Ferenc Szálasi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ferenc Szálasi
maďarský fašista, vodca strany Šípové kríže
Ferenc Szálasi
Narodenie6. január 1897
Košice, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
Úmrtie12. marec 1946 (49 rokov)
Budapešť, Druhá maďarská republika (dnes Maďarsko)
Alma materTereziánska vojenská akadémia
Profesiapolitik a vojak
ManželkaGizella Lutz
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ferenc Szálasi

Ferenc Szálasi (* 6. január 1897, Košice – † 12. marec 1946, Budapešť) bol vodca fašistickej strany Šípové kríže. Od 16. októbra 1944 do 28. marca 1945 vodca – de facto predseda vlády Maďarského kráľovstva. Počas jeho vlády boli z krajiny násilne deportovaní Židia do nacistických koncentračných táborov. Po vojne bol za svoje zločiny odsúdený na trest smrti a popravený.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Predkovia[upraviť | upraviť zdroj]

Szálasi a jeho snúbenica Gizella Lutz boli na dovolenke v Nemecku okolo roku 1940

Narodil sa ako syn vojaka v Košiciach, v Abovsko-Turnianskej župe, v Maďarskom kráľovstve. Jeho pôvod je z časti arménsky (jeho prastarýotec mal priezvisko Salossian),[1][2][3] nemecký, maďarský (jeden zo starých rodičov), slovenský a rusínsky. Jeho arménski predkovia sa usadili v sedmohradskej Ebesfalve (Sedmohradské kniežactvo) za vlády kniežaťa Michala I. Apafiho. Szálasiho starý otec, ktorý sa ako honvéd zúčastnil maďarskej revolúcie v roku 1848, sa oženil s Nemkou z Viedne. Ich syn Ferenc Szálasi starší (nar. 1866) navštevoval vojenskú kadetskú školu v Košiciach a neskôr sa stal úradníkom v Honvédség. V armáde slúžili aj Szálasiho bratia, Béla, Károly a Rezső.

Szálasiho matkou bola Erzsébet Szakmár (nar. 1875), ktorá mala slovenské a rusínske korene. Svojim synom poskytovala náboženské vzdelanie. Szálasi raz povedal: „Silu viery a viery v Boha som dostal prostredníctvom materského mlieka. Moja matka sa nechala napiť viery skrz naskrz.“ Ferenc Szálasi žil so svojou matkou do roku 1944.[4]

Vojenská kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Szálasi šiel v šľapajách svojho otca a už v mladom veku vstúpil do armády. Základné štúdium ukončil v rodisku, potom navštevoval vojenskú akadémiu v Kőszegu v Marosvásárhely (dnes Târgu Mureș v Rumunsku) a ďalej pokračoval v štúdiu v Kismartone. Vojenské vzdelanie nakoniec ukončil na Tereziánskej vojenskej akadémii vo Viedenskom Novom Meste, kde bol v roku 1915 povýšený na poručíka.

Nakoniec sa stal dôstojníkom a počas prvej svetovej vojny slúžil v Rakúsko-uhorskej armáde. Na fronte slúžil 36 mesiacov. Na konci vojny bol povýšený na nadporučíka a bol zapojený do 2. pluku k.u.k. Tirolské strelecké pluky, všeobecne známe ako Kaiserjäger. Taktiež stál pri Merane a Gardskom jazere na talianskom fronte. V posledných dňoch vojny bol plukom rozkázané vydať sa na sever k Verdunu. Za svoju službu bol vyznamenaný Treťou triedou rádu železnej koruny. Po návrate do Maďarska vykonával Szálasi po Asterovej revolúcii v novembri 1918, kuriérsku službu pre novovzniknuté ministerstvo zahraničia.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska po vojne, bola v rokoch 1918 a 1919 na krátko vyhlásená Maďarská demokratická republika a potom Maďarská republika rád. Krátko trvajúca komunistická vláda Bélu Kuna spustila takzvaný „červený teror“ a nakoniec sa zapojilo Maďarsko do nešťastnej vojny s Rumunskom. V roku 1920 prešla krajina do obdobia občianskeho konfliktu s maďarskými antikomunistami a monarchistami, ktorí násilne očistili národ od komunistov, ľavicových intelektuálov a ďalších osôb, ktorými sa cítili byť ohrození, najmä Židmi. Toto obdobie bolo známe ako „Biely teror“ a v roku 1920, po vysunutí posledných rumunských okupačných síl, viedlo k obnoveniu Maďarského kráľovstva (Magyar Királyság) za vlády regenta Miklósa Horthyho. Za ten čas bol Szálasi stále apolitickým človekom a nezúčastňoval sa na udalostiach nad rámec všeobecného záujmu.

