Marguerite Porete

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Marketa Porete)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Marguerite Porete je predstaviteľkou francúzskej mystiky. Je známa vďaka svojmu dielu Le Miroir des âmes simples (doslova Zrkadlo prostých duší), a inkvizičnému procesu, ktorému bola pre šírenie diela autorka podrobená. Zrkadlo prostých duší bolo verejne spálené (pravdepodobne v období rokov 1296 – 1306) a autorka dostala zákaz svoje myšlienky šíriť.[1] O niekoľko rokov neskôr nasledovala Marguerite osud svojho spisu - bola verejne upálená ako kacírka. Dielo sa však dochovalo, a významne ovplyvnilo stredovekú mystiku.[2] Časom začalo žiť vlastným životom, na autorku sa zabudlo, a dielo bolo pripisované rôznym autorom, napríklad aj flámskemu mystikovi Jan van Ruisbroek.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Marguerite sa narodila pravdepodobne v rozmedzí rokov 1250 – 1260 vo Valenciennes. O skutočnom živote Marguerite vieme veľmi málo. Opierať sa môžeme o záznamy zo súdneho procesu a niekoľko málo náznakov, ktoré zanecháva v myšlienkach svojho diela. Podľa spôsobu, akým písala Zrkadlo prostých duší, možno usudzovať, že patrila k bohatšej a hlboko vzdelanej vrstve obyvateľstva. Oplývala značnou znalosťou Biblie, teológie i dobovej literatúry.[3]

Marguerite je často uvádzaná ako významná bekyňa, popri Hadewijch a Mechtilde z Magdeburgu, a nepochybne ju môžeme v širšom slova zmysle k tomuto hnutiu radiť.[4] Ona sama sa však za bekyňu priamo nepovažovala - prinajmenšom sa voči nim snažila vymedziť. Bekyne, ako laické ženské duchovné hnutie, vzniklo v 12. storočí a malo veľmi rôznorodú podobu, od usadlého života podobného kláštornému, až po potulné kazateľky. Usadlý spôsob begináže predstavoval život zbožných žien v chudobe, venujúcich sa štúdiu písma, kontemplácií, náboženskému vzdelávaniu dievčat, službe blížnym a podobne.[5] Aj keď sa život podobal kláštornému, takáto komunita nebola zastrešená klauzúrou. Marguerite sa snažila vyhraniť najmä voči usadlému, regulovanému spôsobu. Marguerite bola podľa súdneho procesu spájaná s herezou slobodného ducha. Aby predišla podozreniu zo šírenia heretického učenia a podporila svoje myšlienky obsiahnuté v knihe Zrkadlo prostých duší, získala dobrozdanie troch významných cirkevných autorít - Jána z Queraynu, Doma Franca z Villiers a Godfrieda z Fontaines, (zaoberal sa aj dielom Hildegardy z Bingenu)[6], ktorý však nedoporučoval, aby knihu čítalo príliš veľa ľudí, pretože podľa jeho názoru, by mohlo dôjsť k nesprávnemu pochopeniu diela.[7] Marguerite svoje myšlienky verejne prezentovala, čo vyústilo do zákazu písania a verejného spálenia diela biskupom z Cambrai, niekedy v období 1296 – 1306. To ju však neodradilo, a hľadala nové dobrozdania pre svoju knihu. Útoky sa jej podarilo odrážať iba do roku 1308, kedy bola predvedená pred inkvizítora z Lorraine, ktorý ju následne poslal do Paríža k inkvizítorovi francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, Viliamovi Parížskemu. Dielo bolo následne posudzované majstrami teológie, ktorí vypracovali zoznam sporných tvrdení. Na ich podklade bola Marguerite Porete dňa 31. mája 1310 odsúdená. Po dvojročnom vyšetrovaní a súdnom procese bola 1. júna 1310 v Paríži upálená, ako nenapraviteľná kacírka.[8]

Medzi sväticou a kacírkou[upraviť | upraviť kód]

