Macrinus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Macrinov aureus

Marcus Opellius Macrinus (164 [1] – jún/júl 218) bol rímsky cisár panujúci od 11. apríla 217 do 8.júna 218. Ako cisár používal meno Marcus Opellius Severus Macrinus.

Pôvod a kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Macrinus bol pôvodom Berber, narodený v meste Caesarea v dnešnom Alžírsku. Bol teda prvým cisárom, ktorý nemal italský pôvod. O jeho rodičoch chýbajú bližšie informácie a je otázne, či boli už príslušníkmi jazdeckého stavu – skôr sa zdá, že až Macrinovi sa podarilo postúpiť do radov jazdcov. Správy, že Macrinus bol ako mladík cisárskym otrokom v Ríme, či dokonca gladiátorom sa považujú za neskoršie ohovárania jeho protivníkov, nemajú akúkoľvek historickú vierohodnosť.

Macrinus bol v Ríme činný ako obhajca a patril k chránencom mocného prefekta pretoriánov Plautiana. Po jeho zavraždení v roku 205 pôsobil na sklonku Severovej vlády v rôznych úradoch, kým ho cisár Caracalla nevymenoval v roku 212 za jedného z dvoch prefektov pretoriánov.[2] Tým získal Macrinus mocenskú základňu, ktorú neskôr využil pri prevzatí vlády v ríši. V rokoch 216 – 217 sprevádzal Caracalla na jeho ťažení proti Partom.

Proklamácia za cisára[upraviť | upraviť zdroj]

Macrinov denár

O Macrinovom nástupe na trón sa dochovali protichodné správy. V jadre dôveryhodné sú informácie, že v roku 217 kolovali v ríši proroctvá o jeho budúcej vláde – také povesti znamenali pre kohokoľvek smrteľné nebezpečenstvo, pretože Caracalla všetkých svojich potenciálnych protivníkov odstraňoval. Macrinus pravdepodobne musel Caracalla predísť a vzhľadom na jeho obľúbenosť u vojska nemal inú možnosť ako svoju účasť na sprisahaní udržať v tajnosti. To sa mu v podstate aj podarilo, pretože 8. apríla 217 bol Caracalla na ceste z Edessy do Karrh zavraždený Iuliom Martialom, ktorý – aspoň navonok – pomstil osobnú krivdu. Rímske vojsko, nachádzajúce sa ešte stále vo vojne s Partmi, sa ocitlo bez cisára.[3]

Macrinus potreboval plné tri dni, než váhajúcich vojakov získal na svoju stranu; pomohlo mu, že druhý prefekt pretoriánov Marcus Oclatinius Adventus cisársku hodnosť odmietol. Dňa 11. apríla 217 prevolali jednotky Macrina za cisára[4] a požehnali tak faktickej zmene dynastie, pretože Caracalla mal rad príbuzných, ktorí si mohli uplatňovať svoje nároky na trón. Macrinus sa stal vôbec prvým jazdcom vládnucim rímskej ríši – všetci predchádzajúci cisári boli senátormi. A hoci šlo z hľadiska komora o nebezpečný precedens, väčšina jeho príslušníkov sa radovala zo smrti nenávideného Severovho syna, takže Macrinus čoskoro získal uznanie.[5] Senátori nepochybne ocenili aj to, že sa Macrinus prezentoval veľmi ústretovo a usilovne sa ich snažil získať pre svoju vec.

Mier s Partmi[upraviť | upraviť zdroj]

Pretože Macrinovi prakticky chýbali vojenské skúsenosti a nebol ani vo vojsku obľúbený, nemal veľký záujem na pokračovaní vojny s Partmi, ktorú rozpútal jeho predchodca. Čoskoro po prevzatí vlády preto ponúkol kráľovi Artabanovi IV. mier. Jeho návrh však Parti pochopili ako prejav rímskej slabosti a kládli si vysoké požiadavky. Opäť vzplanuli boje a počas trojdňovej bitky neďaleko Nisibis utrpeli Rimania ťažké straty.[6] Po ďalšom kole rokovaní bol nakoniec mier na jar 218 predsa len uzavretý – Macrinus musel Partom vyplatiť 200 miliónov sesterciov, bez toho by však utrpel územné straty.[7] Posledná rímsko-partská vojna teda skončila faktickú rímsku porážkou, hoci ju Macrinus – predovšetkým na minciach – vydával za veľké víťazstvo.

