Nemecké kráľovstvo

Nemecké kráľovstvo (lat. regnum Teutonicorum 'Kráľovstvo Nemcov', regnum Teutonicum 'Nemecké kráľovstvo', regnum Alamanie, nem. Deutsches Königreich) bolo prevažne germánsky hovoriace Východofranské kráľovstvo, ktoré vzniklo Verdunskou zmluvou v roku 843. Kráľa volili spočiatku vládcovia kmeňových vojvodstiev, ktorí si zvyčajne vybrali jedného zo svojich. Po roku 962, keď bol Otto I. korunovaný za cisára, tvorilo Východné Fransko väčšinu Svätej rímskej ríše, ktorá zahŕňala aj Talianske kráľovstvo a po roku 1032 Burgundské kráľovstvo.

Podobne ako stredoveké Anglicko a stredoveké Francúzsko, aj stredoveké Nemecko sa skonsolidovalo z konglomerátu menších kmeňov, národov alebo politických zväzkov do vrcholného stredoveku. Termín rex teutonicorum („kráľ Nemcov“) sa prvýkrát začal používať v Taliansku okolo roku 1000. Spopularizovala ho kancelária pápeža Gregora VII. počas investitúrnej kontroverzie (koncom 11. storočia), možno ako polemický nástroj proti cisárovi Henrichovi IV. V 12. storočí, aby zdôraznili imperiálny a nadnárodný charakter svojho úradu, začali cisári pri svojom zvolení používať titul rex Romanorum (kráľ Rimanov).

Arcibiskup z Mohuča (Mainz) bol ex officio arcikancelárom Nemecka, rovnako ako jeho kolegovia, arcibiskup z Kolína nad Rýnom a arcibiskup z Trevíru (Trier), boli arcikancelármi Talianska a Burgundska. Tieto tituly sa používali až do konca ríše, ale v skutočnosti existovala iba nemecká kancelária. Arcibiskupi z Mohuča, Trevíru, Magdeburgu a Salzburgu sa tiež prehlásili za Primas Germaniae.

Samostatná titulácia pre Nemecko, Taliansko a Burgundsko, ktoré tradične mali vlastné súdy, zákony a kancelárie, postupne prestala byť používaná, ako vplyv kráľa/cisára mimo Nemecka slabol a Nemecké kráľovstvo sa začalo stotožňovať so Svätou rímskou ríšou.

Vládnutie sa datovalo buď odo dňa, keď bol vládca zvolený za kráľa (Filip Švábsky, Rudolf I. Habsburský), alebo korunovaný za kráľa (Otto IV., Henrich VII., Ľudovít IV., Karol IV.). Deň volieb sa stal trvalým dátumom od začiatku vlády Žigmunda. Počas celého stredoveku bol nemecký kráľ známy ako „kráľ Rimanov“ od svojho zvolenia za kráľa až do doby, kedy ho pápež korunoval za cisára v Ríme.

Dejiny

Pozadie

Karolínska Východofranská ríša, (843 – 911)

Pozri aj: Východofranská ríša

Trojdielne rozdelenie Karolínskej ríše (Franskej ríše), ktoré bolo uskutočnené Verdunskou zmluvou, bolo spochybnené už veľmi skoro smrťou cisára Lotara I. v roku 855. Rozdelil svoje Stredofranské kráľovstvo medzi svojich troch synov a okamžite sa o najsevernejšiu z troch častí, Lotharingiu, sporili králi Východofranskej a Západofranskej ríše. Vojna o Lotharingiu trvala do roku 925. Lotar II. zomrel v roku 869 a Meerssenská zmluva z roku 870 rozdelila jeho kráľovstvo medzi Východofranskú a Západofranskú ríšu, ale západofranskí panovníci sa vzdali svojho právoplatného podielu v prospech Východofranskej ríše Ribemontskou zmluvou v roku 880. Ribemont určoval hranicu medzi Francúzskom a Nemeckom až do 14. storočia. Šľachta Lotharingie sa snažila zachovať si nezávislosť od východofranskej alebo západofranskej vlády tým, že po smrti kráľa Ľudovíta IV. Dieťaťa v roku 911 podľa vlastného uváženia menila vernosť, ale v roku 925 bola Lotharingia definitívne postúpená Východofranskej ríši Rudolfom Burgundským a následne vytvorila Lotrinské vojvodstvo v rámci Východofranskej ríše.

