Kostol svätých Petra a Pavla (Vilnius)

	Kostol svätých Petra a Pavla; Šv. apaštalų Petro ir Povilo bažnyčia
Štát	Litva
Mesto	Vilnius
Náboženstvo	kresťanstvo
- cirkev	rímskokatolícka
Súradnice	54°41′39″S 25°18′23″V / 54,694167°S 25,306389°V
Architekt	Jan Zaor; Giovanni Battista Frediani
Štýl	barok
Výstavba	14. – 15. storočie
- dokončenie	1704
Dátum
- posvätenia	1701
	Litva s vyznačenou polohou kostola
	Wikimedia Commons: Church of St. Peter and St. Paul in Vilnius
	Webová stránka: http://www.petropovilobaznycia.lt
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál; Architektonický portál

Súradnice: 54°41′39″S 25°18′23″V / 54,694167°S 25,306389°V

Kostol sv. Petra a Pavla (po litovsky: Šv. apaštalų Petro ir Povilo bažnyčia, po poľsky: kościół św. Piotra i Pawła na Antokolu w Wilnie) je rímskokatolícky kostol postavený v slohu neskorého baroka, nachádza sa vo Vilniuse, hlavnom meste Litvy. Nachádza sa na Námestí Jána Pavla II., ktoré tak pomenovali po jeho návšteve Litvy v roku 1993.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod kostola nie je presne známy, ale predpokladá sa, že ho dal postaviť biskup Vilniusu Wojciech Tabor medzi rokmi 1492–1507 a pôvodne bol z dreva. V roku 1594 ale tento drevený kostol zničil požiar a medzi rokmi 1609 – 1616 bol zrekonštruovaný. Kostol bol následne znova zničený počas vojny s Ruskom (1655 – 1661). O sedem rokov neskôr tu, na pamiatku oslobodenia Vilniusu od ruskej armády, v roku 1668 začali stavať nový kostol. Stavba bola financovaná zo zdrojov brantrancov hajtmana Litvy Mikolasa Pacasa. Rekonštrukčných prác sa ujali nadaní poľsko-talianski architekti Jan Zaor a Gianbatista Frediani. Kostol dokončili v roku 1675.

V roku 1676 sa súčasťou kostola stal aj kláštor augustiánov. V 19. storočí tu mala ruská armáda kasárne a počas druhej svetovej vojny ho vlastnili Poliaci. Po vojne sa kláštor transformoval na vyššiu vojenskú školu elektrotechnickú.

Od druhej polovice 19. storočia až do roku 1974 v kostole prebiehali neveľké rekonštrukčné práce, kupoly kostola dostali nové plechy a zaviedlo sa ústredné kúrenie.

Po druhej svetovej vojne sa sem z katedrálneho chrámu sv. Stanislava preniesli ostatky sv. Kazimíra (patróna Litvy) pretože katedrálny chrám použili ako sklad. Relikvia sa uložila do hlavného oltára.

Do roku 1989 bol hlavným katolíckym kostolom hlavného mesta Litvy.

Podľa poslednej vôle Mikolasa Pacasa je v tomto kostole pochovaný. Jeho hrob sa nachádza pod vstupným prahom do kostola. Na náhrobnom kameni je napísané „Hic iacet peccator“ (tu leží hriešnik).

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 17. storočia do kameňa udrel blesk a rozpolil ho. Preto sa dnes pamätná tabuľa s nápisom visí na pravej vchodovej stene pri vstupe do kostola.

Interiér a exteriér kostola[upraviť | upraviť zdroj]

V interiér kostola je možno nájsť veľkolepú výzdobu. Steny okrášľuje vyše 2000 biblických, historických, mytologických a alegorických postáv, fantastických a démonických bytostí, rastlín a živočíchov. Na všetky tieto sochy postáv sa pozerá Ježiš Kristus, ktorého maľba je nakreslená na kupole kostola. Autorom všetkých fresiek v kostole je taliansky maliar Martin de Altamonte. Ľudské bytosti vyobrazujú scény z Nového zákona, životopisov svätých a dôležité udalosti z litovskej histórie.

Autormi tohto unikátneho interiéru kostola sú talianski majstri architektúry Giovanni Pietro Perti a Giovanni Maria Galli.

Interiér kostola osvecuje neobyčajná lampa v tvare morského korábu v rokokovom štýle - dielo litovských majstrov z roku 1905.

Pôvodný oltár kostola z 18. storočia skončil v Poľsku. Miesto neho je tam oltár z 20. storočia. Jeho súčasťou je expresívna drevená socha Ježiša Krista zo 17. storočia od neznámeho autora, ktorú sem priviezli v roku 1700 z Ríma ako dar od rímskeho pápeža. Traduje sa, že táto socha má zázračnú moc.

Exteriér je veľmi strohý. Kostol, na vrchu ukončený kupolou, má pôdorys latinského kríža. Jediným ozdobným artefaktom na dvojkrídlovej fasáde kostola je maličký balkón a dva stĺpy. Medzi stĺpmi je latinský nápis „Regina pacis funda nos in pace“ (Kráľovná sveta, upevni nás vo svete).