Nouvelle théologie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Nouvelle Théologie (doslova nová teológia) bol smer v rámci francúzskej katolíckej teológie, ktorý sa rozvíjal od 30. rokov 20. storočia. Chcel na pozadí súčasnej filozofie a v kritickom vyrovnávaní sa s neoscholastikou vniesť do teológie dôraz na dejiny a biblicko-patristickú tradíciu.

Predstavitelia[upraviť | upraviť zdroj]

Významnými predstaviteľmi nouvelle théologie boli predovšetkým teológovia

ako napr. Henri Bouillard, Marie-Dominique Chenu, Yves Congar, Jean Daniélou a Henri de Lubac, istým spôsobom aj Pierre Teilhard de Chardin. Aj Hans Urs von Balthasar inklinoval k tomuto smeru.

Témy[upraviť | upraviť zdroj]

Nouvelle théologie sa vyrovnávala napr. s otázkou „dejinnosti“ pravdy a vzťahu medzi prirodzenosťou a milosťou. Usilovala sa o dialóg s marxizmom i nekresťanskými náboženstvami. Za nové ponímanie Tomáša Akvinského sa zasadzoval predovšetkým Henri de Lubac.

Postoje[upraviť | upraviť zdroj]

Spočiatku Učiteľský úrad Cirkvi nouvelle théologie ostro kritizoval, pretože v nej videl akúsi novú formu modernizmu.

Druhý vatikánsky koncil (1958 - 1963) prijal za svoje niektoré podnety nouvelle théologie (niektorí predstavitelia nouvelle théologie boli koncilovými teológmi).

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • METTEPENNINGEN, Jürgen. Nouvelle théologie - new theology. Inheritor of modernism. Precursor of Vatican II. London: 2010. ISBN 978-0-567-03410-6.
  • RAFFELT, Albert. Nouvelle Théologie. In: LThK3, Bd. 7. S. 935 – 937.
  • WINLING, Raymond. Nouvelle Théologie. In: TRE 24. 1994. S. 668 – 675.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nouvelle Théologie na nemeckej Wikipédii.