Norimberské zákony

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Norimberské zákony boli dva ústavné zákony prijaté 15. septembra 1935 na zasadaní Ríšskeho snemu v Norimbergu, ktoré sa týkali občianstva a nemeckého pôvodu občanov, v širšom zmysle aj nasledujúce nemecké zákonné úpravy a vykonávacie predpisy obsahujúce nástroje na perzekúciu tzv. „rasovo menejcenného obyvateľstva“.

Tieto zákony sa stali základom pre neskoršie vylúčenie Židov z nemeckej spoločnosti, na ich základe sa konalo prenasledovanie, nacistická rasová diskriminácia a genocída. Tieto zákony legitimizovali vlnu antisemitských nepokojov a akcií.

Zákony sa stali základom obdobných úprav aj v Nemeckom okupovaných/ovplyňovaných štátoch, napr. v Protektoráte Čechy a Morava a v prvej Slovenskej republike.

Jednotlivé zákony[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý zákon (Zákon o ríšskom občianstve) stanovil, že občanom Ríše môže byť len občan s "príbuznou krvou". Židia ním následne stratili všetky svoje politické práva. Do roku 1943 bol zákon doplnený 13-krát, týmto dochádzalo k zbaveniu všetkých občianskych práv pre Židov. Židia sa stali "Staatsangehörige" (štátni príslušníci), zatiaľ čo árijskí Nemci boli označovaní ako "Reichsbürger" (ríšski občania).

Druhý zákon (Zákon o ochrane nemeckej cti a krvi) zakázal uzatvárať manželstvá medzi Nemcami a Židmi. Židovským domácnostiam bolo zakázané zamestnávať nemeckých služobníkov.Židom bolo tiež zakázané vyvešiavať ríšsku štátnu vlajku alebo používať jej farby.


Tieto nové rasistické zákony plnili nielen symbolickú funkciu zdôraznenia nutnosti vylúčenia Židov zo spoločnosti, ale predovšetkým legitimizovali vlnu antisemitských vzbúr a zatýkania Židov. Vzhľadom na to, že ani nacisti nemali k dispozícii žiadny spoľahlivý vedecký prostriedok na zisťovanie rasy, bola pre určenie židovského pôvodu podľa Norimberských zákonov rozhodujúca príslušnosť prarodičov k židovskej náboženskej obci. Za plného Žida bol považovaný každý, kto pochádzal aspoň z troch židovských prarodičov. Veľmi komplikovaná bola potom kategorizácia tzv. "miešancov". Za "miešancov prvého stupňa" či "položidov" boli považovaní tí, ktorí mali dvoch židovských prarodičov a k dátumu vydania Norimberských zákonov neboli členovia židovskej náboženskej obce, ani nežili v manželstve so Židom (v opačnom prípade boli považovaní za plných Židov). "Miešanci prvého stupňa" mali síce podobné práva ako plnoprávni nemeckí občania, ale mali aj niektoré obmedzenia, napr. smeli uzavrieť manželstvo iba s "miešancom prvého stupňa". Za "miešanca druhého stupňa" boli uznávaní všetci, ktorí mali jedného židovského prarodiča. Vzťahovali sa na nich síce niektoré obmedzenia vo výbere povolania, ale všeobecne platilo, že cieľom bola ich integrácia do nemeckej spoločnosti. Preto boli tiež napr. odvádzaní do Wehrmachtu, nemeckej armády. Ďalšie komplikované nariadenia sa zaoberali otázkou, do ktorej z predchádzajúcich kategórií patria deti narodené zo zmiešaných manželstiev. Tieto komplikované procedúry sa netýkali iba Židov, ale tiež nemalej časti nežidovskej spoločnosti. V rade štátnych povolaní boli záujemci nútení dokazovať svoj "árijský pôvod".