Preskočiť na obsah

Kantakuzénovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Kantakuzénovci
KrajinaByzantská ríša, Morejský despotát
Titulybyzantský cisár, morejský despota
Zakladateľbyzantský generál neznámeho mena
Rok založenia
dynastie
11. storočie
Nástup dynastie
na trón
1347 (Byzancia)
Zosadenie dynastie
z trónu
1357 (Byzancia)
1383 (Morea)
Posledný panovníkDemetrios Kantakuzénos
Štátna príslušnosťbyzantská, srbská

Kantakuzénovci[1] (iné mená pozri nižšie) bol byzantský aristokratický rod pochádzajúci z okolia maloázijskej Smyrny. Dvaja jeho príslušníci, Ján VI. Kantakuzénos a Matthaios Kantakuzénos, boli byzantskými cisármi, ďalší jeho príslušníci vládli v Morejskom despotáte. Rod významne zasiahol do dejín Byzantskej ríše v jej záverečnom období.[1][2]

  • Kantakuzénovci, iné prepisy: Kantakuzenovci, Kantakouzénovci, Kantakouzenovci
  • plurál: starogr. Καντακουζηνοί[2]; slov. prepis podľa PSP: Kantakouzénoi; iné prepisy: Kantakuzénoi, Kantakouzenoi, Kantakuzenoi; lat. Cantacuzenes[3]
  • singulár muž. rod: starogr. Καντακουζηνός[2]; slov. prepis podľa PSP: Kantakouzénos; iné prepisy: Kantakuzénos, Kantakouzenos, Kantakuzenos; lat. Cantacuzenus[4]
  • singulár žen. rod: starogr. Καντακουζηνή[2]; slov. prepisy podľa PSP: Kantakouzéné; iné prepisy: Kantakuzéné, Kantakouzene, Kantakuzene; s adaptáciou:PSP, Kap. III., podkap. 3, bod 4: Kantakouzéna, Kantakuzéna; lat. Cantacuzena

Dejiny rodu

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým známym členom rodu bol pechotný generál pôsobiaci za vlády byzantského cisára Alexia I. Komnéna.[1] V oblasti vojenstva za vlády Komnénovcov pôsobil aj ďalší členovia rodu, naopak o civilných či duchovných úradoch sa nevie nič. Často držali významné hodnosti ako sebastos (Ióannes/Ján K.), doux (Andronikos K.) či ceasar (iný Ióannes/Ján K.).[2] Pôvod mena je zrejme odvodený od toponyma Kara Kouzénan/z Kuzénonu z okolia Smyrny.[5][6] V období štvrtej križiackej výpravy patril rod k najbohatším pozemkovým vlastníkom, čo dokladá významný križiacky dokument Partitio Romaniae. Značný vplyv dosiahli po obnovení Byzantskej ríše v roku 1261 za vlády Palaiologovcov. Opätovne slúžili v oblasti vojenstva, ale aj v rámci štátnej správy. Michaél bol veľkým konostaulom, generálom cisára Michala VIII. Irena Kantakuzéna sa stala manželkou Konštantína, cisárovho mladšieho brata. Iný Michaél sa stal správcom Morey, významnej bašty Byzantskej ríše v jej záverečnom období. Politicky boli spriaznení s početnými byzantskými rodmi.[2]

Na výslnie politických dejín sa rod dostal v roku 1347, keď sa Michaélov syn stal cisárom a vládol ako Ján VI. Kantakuzénos. Ján patril k najväčším učencom svojej doby a svojou politikou významne prispel k rozvoju hésychazmu. Občianska vojna, ktorú vyvolal však Byzanciu výrazne oslabila a posilnila vplyv maloázijských Osmanov. V roku 1353 bol za spolucisára korunovaný Jánov syn Matthaios (aj Matúš či Matej). Významné posty zastával aj jeho druhý syn, morejský despota Manuel, ktorý patril k významným mecenášom umenia. Jánova dcéra Helena sa stala manželkou byzantského cisára Jána V.[1][2]

Predstaviteľmi ďalšej generácie Kantakuzénovcov boli synovia Matthaia, Demetrios a Ján, ktorí ako despoti vládli v zdedenej Morey.[1] Po ich smrti sa však vláda v poloautonómnej krajine dostala do rúk Palaiologovcov.[3] Potomkovia despotu Demetria ďalej pôsobili v Byzantskej ríši. Andronikos Kantakuzénos držal ako posledný pred zánikom ríše post veľkého domestika. Jedna vetva rodu sa niekedy v 15. storočí usadila v Srbsku, iní členovia rodu si vďaka dobrej sobášnej politike dokázali získať postavenie na panovníckych dvoroch v Trapezunte či Gruzínsku.[2] Jedna vetva rodu možno neskôr vládla v rumunských kniežatstvách a pôsobila aj v Ruskej ríši,[7] hoci nie všetci bezvýhradne súhlasia s prepojením oboch rodov, keďže genealogická reťaz v polovici 15. storočia je neistá.[4] Tento rod sa v rumunčine volá Cantacuzino, pozri Cantacuzinovci.