Na tomto mieste je vhodné povšimnúť si dobový kontext. S rozvojom kanonického práva v 13. storočí a silnou pozíciou inkvizície pribúdali sklony zneužívania tejto inštitúcie na vyvíjanie politického tlaku pre potreby mocenských záujmov pápežského stolca, či svätských panovníkov. Obvinenie z heréze, či kacírstva, tak bolo popri obrane pravej viery, často zámienkou na obohatenie sa, či vyradenie mocenského rivala z hry.[9] V roku 1307 začína francúzsky kráľ Filip IV. Pekný s mohutnou iniciatívou na zrušenie bohatého templárskeho rádu. Rád sa vymaňoval z kráľovskej jurisdikcie - spadal priamo pod pápeža, navyše, po páde Akkonu v roku 1291, ktorým sa zmarili šance na získanie Jeruzalema do kresťanských rúk, stratil tento rád opodstatnenie.[10] Filipove snahy vyústili vo zvolanie Viennskeho koncilu pápežom Klementom V. Na pápeža mal francúzsky panovník značný vplyv (Avignonské zajatie), najmä kvôli hroziacemu procesu so zosnulým pápežom Bonifácom VIII.,[11] čo by znamenalo diskreditáciu pápežského stolca. Koncil bol zvolaný primárne na riešenie templárskej otázky. Okrem nej, sa zaoberal aj herézou slobodného ducha a postavením bekýň a bekhardov. Bula Ad nostrum[12] spojila laické hnutie bekýň a bekhardov s herezou slobodného ducha. Bula uvádza osem bludných heretických bodov, pričom niektoré z nich sú doslovnou citáciou zo Zrkadla prostých duší od upálenej Marguerite Porete.[13] Bula v podstate rozpúšťa voľné laické spoločenstvo begináží a inštitucionalizuje ich do rádových spoločenstiev s pevnými pravidlami hierarchiou a kontrolou.

Postoj cirkvi k bekyniam a celému hnutiu, však možno charakterizovať skôr ako rozporuplný. Bula Cum de quibusdam, ktorá bola taktiež dielom Viennskeho koncilu, upresňuje čo sa považuje za činnosť hodnú exkomunikácie, zmienka je však iba o ženách. Hlavným dôvodom na potlačenie bekyňského hnutia bol fakt, že o vysokých teologických otázkach prednášali laici,[14] a to dokonca v národných jazykoch. Bula obsahuje klauzulku, ktorá dovoľuje zbožným ženám vykonávať pokánie a pokorne slúžiť Bohu ale v súkromí svojich domácností.[15] (Vďaka čomu sa podarilo hnutie napokon zachovať.) O heretickosti učenia neexistoval jednotný názor a tak výsledok procesu často závisel na konkrétnej politickej situácií v danom priestore. Ostrým príkladom takejto ambivalencie je Margueritina súčasníčka Angela z Foligna, františkánska terciárka zo stredného Talianska. V Angelinej knihe zjavení (Liber) nájdeme myšlienky značne podobné Margueritinym, prípadne aj odvážnejšie formulované vízie, ktoré majú k herézi slobodného ducha veľmi blízko. Napriek tejto zjavnej spirituálnej myšlienkovej blízkosti oboch žien bol Angeliným víziám po teologickom posúdení pripísaný božský pôvod, a ona sama sa stala uctievanou a váženou už za svojho života,[16] na rozdiel od Marguerite, ktorú čakala hranica.

Heréza slobodného ducha[upraviť | upraviť kód]

Bula Ad nostrum identifikuje herézu slobodného ducha v ôsmich bodoch, ktoré sa viac menej týkajú stavu slobody omilostenej duše, tých, čo dosiahli stav duchovnej vznešenej dokonalosti.[17] Prvé tri body vychádzajú priamo z prekrútených, alebo nepochopených formulácií Zrkadla prostých duší. Existencia organizovane heretickej skupiny, ktorá by uznávala jednotlivé body z buly Ad nostrum, nebola doložená.[18]

Súdny proces[upraviť | upraviť kód]

Aj napriek tomu, že sa Marguerite podarilo zhromaždiť tri dobrozdania od cirkevných autorít, jej myšlienky a učenie verejne zavrhol Guy II., biskup z Cambrai (1296-1306).[19] Marguerite dostala zákaz šíriť svoje učenie a spis, čo však neuposlúchla. Na základe svojich aktivít bola predvolaná pred nového biskupa z Cambrai Filipa z Marigny a inkvizítora z Lorraine. Jej prípad bol následne posunutý do Paríža. Proces viedol dominikánsky inkvizítor Viliam Parížsky, ktorý sa podielal aj na procesoch s templármi.[20]