V rokoch 1920 – 1921 Szálasi dokončil poddôstojnícku výcvikovú školu v obci Hajmáskér; potom slúžil u 13. pešieho pluku v Miškolci. V roku 1923 sa prihlásil na výcvikový kurz dôstojníkov generálneho štábu na Vojenskej akadémii Ludovica. Za svoje vynikajúce úspechy bol v roku 1924 povýšený prednostne na kapitána. V roku 1925 vstúpil Szálasi do generálneho štábu obnoveného kráľovstva. Svoju povinnú „poľnú“ úlohu splnil v roku 1929 u 11. pešieho pluku v Debrecíne ako veliteľ roty. Podľa niektorých spomienok bývalých podriadených, bol Szálasi medzi pechotou obľúbeným a milovaným nadriadeným. Jeho kolegovia dôstojníci uznali jeho vojenské schopnosti a gramotnosť, ale niektorí si mysleli, že Szálasi je príliš pedantný a autonómny. Podľa jeho budúceho ministra obrany Károlya Beregfyho „Szálasiho meno medzi generálnym štábom bolo pojmom vynikajúceho lovu a taktiky, ale tiež pojmom s ohľadom na čestnosť, pravdivosť a puritánstvo.“ Do roku 1933 Szálasi dosiahol hodnosť majora a stal sa náčelníkom generálneho štábu 1. Honvédskej zmiešanej brigády v Budapešti.

Politická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé kroky v politike[upraviť | upraviť zdroj]

Szálasiho publikácia

Keď sa k moci dostal Gyula Gömbös, Szálasiho začala fascinovať politika a často prednášal o politických záležitostiach Maďarska. Do tejto doby bol apolitický Szálasi fanatickým pravicovým nacionalistom a silným zástancom „maďarizmu“, ktorý sa zasadzoval za rozšírenie maďarského územia až k hraniciam Veľkého Maďarska, ako to bolo pred Trianonskou mierovou zmluvou, ktorá v roku 1920 kodifikovala zmenšenie rozlohy krajiny o 72 %. V roku 1933, aby zhrnul svoje názory, vydal svoj 46-stranový pamflet s názvom A magyar állam felépítésének terve („Plán budovania maďarského štátu“) a svoju prácu poslal niekoľkým vtedajším politikom. Vojakom a vojenským dôstojníkom bolo v tej dobe zakázané politizovať, preto bol Szálasi odsúdený na dvadsaťdňové väzenie a vojenským súdom vylúčený z generálneho štábu. Po prepustení dostal Szálasi rozkaz k 14. pešiemu pluku v Jágeri, kde slúžil ako štábny dôstojník a potom prvý pobočník. Szálasi bol z armády postupne rozčarovaný a v októbri 1934 požiadal o rezignáciu.

Szálasi opustil armádu 1. marca 1935 aby sa mohol plne venovať politike, a potom založil nacionalistickú skupinu s názvom Strana národnej vôle. Konzervatívna vláda ju nakoniec postavila mimo zákon za to, že bola príliš radikálna. Neskôr v roku 1937 Szálasi založil Maďarskú národno-socialistickú stranu, ktorá bola tiež zakázaná. Szálasi však dokázal k svojej veci prilákať značnú podporu zo strany robotníkov a maďarských nižších vrstiev tým, že sa vyużil ich zmysel pre nacionalizmus a ich virulentný antisemitizmus.

