Lechi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Logo of the Lehi movement.svg

Lechi (hebr. : לח"י, akronym pre Lochamej Cherut Jisrael, tzn. Bojovníci za slobodu Izraela, hebr. : לח"י - לוחמי חרות ישראל) bola ozbrojená podzemná sionistická skupina v mandátnej Palestíne. Jej cieľom bolo násilne vyhnať britskú správu z Palestíny, umožniť neobmedzenú imigráciu Židov a vytvorenie židovského štátu. Na začiatku sa volala Národná vojenská organizácia v Izraeli.[1] Niekedy sa Lechi označovala podľa jej zakladateľa Avrahama Sterna ako Sternova skupina či (názvom, ktorým používali Briti) Sternov gang.[2]

Najmenšia a najradikálnejšia z troch sionistických vojenských skupín (Hagana, Irgun a Lechi) nikdy nemala viac než niekoľko sto členov. Lechi sa v roku 1940 odtrhla od Irgunu a v roku 1948 sa identifikovala s náboženským sionizmom (aj keď väčšina členov neboli ortodoxní Židia), ako aj s ľavicovým nacionalizmom (aj keď väčšina členov chcela zostať politicky nestranná).[3][4] Lechi bola v pozadí vraždy lorda Moyna v Kahire v novembri 1944 a uskutočnila celý rad útokov proti britskej správe a palestínskym Arabom. Britská mandátna správa ju označila za teroristickú organizáciu[5] a novo vzniknutá izraelská vláda ju zakázala podľa protiteroristického zákona, schváleného tri dni potom, ako príslušník Lechi v septembri 1948 zavraždil vyslanca Organizácie spojených národov Folke Bernardotta.[6] Rada bezpečnosti OSN označila Bernardotteho vrahov za „kriminálnu skupinu teroristov a Lechi obdobne odsúdil aj ďalší vyslanec OSN Ralph Bunche.[7]

14. februára 1949 vyhlásil Izrael amnestiu, ktorá sa vzťahovala na všetkých členov Lechi. V roku 1980 bola skupina poctená zavedením stuhy Lechi, vojenského vyznamenania udeľovaného „za vojenskú službu pred založením Štátu Izrael.“[8] Jedným z vodcov Lechi bol aj neskorší izraelský premiér Jicchak Šamir.

Vzťahy medzi židovskými odbojovými skupinami[upraviť | upraviť zdroj]

Lechi sa oddelila od organizácie Irgun, ktorá patrila medzi hlavné vojenské organizácie revizionistického krídla sionistického hnutia, na rozdiel od Hagany, ktorá spadala pod hlavnú svetovú sionistickú organizáciu. Dôvodom oddelenia bolo, že Irgun sa podvolil tlaku Hagany a prisľúbil pomáhať Britom počas vojny s nacistickým Nemeckom. Avraham Stern naopak považoval Britov za hlavného nepriateľa a rozhodol sa proti nim naďalej bojovať. Svoju organizáciu nazval Irgun cvaj leumi be-Jisrael, doslova „Národná vojenská organizácia v Izraeli“ (jej skratka dáva dohromady Ecel Bet, tzn. Irgun B alebo 2. Irgun). Briti skupinu označovali ako Sternov gang, názov Lechi prijala až po Sternovej smrti. Aj keď Lechi bola malá skupina a jej vplyv na politické dianie bol minimálny (rovnako ako sympatie verejnosti k nej), svojimi činmi sa zapísala do histórie viac, než iné židovské skupiny bojujúce za nezávislosť židovského štátu.

Rozchodom s Irgunom (a tým aj definitívnym rozchodom s Haganou) sa Lechi odrezala od zdroja financií, pretože Haganu financovala Sochnut – židovská agentúra. Lechi preto musela získavať prostriedky rôznym pokútnym a nezákonným spôsobom, zo súkromných darov, výpalného a bankových lúpeží. Briti, ale aj väčšina predstaviteľov sionistického hnutia, vnímali Lechi ako skutočný zločinecký gang. Medzi jej obeťami bolo okrem britských vojakov a Arabov aj mnoho Židov, ktorí zahynuli pri útokoch buď náhodne alebo boli priamo cieľom akcie.

Po vraždách Lorda Moyna a Folke Bernadotteho nasledovali zo strany Hagany tvrdé sankcie. Príslušníkov Lechi vydávali Britom a ich zbrane zabavovali. Výnimkou bola vojna za nezávislosť, v ktorej Lechi, Irgun a Hagana čiastočne spolupracovali. Napriek tomu sa Lechi a Hagana nevyhli konfrontácii v prípade masakru v arabskej dedine Dejr Jásín.

