Miloslav Švandrlík

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Miloslav Švandrlík
Roman Kefalín
Busta spisovatela na pražskom Chodove
Busta spisovatela na pražskom Chodove
Osobné informácie
Narodenie 10. august 1932
  Praha, Česko-Slovensko
Úmrtie 26. október 2009 (77 rokov)
  Praha, Česko
Dielo
Odkazy
Spolupracuj na Commons Miloslav Švandrlík
(multimediálne súbory na commons)

Miloslav Švandrlík (* 10. august 1932, Praha – † 26. október 2009, Praha[1]) bol český spisovateľ a humorista. Používal tiež pseudonym Roman Kefalín. Možno sa tiež stretnúť s krstným menom Miroslav, ktoré je však chybné.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Po vyštudovaní základnej školy prešiel niekoľko zamestnaní, tiež absolvoval dvojročné štúdium na pedagogickom oddelení mestskej hudobnej školy v Prahe.[2] Po roku 1950 získal maturitu (išlo o kurz umožňujúci získať maturitu bez stredoškolského vzdelania, ktorý bol určený pre robotníkov). V rokoch 1953 – 1954 študoval na DAMU, štúdia však po dvoch rokoch zanechal.

Po ukončení štúdia sa stal asistentom réžie v dedinskom divadle v Prahe. V roku 1953 nastúpil vojenskú službu k PTP, po ktorej skončení bol krátko zamestnaný ako vychovávateľ kórejských detí v Liběšicích a potom sa stal profesionálnym spisovateľom.

Jeho najúspešnejším dielom je román Černí baroni aneb bojovali sme za Čepičky, ktoré znázorňovalo ironizujúcu a satirickú formu absurdity vo vtedajšej socialistickej armáde. Všetko čo písal, bolo humoristického až satirického charakteru.

Spolupracoval aj s celou radou časopisov (Dikobraz) a divadiel. V týchto časopisoch sa často podieľal na vtipoch Jiřího Wintera Neprakta. Napísal niekoľko rozhlasových a televíznych scenárov.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Z chlévů i bulvárů, 1960
  • Krvavý Bill viola, 1961
  • Od Šumavy k Popokatepetlu, 1962
  • Kovbojská romance, 1964
  • Hrdinové a jiní podivíni, 1969
  • Drakulův švagr, 1970, poviedková zbierka, radená do sci-fi[3]
  • Mořský vlk a veselá vdova aneb Proti všem
  • Neuvěřitelné příhody žáků Kopyta a Mňouka, 1973
    • Žáci Kopyto a Mňouk a mimozemšťané
    • Žáci Kopyto a Mňouk opět zasahují
    • Žáci Kopyto a Mňouk a lesní netvor
    • Žáci Kopyto a Mňouk a stříbrňáci
    • Žáci Kopyto a Mňouk v jihlavských katakombách
    • Žáci Kopyto a Mňouk a černá magie, radené do sci-fi
    • Žáci Kopyto a Mňouk, postrach Posázaví
    • Žáci Kopyto a Mňouk na stopě
    • Žáci Kopyto a Mňouk a náměsíčníci
    • Žáci Kopyto a Mňouk a maharadžova pomsta
    • Žáci Kopyto a Mňouk a akta X
    • Žáci Kopyto a Mňouk a ryšavý upír
  • Doktor od jezera Hrochů, 1980
  • Dívka na vdávání, 1983
  • Muž, který se topil, 1985
  • Šance jako hrom, 1989
  • Vražda mlsného humoristy, 1990
  • Starosti korunovaných hlav, 1992
  • Na nebožtíka vypadáte skvěle, 1992
  • Sexbomba na doplňkovou půjčku, 1994
  • Blanka oběť sexuálního harašení, 2004
  • Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky, 1969, líči tu osudy príslušníkov PTP. Román napísal v období pražskej jari, po tomto období nesmel krátko publikovať. Druhé doplnené vydanie tejto knihy bolo umožnené až v roku 1990. Tento román bol sfilmovaný a na jeho základe vznikol aj televízny seriál.

Po roku 1990 vydal rad kníh nadväzujúcich na Čiernych barónov:

  • Říkali mu Terazky aneb šest půllitrů u Jelínků
  • Pět sekyr poručíka Hamáčka
  • Lásky Černého barona
  • Kam to kráčíš, Kefalíne?
  • Růžové sny pilného hňupa aneb Poručíme větru, dešti
  • Černí baroni po čtyřiceti letech
  • Černí baroni těsně před kremací
  • Stoletý major Terazky
  • Černý baron od Botiče
  • Terazky na hrad
  • Terazkyho poslední džob
  • Terazky v tunelu doktora Moodyho
  • Nesmiřitelný Terazky
  • Černí baroni útočí na obrazovku – nahliadnutie do natočeného rovnomenného filmu

Ocenenie[upraviť | upraviť zdroj]

Švandrlíkovo námestie

Dlho žil na pražskom Chodove; niekoľko dní pred jeho smrťou v októbri 2009 mu bolo udelené čestné občianstvo MČ Praha 11.[4]

21. apríla 2010 bolo na jeho počesť pomenované priestranstvo na Chodove medzi ulicami Skřivanova a Lažanského, Švabinského a 7. května.[5]

Na tomto námestí bola 14. októbra 2010 odhalená jeho busta od českého sochára Miroslava Pangráca.[6]

Miloslav Švandrlík je pochovaný na cintoríne pri kostole Najsvätejšej Trojice v Kutnej Hore.[7]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ČTK: Zemřel Miloslav Švandrlík, autor Černých baronů, ČeskéNoviny.cz, 26. 10. 2009
  2. ADAMOVIČ, Ivan; NEFF, Ondřej. Slovník české literární fantastiky a science fiction. [s.l.] : [s.n.], 1995. ISBN 80-85364-57-3. Kapitola Švandrlík, Miloslav, s. 221.
  3. Adamovič, str. 221
  4. Čestná občanství, ceny Prahy 11 a jiná ocenění
  5. Švadrlíkovho námestí
  6. Slavnostní odhalení busty Miloslava Švandrlíka
  7. Karel Kýr: Miloslav Švandrlík vypráví. ePub. Martin Koláček, 2014. ISBN 978-80-87976-91-3.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kdo je kdo : 91/92 : Česká republika, federální orgány ČSFR. Díl 2, N – Ž. [s.l.] : Kdo je kdo, 1991. 637-1298 s. ISBN 80-901103-0-4. S. 987.
  • Kdo je kdo = Who is who : osobnosti české současnosti : 5000 životopisů / (Michael Třeštík editor). 5. vyd. Praha : Agentura Kdo je kdo, 2005. 666 s. ISBN 80-902586-9-7.
  • Osobnosti – Česko : Ottův slovník. Praha : Ottovo nakladatelství, 2008. 823 s. ISBN 978-80-7360-796-8. S. 714.
  • PROKOP, Vladimír. Přehled české literatury 20. století. Sokolov : O.K.-Soft, 2003.
  • TOMEŠ, Josef, a kol. Český biografický slovník XX. století : III. díl : Q – Ž. Praha ; Litomyšl : Paseka ; Petr Meissner, 1999. 587 s. ISBN 80-7185-247-3. S. 329-330.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Miloslav Švandrlík na českej Wikipédii.