Ľudovít Nemec bol v tom čase známy ako „Rex Germaniae“ (kráľ Nemecka), keďže jeho brat bol nazývaný kráľom Galie. Toto malo odlíšiť rôzne časti teoreticky jedného franského kráľovstva, hoci nie je známe, či to malo znamenať niečo ďalšie.

Východofranská ríša bola po smrti Ľudovíta Nemca (875) rozdelená na tri časti. Tieto kráľovstvá, tradične označované ako „Sasko“, „Bavorsko“ a „Švábsko“ (alebo „Alamania“), boli pod spoločnou vládou troch Ľudovítových synov a v roku 882 ich znovu zjednotil Karol Tučný. Medzi obyvateľmi rôznych oblastí kráľovstva existovali regionálne rozdiely a každý región mohli súčasníci ľahko opísať ako regnum, hoci každý z nich určite nebol samostatným kráľovstvom. Spoločný germánsky jazyk a tradícia spoločnej vlády z roku 843 zachovali politické väzby medzi rôznymi regna a zabránili rozpadu kráľovstva po smrti Karola Tučného. Úsilie Ľudovíta Nemca o udržanie jeho kráľovstva a poskytnutie silnej kráľovskej vlády tiež výrazne prispelo k vytvoreniu východofranského (nemeckého) štátu.

Kmeňové vojvodstvá

Pozri aj: Kmeňové vojvodstvá

V rámci Východofranskej ríše sa nachádzali rozsiahle vojvodstvá, niekedy nazývané kráľovstvá (regna) podľa ich predchádzajúceho postavenia, ktoré mali určitú úroveň vnútornej solidarity. Medzi ne patrili aj Sasko a Bavorsko, ktoré dobyl Karol Veľký. V nemeckej historiografii sa nazývajú jüngere Stammesherzogtümer alebo „mladšie kmeňové vojvodstvá“. Konvenčných päť „mladších kmeňových vojvodstiev“ Svätej rímskej ríše sú Sasko, Bavorsko, Franky, Švábsko a Lotharingia. Durínsko, hoci je jedným zo „starých kmeňových vojvodstiev“, sa medzi mladé kmeňové vojvodstvá nepočíta, pretože bolo v roku 908, pred založením Svätej rímskej ríše, začlenené do Saska.

Konvenčný termín „mladšie“ slúži na ich odlíšenie od (slabo zdokumentovaných) vojvodstiev pod merovejskými panovníkmi. Rakúsky historik Herwig Wolfram (1971) poprel akýkoľvek skutočný rozdiel medzi staršími a mladšími kmeňovými vojvodstvami alebo medzi kmeňovými vojvodstvami Nemecka a podobnými územnými kniežatstvami v iných častiach Karolínskej ríše:

Snažím sa vyvrátiť celú posvätnú doktrínu o rozdiele medzi počiatkami západofranských, „francúzskych“, principautés territoriales, a východofranských, „nemeckých“, kmeňových vojvodstiev... Ich názvy sa určite objavili už počas sťahovania národov. Ich politické, inštitucionálne a biologické štruktúry sa však často úplne zmenili. Okrem toho som vyvrátil základný rozdiel medzi takzvaným älteres Stammesfürstentum [staršie kmeňové kniežatstvo] a jüngeres Stammesfürstentum [mladšie kmeňové kniežatstvo], keďže vojvodstvá pred a po Karolovi Veľkom považujem v podstate za tú istú franskú inštitúciu...^[1]