Lechi formálne rozpustila izraelská armáda 31. mája 1948. Naďalej však pokračovala v skrytej činnosti až do septembra 1948. Po vražde Folke Bernadotteho 16. septembra 1948 väčšinu členov Lechi zatkli a organizácia bola de facto nútená ukončiť svoju činnosť. Niektorí členovia Lechi neskôr vstúpili do politiky (napríklad Natan Jelin-Mor (Friedman), ktorý sa stal na krátky čas poslancom Knesetu, alebo Jicchak Šamir, neskorší premiér Izraela).

Akcie, vraždy a atentáty[upraviť | upraviť zdroj]

Členovia Lechi vždy popierali, že by boli teroristami alebo že by ich akcie mali mať punc terorizmu. Ich cieľom bolo zviditeľniť sa pred svetom a dokázať mu, že Židia z Lechi sa nepodvoľujú okupácii (tzn. britskej mandátnej správe a jej nariadeniam) a prevziať kontrolu nad Izraelom ozbrojeným bojom. Tieto ciele ale skupina nemohla splniť. Kým Hagana a Irgun sa sústredili na vtedy ilegálnu imigráciu Židov z Európy do Palestíny, Lechi koncentrovala svoju činnosť na ozbrojené útoky proti vojakom aj civilnému obyvateľstvu. Podľa Nachmana Ben Jehudu bola Lechi zodpovedná za viac než 40 vrážd, z toho polovicu obetí tvorili Židia. Obete boli obyčajní ľudia, ktorí nechceli platiť výpalné, ale aj domnelí „zradcovia“ a „kolaboranti“. Ďalšími útokmi boli bombové listy adresované britským politikom, sabotáže proti infraštruktúre a pod.

Bankové lúpeže[upraviť | upraviť zdroj]

Lechi podnikla niekoľko bankových lúpeží v Tel Avive s cieľom získať finančné prostriedky. Počas týchto lúpeží prišlo o život niekoľko náhodných okoloidúcich, poslední 9. januára 1942. Po týchto udalostiach podnikla britská CID proti Lechi záťahy, pri ktorých zatkla a zastrelila Avrahama Sterna. To ochromilo činnosť skupiny až do septembra, kedy sa na jej čelo postavili Jicchak Šamir, Elijahu Giladi, Natan Jelin-Mor a Jisrael Eldad. Po Giladiho záhadnej smrti viedli Lechi zvyšní traja až do jej zániku.

Rokovania s nacistami[upraviť | upraviť zdroj]

Kópia listu nemeckému atašé v Istanbule, v ktorom sa spomína ponuka na spoluprácu zo strany „Národnej vojenskej organizácie v Palestíne“

V rokoch 1940 a 1941 sa Avraham Stern prostredníctvom svojho vyslanca Naftali Ljubenčika pokúšal rokovať s nacistickým Nemeckom o spoločnom boji proti Británii prostredníctvom nacistického úradníka Wernera Otta von Hentiga. Nemecká strana však návrhy Lechi ignorovala (Lechi pravdepodobne netušili, že v tom čase už dochádzalo k intenzívnej spolupráci medzi nacistickým Nemeckom a veľkým muftim Hadž Amínom al-Husejním).

Ponuku na spoluprácu poslali cez Istanbul nemeckému veľvyslanectvu v Ankare a odtiaľ 21. januára 1941 do Berlína. Berlín na ponuku nikdy neodpovedal. Z hľadiska neskoršieho vývoja ide o o jednu z najabsurdnejších situácií druhej svetovej vojny.

Vražda Lorda Moyna a Folke Bernadotteho[upraviť | upraviť zdroj]

Lord Moyne, najvyšší predstaviteľ Britského impéria v oblasti, sa stal vďaka svojmu vysokému postaveniu terčom atentátu, ktorý na neho spáchali dvaja členovia Lechi, Elijahu Chakim a Elijahu Bejt Curi.[9][10] Moyna zavraždili 6. novembera 1944. Vrahov následne chytili a obesili. Vražda znamenala veľký rozkol medzi Churchillom a umierneným sionistickým hnutím a počiatok rastúcej židovsko-britskej nevraživosti.

Jicchak Šamir neskôr vraždu Moyna obhajoval tým, že Moyne bol antisemita a podporoval rasové teórie, podľa ktorých boli Arabi rasovo nadradení Židom.[11]

Folke Bernadotte bol švédsky diplomat a vyslanec OSN, ktorého úlohou bolo rokovať o podmienkach mierovej zmluvy medzi Židmi a Arabmi.[12] Po dvoch neúspešných návrhoch zavraždili Bernadotteho v aute v západnom Jeruzaleme 17. septembra 1948. Vrahovia, príslušníci Lechi – Jehošua Kohen, Jicchak Ben Moše a Avraham Steinberg, boli prezlečení do izraelských uniforiem.[13] Kohenova totožnosť, ako Bernadotteho vraha, však vyšla najavo až po jeho smrti, keď ju potvrdili jeho niekdajší kolegovia z Lechi.[14]

Bombové útoky[upraviť | upraviť zdroj]

12. januára 1947 spáchala Lechi útok na britskú policajnú stanicu v Haife, pri ktorom štyria ľudia zahynuli a okolo 140 bolo zranených. 29. februára príslušníci Lechi podmínovali trať Haifa-Káhira severne od Rechovotu. Pri útoku prišlo o život 28 vojakov a 35 bolo zranených. 31. marca 1948 bolo pri útoku na tú istú trať severne od Binjaminy 40 civilistov, prevažne Arabov, zabitých, a 60 zranených. Útok sa pripisoval rovnako Lechi.