Finančná politika[upraviť | upraviť zdroj]

Vážnym problémom, s ktorým sa musel Macrinus zápasiť, bol neutešený stav financií, spôsobený rozhadzovačnou politikou cisára Caracallu. Zvýšenie žoldu vojakom, ktoré Caracalla nariadil, spojené s rôznymi mimoriadnymi darmi légiám vyprázdnili štátnu pokladnicu. Macrinus bol navyše nútený vyplatiť obrovskú sumu Partom ako cenu za uzavretý mier, čo situáciu ešte zhoršilo. Pretože nechcel siahnuť k zvyšovaniu daní alebo konfiškáciám súkromného majetku bohatších vrstiev, rozpredával postupne cisársky majetok a snažil sa znižovať výdavky. Tvárou v tvár prehnaným požiadavkám armády však musel postupovať veľmi opatrne.

Povstanie proti Macrinovi[upraviť | upraviť zdroj]

Caracalla ani jeho brat Geta po sebe nezanechali mužského dediča, početné príbuzenstvo však mali Severovci v Sýrii – išlo o potomkov sestry cisárovnej Iulie Domny Iulie Maesy. Maesa mala dve dcéry a dve vnúčatá, čo predstavovalo vzhľadom na popularitu severovskej dynastie nemalý politický kapitál. Pretože vojaci boli na Macrina nahnevaní kvôli potupnému mieru s Partmi aj úsporným opatreniam, dali sa ľahko ovplyvniť Maesiným tvrdením, že jej štrnásťročný vnuk Varius Avitus je v skutočnosti Caracallov nemanželský syn. V 3. galskej légii, ležiacej v blízkosti sýrskej Emesy, došlo k vzbure a 16. mája 218 bol Varius Avitus prehlásený za cisára. Maes sľúbila rebelujúcim vojakom veľkú odmenu, ak sa jej vnuk dostane na trón.

Macrinus reagoval tým, že svojho desaťročného syna Diadumeniana, ktorému už predtým udelil titul caesar, vyhlásil za cisára a svojho spoluvládcu. Zároveň sa snažil vzburu v zárodku potlačiť – ale neúspešne.[8]

Macrinova porážka a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 8. júna 218 sa v blízkosti Antiochie stretli jednotky verné Macrinovi s légiami uznávajúcimi Maesinho vnuka.[9] Bitka mala chaotický priebeh, pretože obom vojskám chýbalo patričné velenie, nakoniec sa však Macrinus – zrejme predčasne – dal na útek, čo spečatilo jeho porážku. Zachrániť sa mu už nepodarilo ani svojho syna, ktorého v rýchlosti poslal k Partskému kráľovi do bezpečia – na hraniciach pri meste Zeugma bol Diadumenianus zadržaný a čoskoro nato zabitý.

Sám Macrinus sa snažil v prestrojení dostať do Ríma, kde senát odoprel jeho vyzývateľovi uznanie, ale pri Chalkedone [10] bol aj on zajatý a pri prevoze do Sýrie zabitý.[11] Nový cisár, ktorý prijal meno Marcus Aurelius Antoninus (do dejín ale vstúpil pod prezývkou Heliogabalus), nad ním vyhlásil damnatio memoriae (jeho meno bolo odstránené zo všetkých nápisov a úradných dokumentov).


Macrinus
Vladárske tituly
Predchodca
Caracalla
Rímsky cisár
217218
Nástupca
Diadumenianus, Heliogabalus

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Cassius Dio 78, 40, 3.
  2. Historia Augusta,Vita Macrina4, 7.
  3. Cassius Dio 78, 4, 1 – 5, 5; Herodianos 4, 12, 4 – 14, 2.
  4. Cassius Dio 78, 11, 6; Herodianos 4, 14, 1 – 3.
  5. Cassius Dio 78, 17, 1; Herodianos 5, 2, 1.
  6. Cassius Dio 78, 12, 1 – 24, 3; 26, 5nn.
  7. Cassius Dio 78, 26, 8; 27, 1.
  8. Cassius Dio 78, 34, 2.
  9. Herodianos 5, 4, 7.
  10. Cassius Dio 78, 39, 1 – 6.
  11. Herodianos 5, 4, 11.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Macrinus na českej Wikipédii.

  • BURIAN, Jan, Římské impérium: vrchol a proměny antické civilizace, Praha, Svoboda, 1997. ISBN 80-205-0536-9
  • GRANT, Michael, Římští císařové, Praha, BB art, 2002. ISBN 80-7257-731-X
  • HERODIANOS, Řím po Marku Aureliovi, Praha, Svoboda, 1975
  • Portréty světovládců I, Praha 1982

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]