V modernej nemeckej historiografii prebieha diskusia o tom, v akom zmysle boli tieto vojvodstvá „kmeňové“, ako napríklad ľud zdieľajúci spoločný pôvod („kmeň“), ktorý je dlhodobo spravovaný ako jednotky, zdieľajúci kmeňový zmysel pre solidaritu, spoločné zvyky atď. V kontexte moderného nemeckého nacionalizmu Gerd Tellenbach (1939) zdôraznil úlohu feudalizmu, a to ako kráľov pri formovaní Nemeckého kráľovstva, tak aj vojvodov pri formovaní kmeňových vojvodstiev, na rozdiel od Martina Lintzela a Waltera Schlesingera, ktorí zdôrazňovali úlohu jednotlivých „kmeňov“ alebo „kmeňov“ (Stämme). Existenciu „kmeňového“ sebaoznačenia medzi Sasmi a Bavormi možno tvrdiť pre 10. a 12. storočie, hoci mohli existovať oveľa skôr.

Po smrti posledného Karolína, Ľudovíta IV. Dieťaťa, v roku 911 kmeňové vojvodstvá uznali jednotu kráľovstva. Vojvodovia sa zhromaždili a zvolili si za svojho kráľa Konráda I. Podľa Tellenbachovej tézy vojvodovia vytvorili vojvodstvá počas Konrádovej vlády. Žiaden vojvoda sa nepokúsil založiť nezávislé kráľovstvo. Dokonca aj po Konrádovej smrti v roku 918, keď bola zvolenie Henricha I. Vtáčníka sporné, jeho rival, Arnulf, bavorský vojvoda, nezaložil samostatné kráľovstvo, ale nárokoval si celé kráľovstvo, kým ho Henrich I. nedonútil podriadiť sa kráľovskej autorite. Henrich I. mohol dokonca vyhlásiť zákon, ktorý stanovoval, že kráľovstvo bude následne zjednotené. Arnulf ho naďalej viedol ako kráľ aj po svojom podriadení sa, ale po jeho smrti v roku 937 ho Henrichov syn Otto Veľký rýchlo dostal pod kráľovskú kontrolu. Ottonovci sa snažili zachovať vojvodstvá ako úrady koruny, ale za vlády Henricha IV. ich vojvodcovia urobili funkčne dedičnými.

Vznik „nemeckej“ terminológie

Ottonovci

Východná časť územia rozdeleného Verdunskou zmluvou sa nazývala regnum Francorum Orientalium alebo Francia Orientalis: Kráľovstvo Východných Frankov alebo jednoducho Východné Fransko. Bola to východná polovica starého merovejského regnum Austrasiorum. Samotní „východní Frankovia“ (alebo Austrázi) boli obyvatelia regiónu Franky, ktorý osídlili Frankovia. Ďalšími národmi Východného Franska boli Sasi, Frízi, Durinkovia a podobne, označovaní ako Teutonici (alebo Nemci) a niekedy ako Frankovia, keďže sa etnické identity v priebehu 9. storočia menili.

Záznam v Salzburských análoch (Annales Iuvavenses) z roku 919, zhruba súčasný, ale zachovaný iba v kópii z 12. storočia, zaznamenáva, že Baiuarii sponte se reddiderunt Arnolfo duci et regnare ei fecerunt in regno teutonicorum, t. j. že „Arnulf, vojvoda Bavorov, bol zvolený za vládcu v Nemeckom kráľovstve“. Historici sa nezhodujú v tom, či je tento text to, čo bolo napísané v stratenom origináli; tiež v širšej otázke, či myšlienka kráľovstva ako nemeckého, a nie franského, pochádza z 10. alebo 11. storočia; ale myšlienka kráľovstva ako „nemeckého“ je pevne ustálená koncom 11. storočia. V 10. storočí sa nemeckí autori už prikláňali k používaniu upravených výrazov ako „Francia a Sasko“ alebo „krajina Teutonov (Nemcov)“.

