Kolokvium (Čechy)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Kolokvium (lat. názvy pozri v kapitole Názov) bolo širšie zhromaždenie členov vládnuceho rodu, družiny, cirkevných hodnostárov a spočiatku asi aj slobodného obyvateľstva v českom štáte11./12.13. storočí, ktoré zvolával panovník predovšetkým na podporu svojich rozhodnutí pri voľbe kniežaťa alebo biskupa a pri prerokúvaní dôležitých záležitostí alebo súdnych sporov. Kolokviá existovali jednak v Čechách a jednak na Morave.[1][2]

Názov[upraviť | upraviť kód]

Dobové, latinskojazyčné texty kolokvium označujú veľmi nejednotne. V kronikách sa vyskytujú pomenovania colloquium, colloquium generale, colloquium commune, curia, curia generalis, concilium magnum, convocatio, convocatio generalis, synodus generalis či conventus. V listinách je kolokvium uvádzané ako colloquium, colloquium commune, colloquium generale alebo curia generalis.[3] Niekedy sa v historických prameňoch objavuje aj označenie judicium generale, čo súvisí s tým, že sa na nich vybavovali aj súkromnoprávne záležitosti.[4]

Predmet kolokvií[upraviť | upraviť kód]

Český panovník vo veciach mimoriadnej dôležitosti nerozhodoval sám, ale zvolával zhromaždenia, na ktorých sa ohlasovali jednotlivé právne nároky a často na na nich dochádzalo aj k súdnym procesom. Rozlišovali sa takéto zhromaždenia s menším počtom prítomných (tzv. kúrie) a zhromaždenia s väčším počtom prítomných (tzv. kolokviá), ktoré sa konali oveľa zriedkavejšie než kúrie.[5]

Na kolokviách sa prerokúvali štátne záležitosti (voľba kniežaťa, biskupa, korunovácia, dohadovanie vojnovej výpravy, prijímanie zákonov, súdenie deliktov proti panovníkovi a krajine, prerokúvanie zahraničnej politiky, vojny a mieru, nástupníctva a vzťahu panovníka ku krajine), ale riešili sa na nich aj rôzne súkromnoprávne úkony.[6] Panovník v prvom rade na kolokviu preberal záležitosti, ktoré zaujímali jeho a iba navyše sa prípadne riešili potreby osôb, ktoré sa kolokvia zúčastnili. Zúčastnení typicky využívali prítomnosť panovníka a verejný charakter kolokvia na uskutočnenie rôznych právnych vyhlásení.[4] Od 13. storočia sa už všeobecne považovalo za panovníkovu povinnosť zaoberať sa (napr. na kolokviách) aj súkromnoprávnym súdnymi spormi[7] (trestnoprávne spory sa na kolokviách neriešili[8]). Súdnymi spormi cirkvi sa kolokviá mohli taktiež zaoberať, no zásadná zmena nastala počas vlády kráľa Přemysla Otakara I., ktorý sa výslovne zaviazal, že o súdnych sporoch prelátov sa musí rozhodovať na kolokviách alebo tesne pred nimi či po nich. Z toho vyplýva, že panovník už nemohol (tak ako to pravdepodobne robieval predtým) ukončiť kolokvium po prerokovaní záležitostí, ktoré ho zaujímali, ale bol nútený riešiť aj prinajmenšom súdne spory prelátov. Toto ustanovenie pre duchovných prelátov už naznačuje, ako postupne dochádzalo k formálnemu oddeleniu súdnej agendy od ostatnej agendy zhromaždenia. Utvorilo sa pomerne úzke kolégium, ktoré pracovalo nezávisle od širšieho zhromaždenia kolokvia. Postupne, aj pod vplyvom ďalších faktorov, sa tak z kolokvií vyvinul krajinský súd.[7]

Miesto konania v Čechách[upraviť | upraviť kód]

Miesto konania kolokvií bolo pevne stanovené. Kolokvium sa schádzalo obyčajne v Prahe, obvykle na Pražskom hrade, výnimočne aj na Vyšehrade a na Strahove. Mimo Prahy sa konali len tri kolokviá – v roku 1189 v Sadskej, kde bol vyhlásený tzv. Konrádov štatút (zákonník kniežaťa Konráda II.)[pozn 1] a neskôr v BudyšíneLitoměřiciach, čo bolo dôsledkom rozbrojov medzi kráľom Václavom I. a jeho synom Přemyslom Otakarom II., keďže Přemysl Otakar II. mal Prahu obsadenú[10] (Václavové vojsko mesto obsadilo 5. augusta 1249 a Přemysl Otakar II., ktorý sa so zvyškami svojho vojska stiahol na Pražský hrad, kapituloval 16. augusta[11][12]).

Termín konania v Čechách[upraviť | upraviť kód]

Kolokviá sa často zvolávali v prepojení s cirkevnou slávnosťou alebo púťou.[13]. Na základe väčšiny doložených výskytov kolokvií možno usudzovať, že sa spravidla konali v pevných termínoch približne počas kvatembier, t. j. suchých dní (asi okrem kvatembier pred nedeľou Reminiscere), a zdá sa, že iba v prípade neodkladných záležitostí boli zvolané aj na iné termíny. Konkrétne sú listinnými prameňmi a kronikami doložené kolokviá 29. septembra 1134, 15. júna 1185, 17. júna 1189, 1. novembra 1197, 8. júna 1218, 6. decembra 1219, 10. mája 1255, 1. januára 126x/127x (môže ísť o niektorý z rokov 1267 a 1278, ale pravosť listiny je sporná[14][15]), 21. mája 1281, 25. decembra 1281 a 1. augusta 1299.[16]

Kúrie (t. j. užšie zhromaždenia) sa na rozdiel od kolokvií nekonali v pevný termín, ale podľa potreby počas celého roka.[17]

Poznámky[upraviť | upraviť kód]

  1. Ako uvádza český slavista Zdeněk Šimeček, možno sa domnievať, že kvôli Moravanom bolo vybrané miesto bližšie pri hraniciach Moravy.[9]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Paulička 2005, s. 608
  2. Šimeček 1970, s. 594-596
  3. Šimeček 1970, s. 599
  4. a b Šimeček 1970, s. 597
  5. Šimeček 1970, s. 594-595
  6. Šimeček 1970, s. 595, 597
  7. a b Šimeček 1970, s. 598
  8. Šimeček 1970, s. 601
  9. Šimeček 1970, s. 596
  10. Šimeček 1970, s. 596-597
  11. Zap 1862, s. 828-829
  12. Kuthan 1993, s. 12
  13. Šimeček 1970, s. 598
  14. „XXXVI. König Ottokar von Böhmen bekundet den Abschluss seines Hilfsbündnisses mit dem Herzog Boleslav von Polen auf Krakau und Sendomir gegen seine Widersacher, besonders gegen den römischen Konig. (73-74.)“, Archiv für österreichische Geschichte-Quellen, Neunundzwanzigster [29] Band. I. und II., Wien: Kaiserlichen Akademie der Wissenschaften, 1863, str. 46 
  15. Kučera 2015
  16. Šimeček 1970, s. 595-596, 599
  17. Šimeček 1970, s. 594

Použitá literatúra[upraviť | upraviť kód]