Kyjevské kniežatstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Kyjevské kniežatstvo sa rozprestieralo v oblasti medzi riekami Dneper, Sluča, Ros a Pripiať na vtedajšom území Kyjevskej Rusi, časti Ukrajiny a juhovýchodnej oblasti Bieloruska. Na severe hraničilo s Pinským kniežatstvom, na východe s Černigovským a Pereslavským kniežatstvom, na západe s Vladimírsko-volynským kniežatstvom a juh krajiny chránili polovské stepi.

Obyvateľmi Kyjevského kniežatstva boli kmene Slovanov, ktorí sa na úrodných pôdach zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, poľovaním, lovom rýb a včelárstvom. Už na začiatku osídľovania tejto oblasti sa tu rozšírili mnohé remeslá ako hrnčiarstvo, obuvníctvo a ťažba dreva a železnej rudy, ktorá pozitívne vplývala na rozvoj kováčskeho remesla. Do oblasti sa začali dovážať mnohé druhy kovov – meď, olovo, striebro a zlato. V okolí Kyjeva vznikla vplyvná obchodno-remeselnícka vrstva obyvateľstva.

Územím Kyjevského kniežatstva viedla dôležitá obchodná cesta od Baltského mora do Byzancie (tzv. cesta zo Škandinávie do Grécka). Riekou Pripiať bola spojená s úmorím Visly a Nemunasu, Desnou s horným tokom Oky a riekou Sejm s oblasťou Donu a Azovským morom.

Staroruské kniežatstvá
Kyjevské kniežatstvo
Rostovsko-suzdaľské kniežatstvo
Polacké kniežatstvo
Černigovské kniežatstvo
Tmutarkanské kniežatstvo
Pinské kniežatstvo
Smolenské kniežatstvo
Pereslavské kniežatstvo
Vladimírsko-volynské kniežatstvo
Novgorodská republika

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Od konca 9. storočia do 10. storočia tvorilo Kyjevské kniežatstvo hlavnú oblasť Staroruského štátu. Počas vlády Vladimíra I., ktorý niekoľkým neskoršie oddeleným kniežatstvám udelil štatút polosamostatnosti, sa stala jadrom budúceho Moskovského veľkokniežatstva. Kyjev sa totiž stal duchovným centrom a rezidenciou moskovského metropolitu. Po smrti Mstislava Veľkého v roku 1132 sa Staroruský štát rozpadol a Kyjevské kniežatstvo sa osamostatnilo.

Po rozpade Kyjevskej Rusi knieža už nebolo vlastníkom všetkých ruských území, ostal však hlavou feudálnej hierarchie a bol starším medzi ostatnými kniežatami. Práve tento fakt bol príčinou vážnych sporov medzi rozličnými dynastiami Rurikovcov, ktorého sa aktívne zúčastnila aj mocná kyjevská šľachta a obchodno-remeselnícka vrstva obyvateľstva. Ale úloha Národného zhromaždenia (po rusky: Народное вече) sa začiatkom 12. storočia oslabila.

Do roku 1139 bol trón kyjevského kniežatstva v rukách dynastie Monomachovcov. Mstislava Veľkého na tróne vystriedal jeho brat Jaropolk II. (1132 – 1139) a Viačeslav (1139). Po roku 1139 na kyjevskom tróne vládlo černigovské knieža Vsevolod II. Olegovič z dynastie Olegovičov. Ale ani vláda novej dynastie nebola dlhá. Po smrti Vsevoloda II. Olegoviča si miestna šľachta, nespokojná s vymenovaním Vsevolodovho brata Igora (1146) v roku 1146 dosadila na trón Izjaslava Mstislaviča (1146 – 1149 a 1151 – 1154) – predstaviteľa staršej vetvy Monomachovcov.

Dňa 13. augusta 1146 po porážke vojsk Igora a Sviatoslava Olegovičovcov si Izjaslav II. získal trón Kyjevského kniežatstva. Igor padol do zajatia, kde ho v roku 1147 zabili.

V roku 1149 vstúpila do bojov o Kyjevské kniežatstvo suzdaľská vetva Monomachovcov zastúpená Jurajom Dlhorukým. Po smrti Izjaslava II. a jeho spoluvládcu Viačeslava Vladimiroviča v roku 1154 sa Juraj Dlhoruký stal až do svojej smrti v roku 1157 panovníkom kyjevského kniežatstva. Rozpory, ktoré mala medzi sebou dynastia Monomachovcov pomohli Olegovičovcom revanšovať sa. V máji roku 1157 sa na trón dostal Izjaslav III. Davidovič (1157 – 1159). Jeho neúspešný pokus získať územie Galického kniežatstva ho stál trón, na ktorý zasadlo smolenské knieža Rostislav Mstislavič (1159 – 1167) a potom jeho príbuzný Mstislav II. Izjaslavič (1167 – 1169).

V polovici 12. storočia politický význam Kyjevského kniežatstva upadol. Postupne sa začína jeho rozpad na menšie časti, z ktorých v rokoch 1150 – 1170 vznikli Belogradské, Vyšnohradské, Trepoľské, Kanevské, Torčeské, Kotelničeské a Dorogobužské kniežatstvo. Na severovýchode a na juhozápade vznikli dve nové centrá politického vplyvu, ktoré mali záujem o zisk štatútu veľkého kniežatstva –  Rostovsko-suzdaľské a Vladimírsko-volynské kniežatstvo. Kyjev už nebol hlavným centrom ruských zemí. Kniežatá z týchto kniežatstiev sa už nesnažili podmaniť si trón kyjevského kniežatstva. Postupne si však Kyjev podriaďovali svojim požiadavkám.