Po nemeckej „únii“ (Anšlus) s Rakúskom v roku 1938 sa Szálasiho stúpenci radikalizovali v politických aktivitách a Szálasiho zatkla a uväznila maďarská polícia. Aj keď bol Szálasi vo väzení, podarilo sa mu zostať silnou politickou osobnosťou a bol vyhlásený za vodcu Národnosocialistickej strany so šípmi kríža (koalícia niekoľkých pravicových skupín), keď bola v roku 1938 rozšírená. Strana priťahovala veľké množstvo stúpencov a vo voľbách v roku 1939 získala 30 kresiel v maďarskom parlamente, čím sa stala treťou najsilnejšou stranou v Maďarsku. Oslobodený vďaka všeobecnej amnestii vyplývajúcej z Druhej viedenskej arbitráže v roku 1940, sa Szálasi vrátil do politiky. Keď sa začala druhá svetová vojna, Strana šípových krížov bola oficiálne zakázaná predsedom vlády Pálom Telekim, čo prinútilo Szálasiho pôsobiť tajne. V tomto období si Szálasi získal podporu Nemcov, ktorí boli predtým proti Szálasimu, pretože jeho maďarský nacionalizmus kládol maďarské územné nároky nad nároky Nemecka.

Cesta k moci[upraviť | upraviť zdroj]

Po nacistickej okupácii Maďarska v marci 1944 bol za predsedu maďarskej vlády dosadený pronemecký Döme Sztójay. Vláda potom legalizovala Stranu šípových krížov, čo Szálasimu umožnilo stranu výrazne rozšíriť. Keď bol v auguste Sztójay zosadený, stal sa Szálasi opäť nepriateľom maďarskej vlády a regent Miklós Horthy nariadil jeho väzbu. Do tejto doby si Horthy uvedomil, že pozícia Maďarska je neudržateľná, a začal rozdávať čidlá svojim spojencom. Nemci mali obavy, že sa Horthymu podarí vymaniť Maďarsko z vojny. No v Szálasim mali dokonalého spojenca.

Keď sa Nemci dozvedeli o pláne regenta dospieť k samostatnému mieru so Sovietmi a vystúpiť z aliancie Osy, uniesli Horthyho syna Miklósa mladšieho a hrozili mu, že ho zabijú, pokiaľ Horthy neabdikuje v prospech Szálasiho. Pod nátlakom Horthy podpísal dokument, v ktorom oznámil svoju vlastnú abdikáciu a vymenoval Szálasiho predsedu vlády – efektívne udelil „právnu sankciu“ Strane šípových krížov. Vo svojich spomienkach Horthy tvrdil, že vymenovanie Szálasiho je neplatné, pričom uviedol: „Podpis vytvorený mužom s namiereným guľometom na tvár, má malú zákonnosť (hodnotu).“[5] Nemci potom vyvíjali tlak na parlament, aby dosadil Szálasiho za predsedu vlády a vedúceho vlády štátu.

Národný vodca[upraviť | upraviť zdroj]

Szálasi v Budapešti, október 1944

Szálasiho vláda národnej jednoty urobila z Maďarského kráľovstva bábkový štát nacistického Nemecka, ktoré vzniklo 16. októbra 1944 po tom, čo bol počas operácie Panzerfaust (Unternehmen Eisenfaust) zbavený moci regent Miklós Horthy.[6]

Maďarský parlament schválil vytvorenie trojčlennej rady regentstva (Kormányzótanács). 4. novembra zložil Szálasi prísahu ako vodca národa (nemzetvezető).[7] Zostavil vládu zo šestnástich ministrov, z ktorých polovica bola členmi Strany šípových krížov. Zatiaľ čo sa horthyovské regentstvo skončilo, maďarská monarchia nebola zrušená Szálasiho režimom, pretože vládne noviny stále hovorili o krajine ako o Uhorskom kráľovstve (Magyar Királyság), Hoci Magyarország (Maďarsko) sa často používalo ako alternatíva.[8][9]

Vláda národnej jednoty na čele s Ferencom Szálasim (v strede)

Szálasi a jeho „Quislingova vláda“ nemali žiadny iný úmysel alebo schopnosť, iba uskutočniť ideológiu strany a udržať si kontrolu nad nacistami okupovanými časťami Maďarska pri invázii Sovietskeho zväzu. Urobil to preto, aby znížil hrozbu pre Nemecko. Szálasiho cieľom bolo vytvoriť štát jednej strany založený na maďarizácii.

