Preskočiť na obsah

Logografické písmo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
門
Sinojaponský logogram s významom brána. V závislosti od jazyka (čínština, japončina, kórejčina, vietnamčina) sa môže čítať ako [men], [mun], [mon] a pod. Pôvodný piktografický tvar je ešte rozoznateľný a predstavuje doširoka otvorené veraje brány.

Logografické písmo (z gr. logos = slovo, pojem; iné názvy: logografia, slovné písmo, pojmové písmo, znakové písmo; znak takéhoto písma sa volá logogram, logograf, slovný znak, ideogram alebo ideograf) má v literatúre niekoľko podobných ale odlišných definícií:

  • (synonymum: ideografické písmo, ideografia):
    • a) písmo, v ktorom jednotlivý znak reprezentuje slovo (presnejšie: význam slova, lexému)
    • b) (ďalšie synonymá: morfémografické písmo, morfémické písmo, morfografické písmo) písmo, v ktorom jednotlivý znak reprezentuje morfému
    • c) písmo ad a alebo písmo ad b alebo logomorfémografické písmo (čo je písmo, v ktorom jednotlivý znak reprezentuje slovo (lexému) a iný jednotlivý znak zas morfému)
    • d)(ďalšie synonymá: logoideografické písmo, ideologografické písmo) písmo, v ktorom jednotlivý znak reprezentuje slovo (lexému) alebo pojem
    • e) (ďalšie synonymum: analytické písmo) písmo ad c/ad d alebo písmo ad f (pozri nižšie)
  • f) (ďalšie synonymá: logofonetické písmo, slovno-fonetické písmo, analytické prechodné písmo, logofonografické písmo, sémantofonetické písmo) písmo ad c/ad d, v ktorom sú aj fonetické znaky

Niektoré (alebo všetky) logografické písma sa označujú aj problematickým termínom "hieroglyfické písmo" - podrobnosti pozri v článku hieroglyfické písmo

Vysvetlenie a doplnenie úvodnej definície

[upraviť | upraviť zdroj]

Vyššie uvedené definície povedané inými slovami:

  • Termínom logografické písmo sa označuje v užšom zmysle písmo, v ktorom znak vyjadruje význam slova alebo morfémy, v širšom zmysle sa tak označuje aj tzv. logofonetické písmo, čiže písmo, v ktorom znaky vyjadrujú významy slov a morfém a iné znaky vyjadrujú (rovnako ako napríklad v modernej latinke) priamo zvuky jazyka.
  • Niektorí autori sa nazdávajú, že niektoré písma, ktoré tiež možno nazvať logografické, majú časť znakov pre slová/morfémy a časť len všeobecne pre pojmy.

Pre logografické písmo (odhliadnuc od fonetických znakov v logofonetickom písme) je charakteristické, že sa síce tak ako slabičné písmo, abugida, spoluhláskové písmo a pravé hláskové písmo pevne viaže na nejaký konkrétny jazyk, ale ešte sa na rozdiel od týchto písiem nevzťahuje na zvukovú stránku jazyka. Treba však dodať, že v starších textoch sa niekedy logografické písma uvádzajú definované ako písma, ktorých grafémy označujú celé slová, pričom slová sa chápu ako zvuky a nie významy týchto slov. Táto druhá definícia je zrejme následkom skutočnosti, že sa ako príklad logografického písma často uvádza čínske písmo, ktoré však je pri bližšom pohľade logofonetické písmo, a teda nie práve typický prípad logografického písma.

Niekedy sa pod termín logografické písmo zahŕňajú aj logogramy obsiahnuté v iných písmach či grafických sústavách, napríklad číslice (1, 500 ...), skratky (c. namiesto cent), chemické značky, matematické značky atď.

Výskyt logografického písma

[upraviť | upraviť zdroj]

Logografické písmo v pravom zmysle slova (a či b v definíciách hore) dnes neexistuje. Najbližšie k logografickému písmo v pravom zmysle slova má čínske písmo, ktoré je logomorfémografickým písmom a logofonetickým písmom.