Akékoľvek pevné rozlíšenie medzi Východofranskou ríšou a Nemeckom je do istej miery výsledkom neskoršej retrospekcie. Nie je možné založiť toto rozlíšenie na primárnych zdrojoch, pretože Východné Fransko sa používa dlho po tom, čo začalo byť používané Nemecké kráľovstvo. Cisársky historik z 12. storočia Otto z Freisingu uviedol, že zvolenie Henricha Vtáčníka sa považovalo za začiatok kráľovstva, hoci samotný Otto s tým nesúhlasil. Teda:

Z tohto dôvodu niektorí považujú kráľovstvo Nemcov za nahradenie franského. Preto hovoria, že pápež Lev v pápežských dekrétoch nazval Henrichovho syna Otta prvým kráľom Nemcov. Hovorí sa, že Henrich, o ktorom hovoríme, odmietol poctu, ktorú mu ponúkol najvyšší pápež. Mne sa však zdá, že kráľovstvo Nemcov – ktoré dnes, ako vidíme, má posadnutosť Rímom – je súčasťou kráľovstva Frankov. Ako je totiž úplne jasné z predchádzajúceho textu, v čase Karola hranice kráľovstva Frankov zahŕňali celú Galiu a celé Nemecko od Rýna po Ilýrikum. Keď bola ríša rozdelená medzi synov jeho syna, jedna časť sa nazývala východná, druhá západná, no obe spolu sa nazývali Kráľovstvo Frankov. Takže vo východnej časti, ktorá sa nazýva Kráľovstvo Nemcov, bol Henrich prvým z rodu Sasov, ktorý nastúpil na trón, keď línia Karola zlyhala... [diskusia o západných Frankoch]... Henrichov syn Otto, pretože obnovil nemeckým Východným Frankom ríšu, ktorú uzurpovali Longobardi, je nazývaný prvým kráľom Nemcov – nie možno preto, že bol prvým kráľom, ktorý vládol medzi Nemcami.^[2]

Práve tu Otto rozlišuje prvého nemeckého kráľa (Henricha I. Vtáčnika) a prvého nemeckého kráľa, ktorý mal cisársku moc (Otto I. Veľký).

Henrich II. (vládol v rokoch 1002 – 1024) bol prvý, kto bol nazývaný „kráľom Nemcov“ (rex Teutonicorum). Zdá sa, že Ottonovci prijali používanie označenia „teutonic“, pretože im to pomáhalo čeliť kritikom, ktorí spochybňovali, ako môžu Ottonovci, ktorí neboli ani karolínski, ani franskí, legitímne vládnuť. Ottonovci, ktorí sa nazývali „nemeckými“ kráľmi, sa namiesto toho prezentovali ako vládcovia všetkých národov severne od Álp a východne od Rýna. Toto „nemecké kráľovstvo“ bolo neskôr považované za súčasť ríše spolu s Talianskom, Burgundskom a Čechami.

Sálska dynastia a Štaufovci

Koncom 11. storočia sa termín „Kráľovstvo Nemcov“ (Regnum Teutonicorum) v Nemecku začal používať priaznivejšie kvôli rastúcemu pocitu národnej identity; v 12. storočí musel nemecký historik Otto z Freisingu vysvetľovať, že Východné Fransko sa „teraz nazýva Kráľovstvo Nemcov“.

V roku 1028, po svojej korunovácii za cisára v roku 1027, dal Konrád II. zvoliť svojho syna Henricha III. za kráľa kurfirstami. Keď sa Konrád v roku 1035 pokúsil zosadiť Adalbera, vojvodu Korutánska, Henrich III. na radu svojho tútora, Egilberta, biskupa z Freisingu, to odmietol, pretože Adalbero bol vazalom kráľa, nie cisára. Nemeckí magnáti, ktorí Henricha legálne zvolili, neuznali zosadenie, pokiaľ to neurobil aj ich kráľ. Po mnohých nahnevaných protestoch si Konrád nakoniec kľakol pred svojím synom a prosil ho o požadovaný súhlas, ktorý mu nakoniec udelil.