Kantakuzénos
syn
syn
syn
Ján
sebastos
∞ Mária Komnéna
(dcéra Andronika Komnéna)
Ján
ceasar
∞ Irena Angelina
(dcéra Andronika Angels)
Michal
∞ Angelina (dcéra Jána Duku)
Manuel
pinkernes
Michal
megas konostaulos
Ján
pinkernes, thracesijský dux
∞ Irena Palaiologina
(dcéra Andronika Palaiologa)
Michal
správca Morey
∞ Theodóra
syn
Theodóra
∞ 1.Geórgios Mouzalon

2.Ján Raoul
Mária
∞ 1. Alexios Files
2. Konštantín I. Tich
3. Ivajlo
Anna
Nikéforos I. Angelos
despota Epiru

Ján VI.
byzantský cisár (1347 – 1354)
Irena Asanina
(dcéra Andronika Asena)
(dcéra)
Konštantín II.
arménsky kráľ
Nikéforos
sebastokrator
Demetrios
mesazón

Matthaios
byzantský spolucisár (1353 – 1357)
Irena Palaiologina
Manuel
despota Morey
∞ Zambia/Isabelle de Lusignan
(dcéra Konštantína II.
arménsky kráľ)
Mária
Nikéforos II. Orsini
despota Epiru
Theodóra
Orhan
bythýnsky emir
Helena
Ján V. Palaiologos
Palaiologovci
Theodóra
Alexios III.
Teodor Kantakuzénos
Ján
despota Morey
Demetrios I. Kantakuzénos
despota Morey
Helena
∞ don Louis Fadrique
salonský gróf, etc
Halil
Irena Palaiologina
Ján
srbský šľachtic
Demetrios
spisovateľ
Theodóra
Alexios IV.
(trapez. cisár)
Juraj Palaiologos Kantakuzénos
generál
Andronikos
megas domestikos
Tomáš
srbský magnát a generál
Irena
Đurađ Branković
despota Srbska
Helena
∞ Dávid Trapezuntský
(trapez. cisár)
dcéra
Juraj VIII. gruzínsky kráľ
Manuel uzurpátor
správca Mani
Demetrios
Zóé
∞ Jacques de Flory
správca na Cypre
Anna
Vladislav Hercegović
vojvoda Hercegoviny
dcéra
Michal
Charola de Flory
Eudokia
Demetrios
Theodóros Spandounes
historik
moldavskí a valašskí vládcovia? Cantacuzinovci

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d e Kantakuzénovci In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-09-08]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. a b c d e f g h KAZHDAN, Alexander. KANTAKOUZENOS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1103 – 1104. (po anglicky)
  3. a b DĄBROWSKA, Małgorzata. Kantakuzenowie. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Wydanie I. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 255.
  4. a b NICOL, Donald M. The Byzantine Family of Kantakouzenos (Cantacuzenus) ca. 1100 – 1460: A Genealogical and Proropographical Study. Washington D. C. : Dumbarton Oaks, 1969. S. v.
  5. LAIOU, Angeliki. KANTAKOUZENOI. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Volume 7. ITALIAN RENAISSANCE – MABINOGI. New York : Charles Scribner's Sons, 1986. ISBN 0-684-18169-X. S. 208 – 209. (po anglicky)
  6. Kantakuzenové. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Zväzok III. I – L. Praha : Academia, 1986. S. 294.
  7. KONSTANTIN, Jireček. Kantakuzenos. In: Ottův slovník naučný: Illustrovaná encyklopædie obecných vědomostí. Třinácty Díl Jana – Kartas. Praha : J. Otto, 1898. S. 942 – 943. (po česky)

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • NICOL, Donald M. The Byzantine Family of Kantakouzenos (Cantacuzenus) ca. 1100 – 1460: A Genealogical and Proropographical Study. Washington D. C. : Dumbarton Oaks, 1969. 265+xliii s.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kantakouzenos na anglickej Wikipédii. O preklad ide v časti Rodokmeň.