Kolón

Zber úrody v starovekom Ríme, reliéf, Trier

Kolón (lat. colonus) bol v starovekom Ríme roľník, respektíve hospodár, ktorého postavenie sa v priebehu dejín výrazne menilo.

V období Rímskej republiky kolón predstavoval slobodného roľníka, spravidla vojnového veterána alebo chudobného rímskeho občana, ktorému bola na dobytom území pridelená pôda, na ktorej mohol samostatne hospodáriť. Týmto spôsobom sa kolóni v rámci rímskej kolonizácie významne podieľali na zakladaní nových rímskych kolónií.

V období cisárstva začal pojem označovať chudobných drobných nájomcov veľkostatkárskej pôdy (latifundium). Títo sa zmluvne zaväzovali odvádzať ročne z prenajatej pôdy stanovenú výšku renty. V dôsledku ekonomických problémov v Rímskej ríši od polovice 3. storočia po Kr. však kolóni začali upadať do dlhov a zlá situácia im znemožňovala vymaniť sa zo závislosti od vlastníkov pôdy, ktorí im bránili prenajatú pôdu opustiť aj napriek tomu, že ich kontrakt už vypršal. Kolóni na situáciu často reagovali útekom a pôda zostávala neobrobená. Cisár Konštantín I. (vládol 306 – 337) preto v roku 332 vydal zákon, ktorým kolónov dedične pripútal k pôde, takže ju nesmeli opustiť ani len so súhlasom jej vlastníka. Nájomné už neplatili v peniazoch, ale v naturáliách a boli nútení pracovať aj na tých častiach pozemkov, ktoré inak obrábal vlastník. Od kolonátu mohli byť oslobodení iba vybraní kolóni, ako napríklad tí, ktorí sa so súhlasom vlastníka pozemku mali stať členmi mestských rád, kňazmi, biskupmi, mníchmi či vojakmi. K tomu pozri kolonát.

Kolóni pochádzali často zo schudobnených farmárskych rodín, časť z nich predstavovali prepustení otroci alebo barbari poslaní pracovať ako roľníci na veľké statky. Potomkovia kolónov sa spolu s ďalšími závislými roľníkmi stali nevoľníkmi európskeho stredoveku.