Konrád II. však pred cisárskou korunováciou používal jednoduchý titul „kráľ“ alebo príležitostne „kráľ Frankov a Longobardov“, zatiaľ čo jeho syn Henrich III. zaviedol pred cisárskou korunováciou titul „kráľ Rimanov“. Jeho vnuk Henrich IV. používal pred cisárskou korunováciou výrazy „kráľ Frankov a Longobardov“ aj „kráľ Rimanov“.

Od konca 11. storočia, počas investitúrnej kontroverzie, začala pápežská kúria používať termín regnum teutonicorum na označenie ríše Henricha IV. v snahe znížiť ho na úroveň ostatných európskych kráľov, zatiaľ čo on sám začal používať titul rex Romanorum alebo kráľ Rimanov, aby zdôraznil svoje božské právo na imperium Romanum. Tento titul najčastejšie používali samotní nemeckí králi, hoci sa uráčili používať „teutonic (germánske)“ tituly, keď to bolo diplomatické, ako napríklad list Fridricha Barbarossu, v ktorom sa spomínalo, že dostal coronam Theutonici regni (korunu Nemeckého kráľovstva). Zahraniční králi a duchovní naďalej označovali regnum Alemanniae a règne alebo royaume d'Allemagne. Pre Nemecké kráľovstvo a jeho vládcov sa často používali výrazy imperium/imperator alebo empire/emperor (cisárstvo/cisár), čo naznačuje uznanie ich cisárskeho postavenia. Zahraničné zdroje však kombinovali cisárske tituly s výrazmi „teutónsky“ a „alemanský“, čo naznačuje popretie ich Romanitas alebo univerzálnej vlády. Termín regnum Germaniae sa začína objavovať aj v nemeckých prameňoch na začiatku 14. storočia. Počas osláv kanonizácie Karola Veľkého v decembri 1165 a januári 1166 Barbarossa tiež nazval Aachen „hlavou a sídlom Nemeckého kráľovstva“.

Keď pápež Gregor VII. začal používať termín Regnum Teutonicorum, koncept „samostatného územného kráľovstva“ oddeleného od Talianskeho kráľovstva bol už všeobecne uznávaný na oboch stranách Álp a tento subjekt bol prinajmenšom navonok vnímaný ako „nemecký“. Súčasní autori zastupujúci rôznych nemeckých vazalských vládcov tiež prijali túto terminológiu pod pápežským vplyvom. V pápežsko-cisárskom Wormskom konkordáte z roku 1122, ktorý ukončil spor o investitúru, bola autorita cisára týkajúca sa cirkevných úradov v tomto „nemeckom kráľovstve“ právne odlíšená od jeho autority v „iných častiach ríše“. Cisárska kancelária síce prijala „nemecké“ tituly, aj keď nekonzistentne. Pápež Gregor začal používať termín Regnum Teutonicorum ešte pred svojím konfliktom s Henrichom IV. Veľmi úspešne povzbudzoval svojich nemeckých podporovateľov, ako napríklad Bertold z Reichenau alebo Bernold zo St. Blasiena, aby používali termíny „Regnum Teutonicorum“ alebo „Teutonicae partes“. Pred občianskymi vojnami Henricha IV. a listami pápeža Gregora VII., ktoré sa obracali na nemecký ľud ako celok, sa lojalita Nemcov sústreďovala predovšetkým na miestne regióny ako Bavorsko, Švábsko, Franky, Horné alebo Dolné Lotrínsko, Východné alebo Západné Sasko. Až od polovice 70. rokov 11. storočia existovalo spoločné politické povedomie o „Nemeckom kráľovstve“ ako jednej jednotke politickej lojality. Veronská marka (ktorú v roku 952 anektovalo Bavorské vojvodstvo) sa zrútila po Veronskej a Lombardskej lige v 60. rokoch 12. storočia.