Aj historicky doložené logografické písma boli spravidla logofonetické a ak aj bolo niektoré z nich logografickým prísmom v pravom zmysle slova, tak mali tendenciu pomerne rýchlo premeniť sa časom na logofonetické písmo (tzv. fonetizácia písma). Napríklad sumerské písmo vzniklo okolo 3300 pred Kr. ako logografické v pravom zmysle slova (niekto by možno povedal, že skôr logoideografické), ale od začiatku sa občas objavovalo použitie rébusového princípu a okolo 2700 pred Kr. už to bolo písmo logofonetické (logosylabické). Medzi logofonetické písma patria okrem druhej fázy sumerského písma najmä najstaršie fázy písem ďalších známych veľkých civilizácií – egyptské, čínske, protoelamské, protoindické, krétske, luvijské, mezoamerické písma a ďalšie,

Výhody a nevýhody

[upraviť | upraviť zdroj]

Zo skutočnosti, že takéto písmo má pre každé slovo jeden znak, vyplýva veľmi veľký celkový počet znakov písma a ťažkosti s ich učením.

Na druhej strane však logogram predstavuje určitý význam, takže jeden logografický systém môže teoreticky slúžiť na zápis rozličných jazykov. To je v skutočnosti možné iba pre veľmi blízke jazyky, ako sú napríklad nárečia čínskeho jazyka, pretože logogramy zapisujú aj syntaktické prvky jazyka, ktoré sú neprenositeľné. Napríklad čínske logogramy sa používajú aj na zápis japonského a kórejského jazyka. Mnohé logogramy majú v týchto troch jazykoch rovnaký význam, nie však rovnaké znenie, preto japonský alebo kórejský čitateľ nie je schopný vyslovovať čínsky text po čínsky, ale môže rozumieť niektorým znakom.

Logofonetické písmo

[upraviť | upraviť zdroj]

Prechod medzi logografickým písmom v pravom zmysle slova (piktografického charakteru) a logofonetickým písmom tvorilo vo viacerých oblastiach sveta najmä používanie tzv. rébusu či rébusového princípu. Rébus je zámena jednej jazykovej jednotky ako celku alebo len jej časti inou jazykovou jednotkou, a to takou, že dve zamieňané jednotky sú totožné len čo do znenia, nie čo do významu. Keby sme v slovenčine používali obrázkové písmo, tak by dobrým príkladom použitia rébusového princípu bol zápis slova myšlienka znakom pre myš a znakom pre lienku, v latinke je zas dobrým príkladom zápis slova polka ako ½ K. Tento princíp sa pochopiteľne využíval najmä tam, kde je normálne obrázky ťažko použiť, teda na zápis osobných mien a abstraktných pojmov.

Logofonetické písmo možno rozdeliť na:

  • logosylabické písmo (synonymá: slovno-slabičné písmo, slovno-slabikové písmo, logograficko-sylabické písmo, logosylabár(ium), morfosylabické písmo, sylabologografické písmo) – logofonetické písmo, ktorého fonetické znaky reprezentujú slabiky
  • logokonsonantické písmo (synonymá: slovno-spoluhláskové písmo, logograficko-konsonantické písmo, morfokonsonantické písmo) – logofonetické písmo, ktorého fonetické znaky reprezentujú spoluhlásky

Veľká väčšina logofonetických písiem je logosylabická, príkladom logokonsonantického písma bolo prakticky len egyptské písmo.

Jediným moderným logofonetickým písmom je čínske písmo, ktorého znaky sa vo viac či menej modifikovanej podobe používajú alebo používali aj na zápis japonského, kórejského a ďalších východoázijských jazykov.

Delenie znakov logografického písma

[upraviť | upraviť zdroj]

Znaky logografického písma môžu byť piktografické (obrázkové) alebo ľubovoľné iné; ak sú piktografické, patrí dané logografické písmo pod piktografické písmo v širšom zmysle (pozri piktografické písmo).

Podľa Istrina sa znaky logofonetického písma delia nasledovne:

Iní autori považujú aj morfogram za logogram.

Viacerí autori zvyknú rozlišovať medzi piktogramami (t.j. znakmi, ktoré znamenajú konkrétne to, čo zobrazujú) a ideogramami (t.j. znakmi, ktoré znamenajú prenesený význam toho, čo zobrazujú alebo podľa inej definície znaky, ktoré zobrazujú nie konkrétne veci, ale myšlienky/pojmy). Treba ale dodať, že termíny piktogram a ideogram majú viacero odlišných definícií - pozri piktogram a ideogram.

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Logografické_písmo&oldid=6116707“