Nemci za asistencie Szálasiho obnovili deportácie Židov, ktoré v minulosti Horthy pozastavil. Zorganizoval takzvané medzinárodné geto. Za ten čas niektorí diplomati ako Raoul Wallenberg rozdali niektorým Židom ochranné pasy, ktoré ich chránili pred deportáciami. Nemci tvrdili, že podľa medzinárodného práva nie sú platné, ale Szálasiho vláda ich napriek tomu prijala.[10] Jeho vláda presadzovala stanné právo a vojnové súdy a popravovala tých, ktorí boli považovaní za nebezpečných pre štát a pokračovanie vojny. Za vlády Szálasiho bol do Nemecka poslaný maďarský hmotný majetok (dobytok, stroje, vagóny, priemyselné suroviny atď.). Zvádzal mladých aj starých ľudí do zostávajúcej maďarskej armády a posielal ich do beznádejných bojov proti Červenej armáde.

Szálasiho vláda trvala iba 163 dní, čiastočne preto, že v čase prevzatia moci bola Červená armáda už hlboko vo vnútri Maďarska. 19. novembra 1944 bol Szálasi v maďarskom hlavnom meste, keď ho začali obopínať sovietske a rumunské vojská. V čase, keď bolo mesto obkľúčené sa začalo 102-denné obliehanie Budapešti, bol už preč. „Vodca národa“ (Nemzetvezető) utiekol 9. decembra do Szombathely. Tesne pred Viedenskou operáciou v marci 1945, bol Szálasi vo Viedni. Neskôr utiekol do Mníchova.[11]

Súdny proces a poprava[upraviť | upraviť zdroj]

Kabinet strany šípových krížov, ktorý utiekol z Maďarska, bol rozpustený 7. mája 1945, deň pred kapituláciou Nemecka.[12] Szálasiho zajali americké jednotky 6. mája[12] v Mattsee a 3. októbra sa vrátil do Maďarska. Na otvorenom zasadaní, ktoré sa začalo vo februári 1946, ho súdil Ľudový tribunál v Budapešti a bol odsúdený na smrť za vojnové zločiny a velezradu.

Szálasi bol obesený 12. marca 1946 v Budapešti spolu s dvoma jeho bývalými ministrami Gáborom Vajnom, Károlym Beregfym a straníckym ideológom Józsefom Gerom. Obesenie sa uskutočnilo metódou rakúskeho pólu (veľký stĺp mal na vrchu pripevnené lano k háku). Je pravdepodobné, že zomrel kvôli uškrteniu pomaly, než ako keby bol okamžite ponorený do bezvedomia, ako by sa to stalo pri použití štandardného metódy. Aby sa zabránilo boju počas procesu, mal zviazané ruky a nohy.[13]

Tridsaťdva fotografií jeho obesenia bolo venovaných Pamätnému múzeu holokaustu v USA.[13] Ďalšie fotografie popravy sú vystavené v miestnosti holokaustu Budapeštianskeho židovského múzea.

Dňa 13. marca 1946, deň po Szálasiho smrti, rokovala Národná rada ľudových tribunálov o prosbe odsúdených politikov o milosť a odporučila ich odmietnutie ministrovi spravodlivosti Istvánovi Riesovi, keď už bol Szálasi a jeho ministri popravení. Ries toto rozhodnutie posunul prezidentovi Zoltánovi Tildymu, ktorý 15. marca 1946 následne schválil rozsudok smrti a popravu.[14]

