Kalmarská vojna

Kalmarská vojna (1611 – 1613) bola vojna medzi úniou Dánsko-Nórska a Švédskom. Hoci Dánsko-Nórsko rýchlo získalo prevahu, nedokázalo Švédsko úplne poraziť. Kalmarská vojna bola poslednou udalosťou, kedy Dánsko-Nórsko úspešne bránilo svoje dominium maris baltici pred Švédskom a zároveň znamenala rastúci vplyv týchto dvoch krajín na politiku v Pobaltí.

Pozadie

Keďže Dánsko-Nórsko kontrolovalo prieliv Öresund medzi Baltským a Severným morom, Švédsko sa snažilo nájsť alternatívnu obchodnú cestu cez riedko osídlené Laponsko, aby sa vyhlo plateniu dánskeho poplatku za využívanie prielivu. V roku 1607 sa švédsky kráľ Karol IX. vyhlásil za "Kráľa Laponcov v Nordlande" a začal vyberať dane na nórskom území, dokonca aj južne od mesta Tromsø.

Keďže boli spomínané poplatky hlavným zdrojom príjmov Dánska, únia Dánsko-Nórska nechcela, aby sa vytvorili alternatívne obchodné trasy, hlavne keď viedli cez nórske územie. Dánsko-Nórsko teda protestovalo.

Švédsky kráľ Karol IX. ignoroval protesty dánskeho a nórskeho kráľa Kristiána IV. Reakcia na švédske nároky na tradične nórsku oblasť prišla v apríli 1611.

Dánsko-Nórsko vyhlásilo Švédsku vojnu a vtrhlo do krajiny.

Začiatky vojny

Dánsko-nórska strana plánovala zaútočiť na Švédsko cez tri fronty: z Kristianopelu smerom na Kalmar, z Halmstadu na Jönköping a z nórskej strany na pevnosť Älvsborg a potom ďalej do Västergötlandu.

Mesto Kalmar obliehalo 6 000 dánskych vojakov a bolo dobyté. Nórske jednotky, hoci boli umiestnené na hraniciach, dostali pokyn nevstupovať do Švédska. Dňa 26. júna švédske jednotky uskutočnili prepadnutie na mesto Kristianopel.

V lete 1611 dostali švédske vojská pod vedením Baltzara Bäcka rozkaz napadnúť nórsky Jämtland. Tak sa aj stalo a ozbrojení švédski roľníci vpochodovali do Härjedalenu. Jämtland aj Härjedalen boli dobyté bez väčších bojov.

Bäckova neschopnosť zastaviť excesy zo strany obyvateľstva však spôsobili, že miestni povstali proti švédskym okupantom. Švédske vojská nakoniec situáciu nezvládli a na jeseň 1612 museli Jämtland a Härjedalen opustiť.

1612

20. októbra 1611 zomrel švédsky kráľ Karol IX. a jeho nástupcom sa stal jeho syn Gustáv II. Adolf. Po nástupe na trón požiadal o mier, ale Kristián IV. videl príležitosť na väčšie víťazstvá, a preto posilnil svoje vojská v južnom Švédsku. V reakcii na to začal Gustáv podnikať nájazdy pozdĺž hraníc medzi Dánskom a Švédskom. Počas februárového nájazdu sa Gustáv takmer utopil v Bitke pri Vittsjö po tom, ako ho prekvapila dánska armáda.

Začiatkom roku 1612 Dánsko-Nórsko zaútočilo a dobylo dve pevnosti na hranici medzi bojujúcimi krajinami, Älvsborg a Gullberg, obe v dnešnom Göteborgu. Pre Švédsko to bola veľká komplikácia, pretože na západe teraz nemalo prístup k moru. Po dosiahnutí tohto úspechu a s cieľom čo najskôr ukončiť vojnu nariadilo dánske velenie útok hlboko do Švédska, smerom na hlavné mesto Štokholm. Tento plán sa však ukázal ako neúspešný. Taktika spálenej zeme a partizánska vojna zo švédskej strany spôsobili, že táto úloha bola veľmi ťažká a mnohí žoldnieri v dánskej armáde dezertovali, pretože nedostali svoj žold. Dánska armáda tak nikdy nemohla podniknúť vážny útok na hlavné mesto.

Knäredský mier

Anglicko a Holandská republika tiež investovali do obchodu v Baltskom mori a vyvíjali tlak na Dánsko-Nórsko. Išlo im o ukončenie Kalmarskej vojny pred dosiahnutím rozhodujúceho víťazstva. Dáni a Nóri, hoci boli dobre vybavení a silní, sa vo veľkej miere spoliehali na žoldnierske sily a Kristián IV., ktorý mal málo finančných prostriedkov, sa napokon v roku 1613 nechal presvedčiť. Na príhovor anglického kráľa Jakuba I. bola 20. januára 1613 podpísaná Knäredská zmluva.

Dánsko-Nórsko dosiahlo svoje víťazstvo - obnovilo totiž nórsku kontrolu nad švédskou pozemnou cestou cez Laponsko tým, že Laponsko pripojilo k Nórsku. Ďalej muselo Švédsko zaplatiť výkupné za dve pevnosti (Älvsborg a Gullberg), dve mestá a šesť okolitých oblastí, ktorých sa Dánsko-Nórsko zmocnilo. Švédsko však dosiahlo významný ústupok - právo na voľný obchod cez prieliv Öresund, pričom bolo oslobodené od dánskeho mýta.

Následky

Jedným z výsledkov Kalmarskej vojny bolo vytvorenie dánsko-nórskej armády uznávanej v celej Európe. Vzostup námorných mocností vrátane Veľkej Británie a Holandska vytvoril súperenie o moc v Baltskom mori.

Keďže dánsko-nórska aliancia nedosiahla celkové víťazstvo, Švédsko sa pod vedením Gustáva Adolfa zotavilo. Prekvapivo sa Švédsko a Dánsko-Nórsko stanú v nadchádzajúcej Tridsaťročnej vojne krátkodobými spojenecami.

Kalmarská vojna, ako aj Severná sedemročná vojna znamenali začiatok stáročnej rivality medzi Nórmi a Švédmi, ktorá výrazne ovplyvnila rokovania o vytváraní personálnej únie medzi krajinami po prehre Dánska a Nórska v roku 1814 - namiesto toho, aby Nórsko odstúpilo Švédsku, ako sa dohodlo v Kielskej zmluve, Nórsko odmietlo švédsku nadvládu a vzbúrilo sa v krátkej vojne známej ako Nórska vojna za nezávislosť. Výsledkom mala byť zmluva, ktorá umožnila Nórsku zachovať si väčšinu svojej suverenity, pričom bolo len voľne držané v únii so Švédskom.

Úspešná obrana Dánsko-Nórska v rámci dominium maris baltici vzbudila veľkú pozornosť okolitých krajín, keďže Baltské more bolo lukratívnou obchodnou cestou. To viedlo k protiútoku Švédska v Torstensonovej vojne, v ktorej Dánsko-Nórsko prehrá a prenechá kontrolu nad Baltským morom švédskemu kráľovi.

Verejné povedomie

Bitka pri Kringene, v ktorej škótske žoldnierske jednotky porazili domobrancov Gudbrandsdalu z Lesja, Dovre, Vågå, Fron, Lom a Ringebu je síce vedľajšou udalosťou vojny, ale v Nórsku sa dodnes oslavuje.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kalmar War na anglickej Wikipédii.