V rokoch 1169 – 1174 Kyjevskému kniežatstvu vládol Andrej I. Bogoľubský. V roku 1169 zosadil z trónu Mstislava Izjaslaviča a predal vládu svojmu bratovi Glebovi (1169 – 1171). Po Glebovej smrti sa v máji 1171 na trón dostal Vladimír Mstislavič, ale ten nečakane obsadil jeho brat Andrej Michalko. Andrej I. ho však donútil, aby prenechal trón Romanovi I. Rastislavičovi (1171 – 1173 a 1175 – 1177). Ani on sa však na tróne dlho nezdržal. V roku 1172 ho Andrej I. Bogoľubský z trónu zosadil a vymenoval naň svojho brata Vsevoloda III. Jurieviča (Veľké Hniezdo), ktorý bol o rok neskôr (1173) nútený zutekať do Belgorodu. Na trón Kyjevského kniežatstva nastúpil Rurik II. Rostislavič (1173, 1180 – 1182, 1194 – 1202, 1203 – 1206 a 1207 – 1210).

Po smrti Andreja I. Bogoľubského v roku 1174 bolo Kyjevské kniežatstvo pod kontrolou smolenského kniežaťa Romana Rastislaviča (1171 – 1173 a 1175 – 1177). V roku 1176 bol v bitke proti Polovcom porazený a bol nútený rezignovať na post trónu. Toto využili kniežatá z rodu Olegovičovcov. Obyvatelia Kyjeva si za knieža svojho kniežatstva zvolili Sviatoslava Vsevolodoviča Černigovského (1176 – 1181 a 1182 – 1194). Ani jemu sa však nepodarilo oslabiť vplyv dynastie Rastislavičovcov vládnucich v Smolenskom kniežatstve. Po podpise zmluvy s nimi bol Sviatoslav schopný poraziť Polovcov a oslabiť ich tlak na ruské územie.

Po jeho smrti sa v roku 1194 vrátil Rurik Rastislavič (1194 – 1202), ale už začiatkom 13. storočia sa Kyjev dostal pod vplyv galicko-volynského kniežaťa Romana Mstislaviča (1203 – 1205), ktorý v roku 1202 zosadil Rurika z trónu. Na voľné miesto vymenoval svojho bratranca Ingvara I. Rastislaviča (1202 a 1214). V roku 1203 Rurik spolu s Polovcami a černigovskými Olegovičovcami obsadil Kyjev a pomocou diplomatickej podpory vladimímrskeho kniežaťa Vsevoloda III. (Veľké Hniezdo) si na niekoľko mesiacov udržal kyjevský trón. V roku 1204 však počas spoločného vojenského ťaženia kniežat proti Polovcom bol Romanom II. Veľkým zatknutý a zavrhnutý do kláštora. Na trón Kyjevského kniežatstva sa znova dostal Ingvar I. Vsevolod III. sa však dožadoval oslobodenia Rurika spod rúk Romana Veľkého a urobil ho kyjevským kniežaťom.

Po smrti Romana II. Veľkého v októbri 1205 sa Rurik dostal z kláštora a obsadil Kyjev. V tom istom roku (1205) ho napadol Vsevolod IV. Sviatoslavič (1206 – 1207 a 1210 – 1212). Ich dlhoročný spor sa skončil kompromisom – Rurik uznal Vsevoloda kniežaťom a ako kompenzáciu za tento krok získal Černigov.

Po Vsevolodovej smrti sa na kyjevskom tróne znova udomácnili Rastislavičovci: Mstislav III. Romanovič Starý (1212/1214 – 1219 a 1220 – 1223) a jeho bratranec Vladimir III. Rurikovič (1223 – 1235). V roku 1235 bol Vladimir III. v bitke proti Polovcom porazený a padol do ich zajatia. Kniežaťom v Kyjevského kniežatstva sa stalo černigovské knieža Michal II. Vsevolodič (1238 – 1239 a 1241 – 1246) a potom Jaroslav III. Vsevolodič (1236 – 1238 a 1246) – syn Vsevoloda III. Jurieviča (Veľké Hniezdo). Vladimirovi III. sa však zo zajatia podarilo dostať a vrátiť sa na kyjevský trón. Ostal na ňom až do svojej smrti v roku 1239.

V rokoch 1239 – 1240 Kyjevskému kniežatstvu vládli Michal II. Vsevolodovič Černigovský (1238 – 1239 a 1241 – 1246), Rostislav III. Mstislavič Smolenský (1239). Pred napadnutím Tatárov sa ocitol pod vplyvom galicko-volynského kniežaťa Daniila I. Romanoviča, ktorý na trón dosadil vojvodu Dmitra. Na jeseň roku 1240 tatársky chán zaútočil na územie južného Ruska a začiatkom decembra obsadil Kyjev a Michala II. Vsevolodiča v roku 1246 zavraždil.

Od roku 1240 bolo Kyjevské kniežatstvo formálne závislé od vladimírskych kniežat – Alexandra Nevského a Jaroslava III. Jaroslaviča. V druhej polovici 13. storočia väčšina obyvateľstva migrovala do severnej časti Ruska. V roku 1299 bolo z Kyjeva do Vladimíra prenesené sídlo metropolitu ruskej pravoslávnej cirkvi. V prvej polovici 14. storočia sa oslabené Kyjevské kniežatstvo stalo obeťou litovských agresorov. V roku 1362 za vlády litovského kniežaťa Algirdasa sa Kyjevské kniežatstvo stalo súčasťou Litovského veľkokniežatstva.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

  • Kyjev a západné územia Ruska v 9. - 13. storočí, Minsk, 1982.