http://nssdc.gsfc.nasa.gov/nmc/masterCatalog.do?sc=1977-076A
 | archivedate = 2013-02-20
 }}</ref> boli rozpoznané ďalšie menšie búrky, ktoré ukázali atmosféru Jupitera ako dynamický a búrlivý celok, ktorý nebol do dnešných dní celkom vysvetlený a popísaný.

Voyagery nesmierne zlepšili naše vedomosti o štyroch najväčších Jupiterových mesiacoch a zaznamenali Jupiterove prstence. Získali tiež detailnejšie zábery atmosféry planéty. Obe sondy využili gravitáciu Jupitera na to, aby boli urýchlené smerom k Saturnu, ktorý bol ďalším cieľom ich misie.

==== Galileo ====
[[Súbor:Galileo Jupiter.gif|náhľad|Sonda Galileo obieha okolo Jupitera (animácia)]]
Sonda [[Galileo (kozmická sonda)|Galileo]] bola navedená na obežnú dráhu okolo Jupitera v roku [[1995]], vypustila na Jupiter atmosférickú sondu a uskutočnila niekoľko preletov okolo všetkých Galileových mesiacov. Orbitálna časť sondy fungovala viac ako 7 rokov, čo bol viac než osemnásobok jej pôvodne plánovanej životnosti. Sonda Galileo sa stala tiež svedkom dopadu kométy Shoemaker-Levy 9 na Jupiter. V [[21. september|21. septembra]] [[2003]] jej misia skončila zhorením vo vyšších vrstvách Jupiterovej atmosféry, kam bola navedená zámerne.

==== Prelety Cassini a New Horizons ====
V roku [[2000]] preletela sonda [[Cassini (sonda)|Cassini]] na ceste k [[Saturn (planéta)|Saturnu]] okolo Jupitera a poskytla niekoľko snímok <!-- zatiaľ najlepšej úrovne rozlíšenia -->. Medzi vedecké ciele výskumu Jupitera patrilo mapovanie oblačnej vrstvy atmosféry, vytvorenie jej trojrozmernej mapy, globálna meteorológia, mapovanie výskytu polárnych žiar, snímkovanie známych satelitov, hľadanie stôp atmosféry na nich a tiež hľadanie ďalších, dovtedy neznámych obežníc Jupitera a mapovanie jeho rozsiahlej magnetosféry. Pri najväčšom priblížení bola sonda od vrchných mrakov Jupitera vzdialená 9,72 miliónov kilometrov. Z tejto vzdialenosti urobila zábery planéty s rozlíšením {{km|58|m}} na [[pixel]].

V roku [[2007]] nastal prelet sondy ''[[New Horizons]]'' okolo Jupitera na jej ceste k [[trpasličia planéta|trpasličej planéte]] [[134340 Pluto|Pluto]]. Prvé skúšobné pozorovanie Jupitera urobila sonda [[5. január]]a 2007. V nasledujúcich týždňoch sonda snímkovala planétu pravidelne a tiež skúmala vlastnosti [[medziplanetárny priestor|medziplanetárneho prostredia]], magnetosféru a malé mesiačiky [[Elara (mesiac)|Elara]] a [[Himalia (mesiac)|Himalia]]. Obrázky z New Horizons predstavovali atmosféru, ktorá sa líšila od toho, čo videli sondy Cassini a Galileo pred niekoľkými rokmi. Rovníkové a južné oblasti vrátane Veľkej červenej škvrny pôsobili pokojnejším dojmom. Atmosféra bola čistejšia a búrkové prejavy menej výrazné. [[27. február]]a sonda minula Jupiter v minimálnej vzdialenosti 2,3 milióna km. [[Gravitačný manéver]] jej umožnil pokračovať ďalej v jej ceste k Plutu.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| meno = Antonín
| priezvisko = Havlíček
| url = http://spaceprobes.kosmo.cz/index.php?cid=155
| titul = New Horizons
| vydavateľ = DATABÁZE KOSMICKÝCH SOND PRO PRŮZKUM TĚLES SLUNEČNÍ SOUSTAVY
| dátum aktualizácie = 2007-03-25
| dátum prístupu = 2009-09-25
}}</ref>

