Krotká (film)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Krotká
Originálny názov Krotká
Žáner Psychologická dráma podľa novely Dostojevského
Dĺžka 85 minút
Štát Slovensko
Pôvodný jazyk slovenský
Rok 1967
Spoločnosť Slovenská filmová tvorba
Filmový štáb
Réžia Stanislav Barabáš
Produkcia Slovenská filmová tvorba Bratislava
Scenár Stanislav Barabáš
Hudba Zdeněk Liška
Kamera Stanislav Szomolányi
Obsadenie

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Krotká je slovenská psychologická dráma režiséra Stanislava Barabáša z roku 1967.

Režisér Stanislav Barabáš hľadal možnosti autorskej výpovede a domácu tvorbu konfrontoval s trendmi európskej kinematografie. Pre televíziu nakrútil svoje prelomové dielo - adaptáciu Dostojevského novely Krotká - psychologickú drámu manželstva starého majiteľa záložne a mladej dievčiny. Nepokojná kamera Stanislava Szomolányiho, hudba Zdeňka Lišku, vynikajúce herecké výkony Ctibora Filčíka a Magdy Vášáryovej spojil do „kinematografickej štúdie“ vzťahu vopred odsúdeného na rozpad. Film získal hlavnú cenu na MTF MonteCarlo 1968.

Dej[upraviť | upraviť kód]

Štyridsaťročný majiteľ záložne, ktorého krásna žena spáchala samovraždu, spomína, čo tejto tragédii predchádzalo. Ako starý mládenec nemá žiadnych príbuzných ani priateľov, môže sa pochváliť len svojím výnosným podnikom. Za ženu si vyhliadne osamotenú chudobnú dievčinu, ktorá sa na prvý pohľad vyznačuje nielen krásou, ale predovšetkým skromnosťou a poslušnosťou. Dievčina však v sebe predsa len má zvyšky dôstojnosti a postupne sa začne svojmu mužovi vzpierať.

Z dejín[upraviť | upraviť kód]

Barabášova Krotká sa predstavuje ako výsostne autorské dielo režiséra, ktorý verí v magickú moc obrazu a jeho montáže. Jemnou kresbou vie zachytiť nepostrehnuteľné duševné záchvevy a neupadnúť pritom do samoúčelného psychologizovania.

V tejto „fantastickej poviedke“, ako ju autor nazval, sa ako v kvapke vody zračí celý Dostojevského mikrokozmos, rozvinutý v jeho románových skladbách. Je známe že autora inšpirovala k napísaniu novely novinová správa z čiernej kroniky o mladej krajčírke, sirote, ktorá sa nemohla uživiť prácou vlastných rúk, a preto vyskočila z obloka piateho poschodia s rodinnou ikonou v rukách. Upútalo ho spojenie dvoch protikladných duševných stavov, ktoré sa prejavili v akte zúfalstva i odovzdania.

K najúspešnejším televíznym filmom patrí rovnomenný prepis Dostojevského poviedky Krotká (1968), ktorý získal Grand Prix na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carlo 1968. V rozhovoroch o zámeroch adaptácie sa režisér Stanislav Barabáš odvolal na Dostojevského krédo, že „človek je príliš, príliš široký, ja by som ho zúžil“, a tvrdil, že keď sa ocitne „celkom široký človek v celkom širokej realite zrodí sa z toho záhada“ Barabáš nakrútil príbeh o zrode a katastrofe jedného manželstva. Podstata celého problému spočíva v tom, že štyridsiatnik (Ctibor Filčík) sa ožení so šestnásťročným dievčaťom (Magda Vášáryová). Jeho cieľom je totálne vlastnenie, ovládnutie ktoré nedovolí dýchať, žiť, hoci sa stále obhajuje snahou o dobro mladej ženy. Samovražda manželky je len tragickým finále, agresiou, ktorá sa nedokázala obrátiť proti trýzniteľovi s „dobrými úmyslami“ a vyústila do sebaagresie.

Reakcie na film[upraviť | upraviť kód]

Dostojevského Krotká sa objavila v roku 1876 ako beletristická vložka v jeho Denníku spisovateľa. Režisér pri hľadaní koncepcie Krotkej nepodľahol sugescii prvého čítania Dostojevského textu. Nepochybne si uvedomil, že keby od autora prózy mechanicky prebral jeho spôsob rozprávania, skĺzol by vo svojom filme iba po povrchu príbehu. Preto si celý tvorivý proces usporiadania a výstavby dramatického materiálu zopakoval od začiatku a na svoj spôsob. Psychologická analýza vzťahu muža a ženy je vnímaná cez skvelé herecké stvárnenie postáv v retrospektívnych scénach.

„Fotografia z rokov 1958-59 padne Szomolányimu ako šaty po staršom bratovi, citovo je orientovaný celkom inam, ukazuje tu v podstate ešte len to, čo sa v škole naučil, nie to čo pozdejšie na školských základoch sám rozvinul. Tým nechcem fotografiu uvedených rokov označiť za zlú: hovorím o niečom inom. Ani Uher, ani Szomolányi sa nepokúšajú vniesť do obrazu aké nové prvky, aké vystupujú napríklad vo zvuku či scenári. V podstate klasické obrazové videnie je ešte pre oboch nedotknuteľným kánonom.“

Vyjadrenia režiséra Stanislava Barabáša[upraviť | upraviť kód]

„Je pravda, že ma vždy zaujímala situácia človeka v tomto svete, ale aj situácia tejto krajiny voči iným krajinám, najmä voči tým, ktoré ju určitým spôsobom ovládali alebo ovplyvňoval, brzdili čo hovorili za ňu. Novelu, ktorú som nakrúcal, som chápal aj ako pravdivú výpoveď o Rusoch, o ruskej povahe. Myslel som si, že najlepšie možno o Rusoch hovoriť cez ich najlepšiu hlavu, cez Dostojevského. A v Krotkej je utajená jedna myšlienka, ktorá je veľmi ruská. Že totiž Rus vásv nemôže milovať, ak vás neovládne.“

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • Archív SFÚ
  • MACEK V., PAŠTÉKOVÁ J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin, Osveta, 1997.
  • Šmok Ján: Vývin kamery slovenského krátkeho filmu v rokoch 1945-67. Cyklostyl. Bratislava - Praha, leto 1967 - jar 1968, s. 39.