Z diela boli vyňaté sporné tézy, a zaslané na posúdenie. Dňa 2. apríla 1310 bolo zvolané kolégium v počte 21 teológov a znalcov reholí, ktorí jednohlasne uznali Margueritino dielo za heretické.[21] Následne bola Marguerite 9. mája vyhlásená za nenapraviteľnú kacírku, keďže neuposlúchla prvotný zákaz vydaný Guyom II. Krátko na to, 31. mája ju inkvizítor predal svätskej spravodlivosti na výkon trestu. Upálená bola verejne dňa 1. júna 1310 na parížskom námestí de la Grève.[22]

Zrkadlo prostých duší[upraviť | upraviť kód]

Dielo bolo napísané vo francúzskom nárečí - pikardčine. Pikardský originál sa nedochoval, dochovali sa však starofrancúzsky, staroanglický, starotaliansky a latinský preklad, najmä vďaka obľube diela medzi kartuziánmi[23], ako cenného anonymného mystického spisu. Kniha je písaná ako rozhovor alegorických postáv, najmä Lásky, Rozumnosti a Duše. Príležitostne vstupujú do deja iné postavy, ako napríkad Božská Spravodlivosť, Svetlo Viery, Pravda či Pokušenie, ktoré majú podčiarkovať konkrétne kvality Lásky. V knihe nachádzame čiastočne autobiografické prvky ohľadne prežívania spirituality samotnou pisateľkou, najmä v pasážach, kde autorka hovorí o oslobodení sa duše od seba samej, od cností a celého sveta.[24] Autorka sa snaží priblížiť neuchopiteľnú skúsenosť osobného prežívania pomocou obrazov a prímerov (preto aj použitý literárny žáner zrkadla), avšak striktne bez opisu akýchkoľvek vízií či zjavení, čo bol naopak, v danej dobe u mystičiek bežný postup pre legitimizovanie a zrovnoprávnenie vlastnej naratívnej teológie voči univerzitnej, vyhradenej mužom. Dielo je dopĺňané básnickými vsuvkami a veršovanými pasážami, čím autorka zvyšovala aktraktivitu textu pre poslucháčov pri možných verejných čítaniach. (Aj súkromné čítanie v stredoveku prebiehala nahlas, teda zrakový a sluchový vnem súčasne. Čitateľ knihy bol zároveň jej poslucháčom.[25]) O tom, že skutočnou autorkou Zrkadla prostých duší je Marguerite Porete, vieme vďaka objavu talianskej mediavelistky Romany Guarnieri.

Teologické pozadie a vplyvy[upraviť | upraviť kód]

