Kolektívny dom

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Kolektívny dom je obytný dom pavlačového, chodbového alebo kombinovaného typu pre niekoľko stoviek až tisíc obyvateľov. Okrem bytových jednotiek sú tu zahrnuté spoločné prevádzkové a sociálne vybavenie (jasle, materská škola, družina, jedálne, knižnice, klubovne, kiná, predajne, telocvične, prednáškové sály, dielne pre záujmovú činnosť a podobne).

Idea kolektívnych domov sa začala datovať už v Slnečnom štáte talianskeho renesančného utopistu Tommasa Campanellu a v prácach sociálnych utopistov 19. storočia ( Henri de Saint-Simon, François Marie Charles Fourier, Robert Owen).

Myšlienka kolektívneho domu bola pod vplyvom sociálno–utopických predstáv 19. storočia a predpokladala prepojenie individuálneho priestoru s ideálmi kolektivizmu.

V 20. rokoch 20. storočia bola koncepcia kolektívneho domu podrobne rozpracovaná sovietskymi urbanistami, kolektívne domy boli vybavované spoločnou kuchyňou a jedálňou. Po roku 1930 už nebol výhradne uplatňovaný princíp podoby kolektívneho domu, no niektoré námety zobecneli a boli použité aj v ďalších rokoch a to hlavne po 2. svetovej vojne.

V období Česko-Slovenska boli postavené na území Česka dva najvýznamnejšie kolektívne domy v Litvínove (architekti Evžen Linhart a Václav Hilský, 1946-1958)[1] a v Zlíne ( Jiří Voženílek, 1949-1950). Osobitný variant tzv. malého mesta vo veľkomeste uskutočnil Le Corbusier v obytnom bloku Unité d`habitation v Marseille (1946-52).

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • Dudák, V. a kolektiv: Encyklopědie světové architetúry, Praha, 2000
  • Koldům - Koldom - Kolektivní dům (po česky) (získané 12.12.2008)