==== Sonda Juno ====
[[File:PIA21381 - Jupiter From Below (Enhanced Color).jpg|left|thumb|Južný pól Jupitera na zábere zo sondy [[Juno (sonda)|Juno]]. Snímka má zvýraznené farby, aby vynikli búrkové štruktúry.]]
[[5. august]]a [[2011]] odštartovala z [[Cape Canaveral]] sonda [[Juno (sonda)|Juno]], ktorá k Jupiteru doletela v roku [[2016]]. Tam bola navedená na obežnú dráhu okolo planéty podobne ako sonda Galileo, ale na rozdiel od Galilea dráha sondy Juno prechádza ponad Jupiterove póly. Dráha je navrhnutá tak, aby sonda postupne pozorovala všetky [[geografická dĺžka|geografické dĺžky]] a [[geografická šírka|šírky]] planéty a zároveň sa nikdy nedostala do jej tieňa. Vďaka výstrednej eliptickej dráhe sa Juno vyhne oblastiam s vysokou radiáciou a k oblačnej vrstve planéty sa priblíži maximálne na {{km|4800|m}}. Má merať globálny výskyt kyslíka a dusíka, pozorovať vodu a čpavok, mapovať gravitačné a magnetické pole, stanoviť globálnu štruktúru a dynamiku atmosféry pod úrovňou vrchných mrakov, merať distribúciu nabitých častíc a s nimi spojených polí a ultrafialové žiarenie z polárnej magnetosféry.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| meno = Antonín
| priezvisko = Havlíček
| url = http://spaceprobes.kosmo.cz/index.php?cid=221
| titul = Juno
| vydavateľ = DATABÁZE KOSMICKÝCH SOND PRO PRŮZKUM TĚLES SLUNEČNÍ SOUSTAVY
| dátum aktualizácie = 2011-08-31
| dátum prístupu = 2011-09-04
}}</ref>

V máji 2017 vedecká komunita odhalila prvé poznatky získané zo sondy Juno. Podľa nich sú póly Jupitera pokryté tesne nahromadenými búrkami rozmerov Zeme. Ďalej napríklad ukázali, že rovníkový pás planéty preniká veľmi hlboko a že magnetické pole planéty je ešte silnejšie a nepravidelnejšie, než predpokladali dovtedajšie modely.<ref name="Juno" />

==== Plánované misie ====
NASA plánovala výpravu na preskúmanie tekutých oceánov na mesiaci Európa, ako aj prieskum ďalších dvoch veľkých ľadových mesiacov Ganymeda a Kallisto. Táto misia sa nazývala [[Jupiter Icy Moons Orbiter|JIMO]] ({{V jazyku|eng|Jupiter Icy Moons Orbiter}}). Sonda JIMO mala byť po určitú dobu navedená na obežnú dráhu okolo každého z troch skúmaných mesiacov. Tri hlavné vedecké ciele tejto misie boli skúmať pôvod a evolúciu spomínaných mesiacov, zistiť, aké sú možnosti udržania života na nich a skúmať radiáciu v okolí mesiacov (čo je zároveň poznatok dôležitý pre zhodnotenie možnosti života na nich).<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
|meno = Antonín
|priezvisko = Havlíček
|titul = Jupiter Icy Moons Orbiter (JIMO) (plán 2011)
|vydavateľ = DATABÁZE KOSMICKÝCH SOND PRO PRŮZKUM TĚLES SLUNEČNÍ SOUSTAVY 
|dátum aktualizácie = 2004-10-09 
|dátum prístupu = 2009-09-05
|jazyk = česky
|url = http://spaceprobes.kosmo.cz/index.php?cid=82
}}</ref> Misia však bola zrušená.