Szálasi bol pochovaný na Rákoskeresztúrovom novom verejnom cintoríne v Budapešti na parcele číslo 298. V roku 2008 historik Tamás Kovács tvrdil, že politické oddelenie maďarskej štátnej polície (PRO), sfalšovalo svoje meno a rodný list a pochovali ho ako „Ferenca Lukácsa“ v oddiele 298 na Novom verejnom cintoríne v Budapešti.[15] Iní historici však toto tvrdenie odmietli, pretože sa nepodarilo nájsť žiadny písomný zdroj.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Terence Ball. The Cambridge history of twentieth-century political thought. Cambridge University Press, 2003. ISBN 0-521-56354-2. p. 140:"Szalasi mal pôvod od arménskeho prisťahovalca z osemnásteho storočia menom Salossian"
  2. ↑ Ferenc Szalasi [online]. hungarian-history.hu, [cit. 2021-03-12]. Dostupné online.
  3. ↑ Martin Kitchen. Europe between the wars. Pearson Education, 2006. ISBN 0-582-89414-X. p. 456 "Major Ferenc Szalasi, ktorého otec bol Armén a ktorého matka bola slovensko-maďarského pôvodu ..."
  4. ↑ História 2004/09. - SIPOS PÉTER: Nemzetvesztő nemzetvezető [online]. historia.hu, [cit. 2021-03-12]. Dostupné online.
  5. ↑ HORTHY, Admiral Nicholas. Admiral Nicholas Horthy Memoirs. illustrated. vyd. [s.l.] : Simon Publications LLC, 2000. Dostupné online. ISBN 0-9665734-3-9. S. 348.
  6. ↑ https://web.archive.org/web/20110109111308/http://hungarian-history.hu/lib/mirror/mirror03.htm
  7. ↑ Hungary: Notes [online]. archontology.org, rev. 2016-08-13, [cit. 2021-03-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. ↑ Budapesti Közlöny, 17. október 1944
  9. ↑ Hivatalos Közlöny, 27. január 1945
  10. ↑ Prim Online [online]. archive.ph, 2011-07-18, [cit. 2021-03-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. ↑ Thomas, The Royal Hungarian Army in World war II, s. 24
  12. ↑ a b GOSZTONYI, Péter. A Magyar Honvédség a második világháborúban. 2. vyd. Budapest : Európa Könyvkiadó, 1992. ISBN 963-07-5386-3. S. 275–276. (po maďarsky)
  13. ↑ a b Thirty-two frightening snapshots of a hanging. And no one knew who the victims were – until now.. Washington Post, 9 February 2018. Dostupné online [cit. 2021-03-12].
  14. ↑ Karsai, Elek; Karsai, László: A Szálasi-per, Reform Lap- és Könyvkiadó Rt., 1988, ISBN 963-02-5942-7
  15. ↑ Nemzeti emlékhelyen nyugszik Szálasi? [online]. fn.hu, [cit. 2021-03-12]. Dostupné online. (po maďarsky)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Cohen, Asher. "Some Socio-Political Aspects of the Arrow Cross Party in Hungary." East European Quarterly 21.3 (1987): 369+
  • Deak, Istvan. "Collaborationism in Europe, 1940–1945: the case of Hungary." Austrian History Yearbook 15 (1979): 157-164.
  • Deák, István. "A fatal compromise? The debate over collaboration and resistance in Hungary." East European Politics and Societies 9.2 (1995): 209-233.
  • Deák, István. “Hungary” in Hans Rogger and Egon Weber, eds., The European right: A historical profile (1963) pp. 364–407.
  • Herczl, Moshe Y. Christianity and the Holocaust of Hungarian Jewry (1993) pp 79–170. online
  • Lackó, M. Arrow-Cross Men: National Socialists 1935–1944 (Budapest, Akadémiai Kiadó 1969).
  • Fiala-Marschalkó: Vádló bitófák. London: Süli, 1958
  • THOMAS, DR. NIGEL, AND, Szabo, Laszlo Pal. The Royal Hungarian Army in World war II. New York : Osprey Publishing, 2008. ISBN 978-1-84603-324-7. S. 48.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ferenc Szálasi na anglickej Wikipédii.
Autoritné údaje: AUT: jo2015864741 | GND: 119449358 | ISNI: 0000 0000 7859 2617 | LCCN: n50012653 | VIAF: 5741547 | WorldcatID: lccn-n50012653
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ferenc_Szálasi&oldid=7304930“