V 13. storočí sa termín Regnum Teutonicorum začal v Nemecku nahrádzať podobným termínom Regnum Alemanniae, pravdepodobne kvôli francúzskemu alebo pápežskému vplyvu, alebo alternatívne kvôli základni moci štauferských cisárov vo vojvodstve Švábsko, známom aj ako Alamania. Cisár Fridrich II. Roger dokonca vyhlásil svojho syna Henricha VII. za Rex Alemannie (kráľa Nemecka), aby pod ním vládol Nemecku, zatiaľ čo on vládol zvyšku ríše. Kaiserchronik výslovne opisuje Henricha VII. ako vládcu samostatného nemeckého kráľovstva (siniu Tiuschen riche) v rámci ríše. Henrichovho nástupcu Konráda IV. jeden súčasný autor tiež nazval nemeckým kráľom-dezignátom (rex Theutonie designatus).

Falcký gróf Rýnsky bol zo zákona oprávnený súdiť záležitosti kniežat, ak by kráľ opustil Nemecko („von teutchem lande“). V Saských a Švábskych zrkadlách stredovekého nemeckého práva boli vazalské kniežatá povinné iba poskytovať služby ríši a zúčastňovať sa súdov v nemeckých krajinách; Fridrich II. ani jeho nástupcovia sa nemohli obrátiť na nemeckých pánov v Čechách, Taliansku alebo na ich iné územia. Kráľovská a cisárska legislatíva bola niekedy záväzná len v rámci hraníc Nemecka, s vylúčením zvyšku ríše.

Post-Štaufovské obdobie

Nemeckí autori po období Štaufovcov používali varianty termínu „Regnum Alemanniae“ na označenie oslabeného dosahu cisárov, ktorí sa teraz obmedzovali najmä na nemecké záležitosti. Protikráľ Henrich Raspe sa tiež označoval za „kráľa Nemecka a kniežaťa Rimanov“. Objavili sa aj roztrúsené zmienky o politickom spoločenstve „Nemcov“ vylučujúcom zvyšok ríše. Napríklad v roku 1349 sa Karol IV. stretol so šľachticmi a mešťanmi „regnum Alamannie“ a v roku 1355 zvolal kurfirstov a mešťanov „in regno Alemannie“. Táto tendencia označovať „nemecký“ politický systém po páde Štaufovcov sa však v nasledujúcom období ďalej nerozvíjala.

Termín „regnum“ sa niekedy používal na označenie samostatného politického celku v rámci „imperium“, niekedy sa však používal zameniteľne a niekedy sa spájal vo frázach ako „Regnum Romanorum“. V nemeckom jazyku sa najčastejšie používal jednoducho výraz „nemecké krajiny“ namiesto „kráľovstva“. V roku 1349 Karol IV. (Kráľ Rimanov) vymenoval vojvodu syna Brabanta, aby v jeho mene vládol „v našom rímskom kráľovstve v celej Germánii alebo Teutónii“.

Vytrvalo sa objavovali návrhy, vrátane jedného, o ktorom Ptolemaios z Luccy tvrdil, že ho prerokoval pápež Mikuláš III. a Rudolf I., na vytvorenie dedičného nemeckého kráľovstva nezávislého od Svätej ríše. Táto myšlienka sa v Nemecku stretla s hrôzou. Keď bol Rudolf I. zvolený, citové puto, ktoré nemecký ľud cítil k nadradenej dôstojnosti univerzalistického rímskeho titulu, sa stalo tak pevným, že bolo neprijateľné oddeliť od neho nemecký kráľovský majestát. Cisári sa silne zdráhali používať „nemecké“ tituly kvôli silnému náklonu k rímskej symbolike a zdalo sa, že sa im aktívne vyhýbali. Odkazy na „nemecké“ tituly boli menej zriedkavé, ale stále nezvyčajné medzi vazalmi a kronikármi.

