Milétos (mytológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Milétos alebo Mílétos (starogr. Μίλητος - Milétos/iný prepis: Mílétos) je v gréckej mytológii syn boha Apolóna a Areie.[1](podľa iných vezií Déiony,[2] alebo Akakallidy[3])

Podľa najznámejšej verzie mýtu bol Milétos syn boha Apolóna a Areie, dcéry Kleocha z Kréty. Milétos bol krásny muž o ktorého priazeň súperili synovia Európy a najvyššieho boha Dia, Minós a Sarpédón. Ohľaduplnejší z nich bol Sarpédón, ktorý mu v čase keď dotieravý Minos odišiel na vojenskú výpravu navrhol, aby utiekli. Milétos potom Krétu opustil a odišiel do Kárie, kde založil mesto Milétos a Sarpédón utiekol do Kilíkie, ktorá bojovala proti Lýkii. Sarpedón Kilíkii dopomohol k víťazstvu, za čo bol potom z vďaky korunovaný za kráľa Lýkie.[1]

Antický autor Pausanias však uvádza, že Milétos pristal s krétskou armádou v Kárii pri meste zvanom "Anaktoria", kde vládol Asterios, syn Anaka, zakladateľa mesta. Kréťania po dobytí mesta zmenili jeho názov na Milétos.[4]

Ďalší, ale rozsiahlejší príbeh hovorí, že matkou Miléta bola Akakallis, dcéra Minoa na Kréte. Minós ho ako novorodenca prikázal pohodiť v lese. Boh Apolón ale nedopustil, aby jeho dieťa zomrelo. Z jeho vôle ho v lese našla vlčica, ktorá ho potom dojčila svojim mliekom a ohrievala svojim telom. Neskôr sa ho ujal pastier, ktorý si ho odniesol do svojej koliby a vychovával ako svojho syna. V opatere pastiera potom z chlapca vyrástol krásny a odvážny mládenec o ktorého priateľstvo a náklonnosť sa uchádzali Minós a jeho brat Sarpédón. Keď neuspeli, Minós sa ho chcel zmocniť násilím a Sarpédón preto Milétovi odporučil, aby Krétu radšej opustil. Milétos jeho radu počúvol, nasadol na loď a odplavil sa do Kárie, kde si vo svojom novozaloženom meste Milétos zobral za manželku dcéru kráľa Euryta, Eidotheu, ktorá mu porodila dvojičky, syna Kauna a dcéru Byblis.[3]

Podľa antického autora Parthenia z Nikaie, manželkou Miléta bola Tragasia, dcéra Kelaina.[5]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b Apollodoros, Bibliotheca, 3,1,2.
  2. Ovidius, Metamorphoses, 9,439-450.
  3. a b Antoninus Liberalis, Metamorphoses, 30,1.
  4. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 7,2,5.
  5. Parthenios, Erotica pathemata, 11.