Podobné ciele má nová plánovaná misia [[JUICE]] ({{V jazyku|eng|JUpiter ICy moons Explorer}}). Tentoraz však ide o európsku sondu. Odštartovala s raketou [[Ariane 5]] [[14. apríl]]a [[2023]]. Na jej prístrojovom vybavení sa podieľala aj [[Slovenská akadémia vied|SAV]].<ref>{{Citácia periodika | priezvisko = Majer | meno = Dušan | autor = | odkaz na autora = | titul = ŽIVĚ A ČESKY: Odložené starty Falconu a Ariane 5 | periodikum = Kosmonautix.cz | odkaz na periodikum = | url = https://kosmonautix.cz/2023/04/zive-a-cesky-odlozene-starty-falconu-a-ariane-5/ | issn = | vydavateľ = Dušan Majer | miesto = Jihlava | dátum = 2023-04-13 | dátum prístupu = 2023-04-14}}</ref> Po piatich gravitačných manévroch - tri pri Zemi, po jednom pri Venuši a Marse - by v roku [[2031]] mala byť navedená na obežnú dráhu okolo Jupitera. Tam by mala slúžiť dva a pol roka a 35-krát preletieť okolo veľkých Jupiterových mesiacov. V závere misie prejde na obežnú dráhu okolo mesiace Ganymedes ako prvá sonda, čo bude obiehať iný mesiac než Mesiac Zeme.<ref name="JUICE" /> Aj ona sa zameria najmä na výskum troch veľkých ľadových mesiacov Jupitera.<ref name="projekty">{{Citácia elektronického dokumentu
|meno = Dušan
|priezvisko = Majer
|titul = TOP5: Nejočekávanější evropské projekty
|dátum prístupu = 2017-06-27
|jazyk = česky
|url = http://www.kosmonautix.cz/2016/07/top5-nejocekavanejsi-evropske-projekty/
}}</ref><ref name="JUICE" /> Okrem toho bude skúmať aj vrchnú atmosféru a magnetosféru samotnej planéty.<ref name="JUICE" />

Výlučne na prieskum Jupiterovho mesiaca Európa bude zase zameraná sonda [[Europa Clipper]]. Štart sondy je plánovaný na október 2024 a svoj cieľ má študovať prostredníctvom série preletov na obežnej dráhe okolo Jupitera.

== Mytológia ==
Planéta je pomenovaná podľa rímskeho boha [[Jupiter (boh)|Jupitera]], ktorý je obdobou najvyššieho gréckeho boha [[Zeus|Dia]]. Po stotožnení Jupitera s Diom môžeme za jeho rodičov považovať boha roľníctva [[Saturn (boh)|Saturna]] a bohyňu [[Ops]]. Bol vládcom všetkých bohov, [[búrka|búrok]] a [[blesk]]ov. Vládu nad ostatnými bohmi získal potom, ako porazil svojho otca Saturna a zvrhol ho z trónu. U [[staroveký Rím|Rimanov]] mal Jupiter ešte väčšiu úctu ako Zeus u [[staroveké Grécko|Grékov]] a oveľa väčšiu úlohu mal aj ako ochranca vojska a darca víťazstva vo vojne. Jupiterovi boli zasvätené tzv. ídy, dni v mesiaci, na ktoré pripadal [[spln]].<ref>{{Cite book
| author = Vojtech Zamarovský
| year = 
| title = Bohovia a hrdinovia antických bájí
| publisher = Perfekt, Bratislava
| isbn = 80-8046-203-8
| pages = 220}}</ref>

== Referencie ==
<references />

== Iné projekty ==
{{Projekt|commons=Jupiter}}
{{portál|Slnečná sústava|}}
{{Mesiace Jupitera}}
{{Slnečná sústava}}

[[Kategória:Jupiter| ]]
[[Kategória:Planéty slnečnej sústavy]]
[[Kategória:Astronomické objekty známe od staroveku]]