Od roku 1250 sa spojenie medzi „Nemcami“ a celou ríšou posilnilo. Keďže nemeckí panovníci po dobe Štaufovcov boli príliš slabí na to, aby si zabezpečili korunováciu za cisára, nemeckí spisovatelia sa začali obávať, že Nemecko stráca prestíž cisárskeho statusu. Nedostatočná koncentrácia moci v rukách jedného vládcu alebo regiónu tiež robila monarchiu atraktívnejšou pre všetkých Nemcov. To viedlo k väčšiemu záujmu o spájanie nemeckej identity s dedičstvom cisárskeho Ríma (Translatio Imperii) vďaka ich vojenskej sile ako obrancov kresťanstva. Zároveň nahradenie latinčiny nemčinou v oficiálnych dokumentoch upevnilo nemecký charakter ríše ako celku. V roku 1474 sa objavil termín „Svätá rímska ríša nemeckého národa“, ktorý sa po roku 1512 stal bežnejším. Avšak aj po roku 1560 sa „Nemecko“ spomína iba v jednom z 9 oficiálnych dokumentov a väčšina vynechala aj zvyšok a jednoducho ho nazývala „ríša“. V roku 1544 bola publikovaná Cosmographia (Sebastian Münster), ktorá používala slovo „Nemecko“ (Teütschland) ako synonymum pre ríšu ako celok. Johann Jacob Moser taktiež používal slovo „Nemec“ ako synonymum pre „cisársky“. Táto zjednotená definícia slova „Nemec“ zahŕňala aj ľudí, ktorí nehovoria nemecky.

V roku 1508 Maximilián I. s pápežským súhlasom prijal titul „zvolený cisár“ (Dei gratia Romanorum imperator electus semper augustus). Následní vládcovia prijali tento titul po svojej korunovácii za kráľov. Zároveň sa obnovil zvyk, že dedič trónu bol zvolený za kráľa Rimanov ešte za cisárovho života. Z tohto dôvodu titul „kráľ Rimanov“ (rex Romanorum) začal znamenať dedič, nástupca zvolený ešte počas cisárovho života.

Po dohode o cisárskej reforme a reformácii bola nemecká časť Svätej rímskej ríše rozdelená na Reichskreise (Ríšsky kraj), ktoré v skutočnosti oddeľovali Nemecko od cisárskych území mimo ríšskeho kraja: cisárske Taliansko, Česká koruna a Stará Švajčiarska konfederácia. Brendan Simms nazval rísky kraj „embryonálnym nemeckým systémom kolektívnej bezpečnosti“ a „potenciálnym nástrojom národnej jednoty proti outsiderom“. Napriek tomu, že predtým patrili k Burgundsku, Burgundské grófstvo a Savojsko boli zahrnuté do týchto ríšskych krajov. V roku 1701 musel brandenburský kurfirst Fridrich III. (Fridrich I. Pruský) prijať titul kráľ v Prusku, aby rešpektoval zvrchovanosť rímskych a poľských kráľov nad Brandenburskom a kráľovským Pruskom. Čechy, napriek tomu, že boli kurfirstmi, zostali vylúčené z Rady kurfirstov až do roku 1708, pretože neboli „nemecké“.

Napriek tomu existuje relatívne málo zmienok o Nemeckom kráľovstve odlišnom od Svätej rímskej ríše.ň

Referencie

↑ Herwig Wolfram, "The Shaping of the Early Medieval Principality as a Type of Non-royal Rulership", Viator, 2 (1971), str. 41.
↑ Mierow, The Two Cities, pp. 376–377.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kingdom of Germany na anglickej Wikipédii.

[1] Herwig Wolfram, "The Shaping of the Early Medieval Principality as a Type of Non-royal Rulership", Viator, 2 (1971), str. 41.

[2] Mierow, The Two Cities, pp. 376–377.

[1]

[2]