Preskočiť na obsah

Legát (staroveký Rím)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Legát (lat. legatus, pl. legati, doslova „vyslanec, posol“[1][pozn 1]) bola v starovekom Ríme osoba poverená osobitnými úlohami vyššou autoritou, zväčša senátom alebo cisárom.[chýba zdroj]

V období republiky vznikla funkcia legáta v rámci provinčných správ. Slúžili guvernérovi provincie ako poslovia a vyslanci k miestnemu obyvateľstvu a ako velitelia vojsk dislokovaných v provincii. Postupne sa posilňovala vojenská časť legátskych právomocí a v dobe Gaia Iulia Caesara mali legáti generálsku hodnosť a velili jednej légii. Počas Caesarovej občianskej vojny stúpol počet aj význam legátov, vďaka čomu sa po vzniku cisárstva (27 pred Kr.) stali základom cisárskej správy ríše.[2]

V období cisárstva mala každá légia legáta (legatus legionis), ktorý bol podriadený priamo Rímu, hoci niekdy sa zodpovedal aj guvernérovi provincie, v ktorej bola príslušná légia dislokovaná. Keďže légie patrili takmer vždy cisárskym provinciám, ich veliteľmi boli spravidla legáti. Legatus Augusti pro praetore stál na čele cisárskej provincie a spravidla velil tamojšej légii. Pokiaľ boli v provincii dislokované dve či viac légií, nad legatorum legionis stál legatus Augusti pro praetore. Výnimkou boli provincie AfrikaEgypt.[2]

Funkciu legáta zastávali aj vyslanci cisára, ktorí boli vysielaní do zahraničia, slúžili ako poradcovia pri vojnových ťaženiach alebo ako zástupcovia prokonzulov v senátorských provinciách.[2]

  1. Výraz pochádza z lat. legatus – „vyslanec, posol“, čo je odvodené zo slovesa legare – „[zákonom] uložiť“, odvodeného z podstatného mena lex (gen. legis) – „zákon“.[1]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b Králik, Ľubor (2015), „legálny“, Stručný etymologický slovník slovenčiny (1. vyd.), Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, str. 321, ISBN 978-80-224-1493-7 
  2. a b c legatus (legate). In: BUNSON, Matthew. Encyclopedia of the Roman empire. Revised ed. New York, NY : Facts On File, 2002. 636 pp. ISBN 0-8160-4562-3, pp. 305-306. Dostupné online. [cit. 2020-05-12].

Odporúčaná literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]