Liktor

Liktor (pravdepodobne z latinského ligare, čo znamená „zväzovať“) bol rímsky úradník, ktorý bol sprievodcom a telesným strážcom magistráta, ktorý mal imperium. V rímskych záznamoch sa uvádza, že liktori existovali už od čias Rímskeho kráľovstva a možno pochádzali od Etruskov.^[1]

Pôvod

Koncept liktorov ustanovil prvý rímsky kráľ Romulus, ktorý vymenoval dvanásť liktorov, aby ho sprevádzali. Titus Livius sa odvoláva na dve protichodné tradície, podľa ktorých si Romulus vybral takýto počet liktorov. Prvá verzia hovorí, že dvanásť bol počet vtákov, ktoré sa objavili v auspíciách, ktoré Romulovi zvestovali kráľovstvo. Podľa druhej verzie, ktorú uprednostňuje Livius, bol počet liktorov prevzatý od etruských kráľov, ktorí mali z každého zo svojich dvanástich štátov vymenovaného jedného liktora.^[2]

Spôsobilosť

Pôvodne boli vyberaní z plebejcov, ale zdá sa, že počas väčšiny dejín Ríma ich predstavovali slobodní ľudia. Centurioni z légií mali tiež automaticky nárok stať sa liktormi po odchode z armády.^[3] Liktori však boli určite rímskymi občanmi, keďže v Ríme nosili tógy. Liktor musel byť silný muž, schopný fyzickej práce. Boli oslobodení od vojenskej služby, dostávali pevný plat (na začiatku cisárstva to bolo 600 sestercií) a boli organizovaní v korporácii. Zvyčajne ich osobne vyberal magistrát, ale bolo možné, že sa losovali.

Liktori boli spojení s kúrijným snemom, keďže v jeho neskoršej podobe bolo tridsať kúrií zastúpených vždy jedným liktorom.

Úlohy

Hlavnou úlohou liktorov bola osobná stráž magistrátov, ktorí mali imperium. Nosili palice ozdobené s fasces a mimo pomeria aj sekery, ktoré symbolizovali právomoc vykonávať trest smrti. Diktátorskí liktori mali sekery aj v rámci pomeria. Nasledovali magistráta všade, kam sa pohol, vrátane fóra, jeho domu, chrámov a kúpeľov. Liktori boli pred ním usporiadaní do radu, pričom primus lictor (doslova „hlavný liktor“) stál priamo pred ním a čakal na rozkazy. Ak bol v okolí dav, liktori otvárali cestu a udržiavali svojho pána v bezpečí, pričom všetkých odsúvali nabok s výnimkou rímskych matrón, ktorým sa dostávalo osobitnej pocty. Okrem toho museli stáť vedľa svojho magistráta, keď sa obracal k davu. Magistráti sa mohli pohybovať bez svojich liktorov len vtedy, ak navštívili slobodné mesto alebo išli za magistrátom vyššieho postavenia podľa cursus honorum. Liktori mali aj právne a trestné povinnosti; na príkaz svojho pána mohli zatknúť rímskych občanov a potrestať ich.^[4] Vestálke sa udelil liktor, keď sa vyžadovala jej prítomnosť na verejnom obrade.

Stupeň imperia symbolizoval počet liktorov, ktorí ho sprevádzali:

Diktátor: 24 liktorov mimo pomeria, 12 vo vnútri. Toto pravidlo sa od Sullovej diktatúry ignorovalo.

Cisár: pôvodne 12 liktorov, po Domiciánovi 24 liktorov

Interrex a Konzul: 12 liktorov

Prokonzul: 11 liktorov

Magister equitum: 6 liktorov

Prétor: 6 liktorov, 2 v rámci pomeria

Proprétor a Legát: 5 liktorov

Edil: 2 liktori

Kvestor: 0 liktorov v meste Rím, ale mohol mať fasces v provinciách.^[5]

Liktori pridelení magistrátom boli organizovaní v korporácii zloženej z niekoľkých dekúrií; počas neskorej Republiky dekúrie niekedy požičiavali liktorov aj súkromne občanom, ktorí držali ludi publici (doslova „verejné hry“), a cestujúcim senátorom,^[6] títo liktori však pravdepodobne nemali fasces.^[6]

Lictor curiatus

Hlava Libertasa na denári vydanom Brutom, jedným z vrahov Cézara, a na rubovej strane konzul sprevádzaný dvoma liktormi.

Lictor curiatus bol osobitným druhom liktorov, ktorí nenosili prúty ani fasces a ktorých hlavné úlohy boli náboženské. Bolo ich približne tridsať a slúžili na príkaz pontifexa maxima, rímskeho veľkňaza. Boli prítomní pri obetách, pri ktorých nosili alebo viedli obetné zvieratá k oltárom. Vestálky, flamines (doslova lat. „kňazi“) a iní vysokopostavení duchovní mali právo na sprievod a ochranu zo strany lictores curiati. Počas cisárstva ženy z cisárskej rodiny zvyčajne sprevádzali dvaja liktori tohto druhu. Lictores curiati boli zodpovední aj za zvolávanie kúrijného snemu a za udržiavanie poriadku počas jeho konania.^{[chýba zdroj]}

Referencie

↑ Staveley & Lintott 2012.
↑ Livy. The History of Rome by Titus Livius: Books Nine to Twenty-Six, trans. D. Spillan and Cyrus Edmonds. York Street, Covent Garden, London: Henry G. Bohn, 1868. 1.8
↑ DANDO-COLLINS, Stephen. Legions of Rome. [s.l.] : Quercus, 2013-09-03. Dostupné online. ISBN 978-1-62365-201-2. S. 41. (po anglicky)
↑ LacusCurtius • The Roman Lictor (Smith's Dictionary, 1875) [online]. . Dostupné online.
↑ Smith 1875.
↑ ^a ^b Eastland Stuart Staveley and Andrew Lintott, lictores, Oxford Classical Dictionary (2016).

Literatúra

Staveley, Eastland Stuart; Lintott, Andrew (2012). "lictores". In Hornblower, Simon; Spawforth, Antony; Eidinow, Esther (eds.). The Oxford classical dictionary (4th ed.). Oxford: Oxford University Press. doi:10.1093/acrefore/9780199381135.013.3709. ISBN 978-0-19-954556-8. OCLC 959667246.
Smith, William, ed. (1875). "Fasces". A Dictionary of Greek and Roman Antiquities. London: John Murray. s. 520–21.

Pozri aj

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lictor na anglickej Wikipédii.

[FOOTNOTEStaveleyLintott2012-1] Staveley & Lintott 2012.

[2] Livy. The History of Rome by Titus Livius: Books Nine to Twenty-Six, trans. D. Spillan and Cyrus Edmonds. York Street, Covent Garden, London: Henry G. Bohn, 1868. 1.8

[3] DANDO-COLLINS, Stephen. Legions of Rome. [s.l.] : Quercus, 2013-09-03. Dostupné online. ISBN 978-1-62365-201-2. S. 41. (po anglicky)

[4] LacusCurtius • The Roman Lictor (Smith's Dictionary, 1875) [online]. . Dostupné online.

[FOOTNOTESmith1875-5] Smith 1875.

[OCD-6] Eastland Stuart Staveley and Andrew Lintott, lictores, Oxford Classical Dictionary (2016).

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]