Dejr Jásín[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg Pozri aj: Masaker Dejr Jásin

Lechi sa 9. apríla spoločne s Irgunom zúčastnila útoku na arabskú dedinu Dejr Jásín ležiacu v jeruzalemskom koridore. Okolo 100 – 120 ľudí zavraždili, zvyšok vyhnali a dedina zničili. Iróniou osudu šlo v tomto prípade o dedinu, ktorej obyvatelia uzavreli mierovú dohodu so susednými židovskými obcami.

Pripomienky Lechi v Izraeli[upraviť | upraviť zdroj]

Po nástupe vlády Menachema Begina v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch boli mnohé ulice pomenované po Lechi. Zároveň bola v roku 1980 zavedená stuha Lechi vo farbách červená-čierna-šedá-svetlo modrá-biela, ktorú môžu nosiť bývalí členovia Lechi.

V roku 1975 pochovali v Izraeli so štátnymi poctami oboch členov Lechi, obesených za vraždu Lorda Moyna. Obaja boli neskôr spodobnení na poštových známkach, rovnako ako zakladateľ Avraham Stern. Jichak Šamir bol v rokoch 1983 – 84 a 1986 – 92 premiérom Izraela.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. LAQUEUR, Walter. A History of Zionism. 3. vyd. Londýn : I.B. Tauris. Dostupné online. ISBN 9781860649325. Kapitola Jabotinsky and Revisionism, s. 377. (po anglicky)
  2. "This group was known to its friends as LEHI and to its enemies as the Stern Gang." Blumberg, Arnold. History of Israel, Westport, CT, USA: Greenwood Publishing Group, Incorporated, 1998. p 106., "calling themselves Lohamei Herut Yisrael (LHI) or, less generously, the Stern Gang." Lozowick, Yaacov. Right to Exist : A Moral Defense of Israel's Wars. Westminster, MD, USA: Doubleday Publishing, 2003. p 78. "It ended in a split with Stern leading his own group out of the Irgun. This was known pejoratively by the British as "the Stern Gang' - later as Lehi" Shindler, Colin. Triumph of Military Zionism : Nationalism and the Origins of the Israeli Right. London, , GBR: I. B. Tauris & Company, Limited, 2005. p 218.
  3. Heller, J. (1995). The Stern Gang. Frank Cass.
  4. Israel Eldad, The First Tithe
  5. A Dictionary of World History. Oxford : Oxford University Press, 2000. Dostupné online. Kapitola Stern Gang. (po anglicky)
  6. PEDAHZUR, Ami. The Israeli Response to Jewish terrorism and violence. Defending Democracy. Manchester : Manchester University Press, 2002. S. 77. (po anglicky)
  7. BUNCHE, Ralph. Cablegram Dated 27 September 1948 From Ralph Bunche to the Secretary-General Transmitting Report Regarding the Assassination of the United Nations Mediator [online]. Organizácia spojených národov, [cit. 2010-03-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. Service towards the establishment of the State of Israel [online]. Ministerstvo obrany Štátu Izrael, [cit. 2010-03-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. HONIG, Sarah. Another Tack: In awe and esteem [online]. The Jerusalem Post, [cit. 2009-12-28]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. ALON, Mati. Holocaust and Redemption. New York : Trafford Publishing, 2004. Dostupné online. ISBN 9781412003582. S. 213. (po anglicky)
  11. PERLIGER, Arie; WEINBERG, Leonard. Jewish Self-Defence and Terrorist Groups Prior to the Establishment of the State of Israel: Roots and Traditions. Totalitarian Movements and Political Religions, 2003, roč. 4, čís. 3, s. 111. ISSN 1469-0764.
  12. ČEJKA, Marek. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 1. vyd. Praha : Barrister & Principal, 2005. 305 s. ISBN 80-903333-9-7. S. 82. (po česky)
  13. MARTON, Kati. A Death in Jerusalem. New York : Pantheon Books, 1994. 321 s. ISBN 0-679-42083-5. S. 210. (po anglicky)
  14. KIFNER, John. 2 Recount '48 Killing in Israel [online]. The New York Times, 1988-09-12, [cit. 2011-07-31]. Dostupné online. (po anglicky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lechi na českej Wikipédii.