V Margueritinom diele objavujeme podobné obrazy, ako používal pre poňatie lásky k Bohu a stupňov lásky Bernard z Clairvaux,[26] najmä 11. kapitola De diligendo Deo (Ako milovať Boha). Spájaním lásky a intelektu sa približuje poňatiu Viliama zo St. Thierry, podľa ktorého, sa láska a intelekt navzájom prevádzajú.[27] Marguerite dovádza svoju teológiu do stavu zničotnenej duše, čo interpretuje ako dokonalú jednotu duše s Bohom, kde už niet individuálnej vôle iba vôle Božej. V tomto stave už duša nepotrebuje cnosti, pretože sú jej súčasťou. Neslúži im, ale oni slúžia jej. Duša prechádza siedmimi stupňami milosti, šesť z nich je možné dosiahnuť v živote a posledný až po smrti.[28] Jedným z výrazných prijímateľov Margueritiných myšlienok, bol jej súčasník Majster Eckhart.[29] Podľa Kurta Ruha bol Eckhart oboznámený s procesom Marguerity Porete. Podla neho, poznal minimálne odsúdené tézy, ktoré boli zhodné s bludnými myšlienkami, popísanými v bule Ad nostrum. Ruh taktiež nevylučuje, že by Majster Eckhart mohol byť so Zrkadlom prostých duší podrobnejšie oboznámený,[30] o čom svedčí podobnosť obsahu pojmov Margueritinej zničotnenej duše a Eckhartovej odlúčetnosti.[31]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 28.
  2. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 100-105.
  3. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 27-28.
  4. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 31.
  5. FRANZEN, August. Malé dijiny církve. Olomouc : Zvon, 1995. ISBN 80-7113-119-9. S. 150-151.
  6. DINZELBACHER, Peter. Svétice, nebo čarodejky?. Praha : Vyšehrad, 2003. ISBN 80-7021-650-6. S. 211.
  7. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 249.
  8. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 28-30.
  9. LAMBERT, Malcom. Středověká hereze. Příbram : ARGO, 2000. ISBN 80-7203-291-7. Kapitola 10. Inkvizice a její zneužití, s. 259-263.
  10. LAMBERT, Malcom. Středověká hereze. Příbram : ARGO, 2000. ISBN 80-7203-291-7. Kapitola 10. Inkvizice a její zneužití, s. 264.
  11. LAMBERT, Malcom. Středověká hereze. Příbram : ARGO, 2000. ISBN 80-7203-291-7. Kapitola 10. Inkvizice a její zneužití, s. 263.
  12. [1],.
  13. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 76.
  14. LAMBERT, Malcom. Středověká hereze. Příbram : ARGO, 2000. ISBN 80-7203-291-7. Kapitola 10. Inkvizice a její zneužití, s. 271.
  15. MAKOWSKI, Elizabeth. A Pernicious Sort of Woman: Quasi-religious Women and Canon Lawyers in the Late Middle Ages. Washington D.C. : Catholic University of America, 2005. Dostupné online. S. 23-27.
  16. DINZELBACHER, Peter. Svétice, nebo čarodejky?. Praha : Vyšehrad, 2003. ISBN 80-7021-650-6. S. 52-53.
  17. LAMBERT, Malcom. Středověká hereze. Příbram : ARGO, 2000. ISBN 80-7203-291-7. Kapitola 10. Inkvizice a její zneužití, s. 270.
  18. LAMBERT, Malcom. Středověká hereze. Příbram : ARGO, 2000. ISBN 80-7203-291-7. Kapitola 10. Inkvizice a její zneužití, s. 272.
  19. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 28.
  20. GRUNDMANN, Herbert. Ketzerverhöre des Spätmittelalters als quellenkritisches Problem. Deutsches Archiv für Erforschung des Mittelalters, 1965, čís. 21, s. 524. Dostupné online. .
  21. GRUNDMANN, Herbert. Ketzerverhöre des Spätmittelalters als quellenkritisches Problem. Deutsches Archiv für Erforschung des Mittelalters, 1965, čís. 21, s. 524-525. Dostupné online.
  22. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 29-30.
  23. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 101. a GRUNDMANN, Herbert. Ketzerverhöre des Spätmittelalters als quellenkritisches Problem. Deutsches Archiv für Erforschung des Mittelalters, 1965, čís. 21, s. 526-527. Dostupné online.
  24. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. Kapitola 122, s. 226-229.
  25. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. Kapitola 37, s. 151.
  26. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 51.
  27. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 62.
  28. LAMBERT, Malcom. Středověká hereze. Příbram : ARGO, 2000. ISBN 80-7203-291-7. Kapitola 10. Inkvizice a její zneužití, s. 269.
  29. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 75.
  30. RUH, Kurt. Meister Eckhart. Theologie, Prediger, mystiker,. Mníchov : [s.n.], 1985. in: PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 75-77.
  31. PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7. S. 77. viac strany 73-84

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • PORETE, Markéta. Zrcadlo prostých duší s úvodem Martina Žemly a doslovem Martina C. Putny. Praha : Malvern, 2013. ISBN 978-8087580-67-7.
  • DINZELBACHER, Peter. Svétice, nebo čarodejky?. Praha : Vyšehrad, 2003. ISBN 80-7021-650-6.
  • FRANZEN, August. Malé dijiny církve. Olomouc : Zvon, 1995. ISBN 80-7113-119-9.
  • GRUNDMANN, Herbert. Ketzerverhöre des Spätmittelalters als quellenkritisches Problem. Deutsches Archiv für Erforschung des Mittelalters, 1965, čís. 21, s. 519-560. Dostupné online.
  • HULEJA, Ján. Ženská spirituální hereze na přelomu 13. a 14. století (Magisterská diplomová práca). Praha : Pedagogická fakulta Univerzity Karlovy, 2010. Dostupné online. S. 73-80.
  • LAMBERT, Malcom. Středověká hereze. Příbram : ARGO, 2000. ISBN 80-7203-291-7. Kapitola 10. Inkvizice a její zneužití, s. 259-278.
  • MAKOWSKI, Elizabeth. A Pernicious Sort of Woman: Quasi-religious Women and Canon Lawyers in the Late Middle Ages. Washington D.C. : Catholic University of America, 2005. Dostupné online. S. 23-27.
  • http://www.papalencyclicals.net/Councils/ecum15.htm
  • http://www.frantiskanstvi.cz/Regalat10/angela-2010.pdf

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]