Masový hrob maďarských Levente v Petržalke z apríla 1945

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Masový hrob bol objavený náhodou v máji 1947, keď sa hľadalo telo bratislavského občana Ervina Bacušana, ktorý sa stal obeťou vraždy.

V bývalom protileteckom zákope na ľavom brehu Dunaja sa našli pozostatky 90-tich maďarských chlapcov vo veku 16-20 rokov, príslušníkov mládežníckej organizácie Levente (maďarská obdoba Hlinkovej mládeže), ktorých v posledných mesiacoch vojny na základe dohody Szálasiho a Hitlera Maďarsko poskytlo ako pracovnú silu pre Ríšu.

Chlapci sa po skončení vojny vracali z Drážďan, kde boli pracovne nasadení, domov cez Bratislavu. Tu boli zadržaní a internovaní v petržalskom tábore. V Petržalke bol v tom čase sústreďovací tábor, kam boli po oslobodení Bratislavy v rámci prebiehajúcej protimaďarskej kampane pozvážaní všetci Maďari z Bratislavy a okolia.

V júli 1945 dôstojníci československej bezpečnosti - bývalí partizáni[chýba zdroj] - v spolupráci s veliteľom tábora chlapcov najprv olúpili o ich osobné cennosti, následne odviedli do lesa smerom k rakúskym hraniciam a tam ich postrieľali. Ich telá zahrabali do protileteckého zákopu, ktorý sovietska armáda vykopala na petržalskej strane začiatkom apríla 1945.

Podľa denníka Demokratickej strany Čas z 28. 5. 1947[1] boli vinníci - traja príslušníci čsl. bezpečnosti - postavení pred vojenský tribunál, ktorí ich 24. 5. 1947 odsúdil. Bližšie informácie o páchateľoch priniesol orgán antifašistického odboja Hlas oslobodených zo 4. 4. 1947 [2]. Denník Čas sa téme venoval aj v čísle z 23. 5. 1947[3] kde vyjadril počudovanie nad tým, prečo sa Pravda snaží prípad ututlať a 31. 5. 1947[4], keď oznamuje čitateľom, že prípad bol odovzdaný civilným orgánom, ktorí vypracujú oficiálnu správu. K tomu ale už nikdy nedošlo. Vinníci boli amnestovaní na základe zákona č. 115/1946[5], ktorý udeľoval amnestiu na všetky trestné činy spáchané na úkor Nemcov a Maďarov.

Denník Čas sa k prípadu vrátil ešte 21. 12. 1947[6], v súvislosti s interpeláciou poslancov J. Baharku a M. Géciho na povereníka vnútra M. Ferjenčíka v tejto veci. V odpovedi na interpeláciu M. Géciho vystúpil komunistický poslanec A. Pšenička, ktorý otázky označil za bezočivú provokáciu.

To bola súčasne posledná zmienka v českoslovesnkej tlači o tejto udalosti, ktorá sa spolu s Přerovskou tragédiou a perzekúciou Maďarov v Českoslovesnku v rokoch 1945-1948 všeobecne stala absolútnym tabu pre (česko)slovenskú historiografiu. Po r. 1989 sa téme venoval Kálmán Janics[7] ktorý opísal aj svoj pokus z r. 1964 anonymným listom zastrašiť jedného z páchateľov, ktorý v tom čase kandidoval za poslanca federálneho zhromaždenia. Uvedený list sa stal po r. 1970 jednou z príčin prenasledovania samotného K. Janicsa zo strany Štb.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  1. Denník Demokratickej strany Čas z 28. 5. 1947
  2. Tlačový orgán antifašistického odboja Hlas oslobodených zo 4. 4. 1947
  3. Denník Demokratickej strany Čas z 23. 5. 1947
  4. Denník Demokratickej strany Čas z 31. 5. 1947
  5. Zákon č. 115/1946 z 8. 5. 1946 o právnosti jednání souvisících s bojem o znovudobytí svobody Čechů a Slováků
  6. Denník Demokratickej strany Čas z 21. 12. 1947
  7. Kálmán Janics, A Duna menti sötét erdők (Temné lesy na brehoch Dunaja), týždenník Vasárnap, 22. 5. 1992